Možno ste čítali román ruského romantického spisovateľa Nikolaja Vasilieviča Gogoľa „Taras Buľba”. Je to dramatický príbeh starého kozáckeho plukovníka Tarasa Buľbu a jeho dvoch synov Andrija a Ostapa zasadený do okolností kozácko poľskej vojny v 16. storočí. Ako každý absolvent povinnej ruštiny na základnej i strednej škole, som schematicky poznal toto meno a postavu (odhliadnuc od prvoplánovej spomienky na názov fajkového tabaku z čias oňahdy).
No dôležitosť tejto literárnej postavy som začal tušiť neskôr počas svojich početných pracovných ciest do Kyjeva, kde som sa stretával so živou kozáckou tradíciou. Preklopenie k ideovému zaradeniu Tarasa Buľbu k nášmu Jánošíkovi či škótovi Williamovi Walaceovi však nastalo po tom, ako som sa zaľúbil do ruského filmového výpravného spracovania tohto románu v hlavnej role s ukrajinským hercom (a svojho času ministrom kultúry Ukrajiny) Bogdanom Stupkom nakrútenom v roku 2009.
Taras je vyjadrením slovanskej múdrej maskulínnosti. Vzor svojho otca však nenasleduje syn Andrij, ktorý sa zaľúbi do krásnej poľskej kňažnej a kvôli tejto láske opustí a zaprie svoju rodinu, kozákov i pravoslávnu vieru, dokonca zbehne na stranu nepriateľa a bojuje proti svojim. Naopak, pokračovateľom otcovej statočnosti je syn Ostap, ktorého počas jedného z bojov zajmú a odsúdia na trest smrti.
Scény mučenia kozákov nepriateľskými katmi sú zobrazené naturalisticky na spôsob Passio Christi od Mela Gibsona. Ostapa najprv lámu v kolese a následne ho zavesia za rebro na hák. (Aký asi musel/musí byť mentálny a emocionálny svet ľudí, ktorí vyvíjali/jú spôsoby mučenia?) Ostap v agónii zakričí posledné slová smerom k anonymnej mase divákov svojej popravy: „Baťka, kde ty? Slyshish li ty?” (Ocko, kde si? Počuješ ma vôbec?)
A z davu divákov tohto strašného divadla sa ozve burácajúci hlas trasúceho sa Tarasa, ktorý v prezlečení za kupca sleduje mučenie a hrdinskú smrť svojho syna a ostatných zajatých kozákov. „Slyshu, synku, slyshu!” (Počujem, synko, počujem!) Taras má v očiach a v celom svojom výraze strašnú bolesť a rovnako silný hnev. Dav je zmätený a to využije Taras k tomu, aby sa predral von z mesta. Príbeh potom pokračuje ďalšími sekvenciami…
Vždy, keď nájdem silu pozrieť si tento film, zastanem v tichom údese pri scéne tak veľmi vyjadrujúcu bolesť otcov (i matiek), ktorí musia bezmocne hľadieť na bolesť svojich synov (i dcér), nech už je akejkoľvek povahy. A platí to i vice versa a zvlášť v tomto corona období. V našej rodine sme to zažili minulý rok hneď dvakrát: keď vo februári zomrela naša mama po hroznom a dlhom zápase po operácii srdca a na záver roka ju nasledoval náš otec zasiahnutý covidom.
Ona čistá naturálna bolesť prameniaca hlbšie v ľudskej bytosti, než dokážu vyjadriť slová, obrazy či hudba, sa mieša s bolesťou bezmocnosti ísť a zachrániť, zvesiť z háku, objať, odniesť do bezpečia a pokoja. Keď sa nedá v sebe zhromaždiť prasila karpatského medveďa, ktorý by s ohlušujúcim revom rozmetal každého, kto chce ublížiť jeho medvieďatám, lebo…ako rozmetať ducha? Do čoho zaboriť ochranné drápy, keď ničiaca sila nemá hmotu, jej temná mohutnosť je nepolapiteľná a jediné, čo ju dokáže odvrátiť, je človečie rozhodnutie sa, voči ktorému je bezmocné celé univerzum nieto ešte rozzúrený kozák, otec, matka…?
Obraz Ostapa visiaceho na háku a volajúceho na svojho otca a otcovo hrozne bezmocné uistenie o svojej prítomnosti zjavne pripomína obraz Ježiša pribitého na kríž a volajúceho na svojho Otca, od ktorého cíti opustenie. Čo prežíval vo svojej duši Ježiš, si niektorí z nás dokážu živo predstaviť. Mnohí poznáme hlboké skúsenosti opustenosti od najbližších v čase, keď by sme ich pri sebe potrebovali najviac a namiesto blízkosti a pomoci iba tápeme rukami v tme osamenia, nepochopenia, sklamania, možno až zrady.
Možno sa nám takéto niečo v živote už stalo. A možno sme sa niekomu takýmito stali… Ale čo Otec? Pre nás ľudí je nepredstaviteľné, ako mohol Všemohúci (všetko mohúci Boh) byť so svojím nekonečne milovaným Synom v najťažšej hodine jeho života a nielenže mu nepomôcť, ale dokonca ani mu nedať zacítiť svoju prítomnosť a blízkosť. Aký údes musel prežívať Otec, keď kopija vojaka neprebodla iba Ježišovo už mŕtve ľudské srdce, ale v ňom prebodla milujúce živé srdce, stred Božej bytosti? Človek prebodol, zlomil srdce Boha…
Mnoho teológov sa snažilo vyviaznuť z tohto nepochopiteľného uviaznutia kopije človeka v Božom srdci. Pokusy umiestniť drámu zápasu o božsko ľudskú lásku do prostredia súdnej siene s odvolávaním sa na akési zástupné spásne zadosťučinenie Ježiša, je skôr snahou malého dieťaťa cez sebaobvinenie vysvetliť si krach manželstva rodičov než kontemplatívnym mlčaním stojac zoči voči tajomstvu stretu lásky s neláskou.
Nie, mlčanie a pokorné priznanie si neschopnosti vyjadriť racionálnymi pochodmi veci, ktoré sa nachádzajú v temnej priepasti nepoznania, ktorú osvetľuje iba Boh svojím tajomným svetlom (ktoré sa navonok môže zdať byť veľmi podobným nesvetlu), toto mlčanie nie je slabosťou. Je naopak tým najsilnejším, čo dokáže človek zažiť. Najväčšia sila spočíva v najhlbšej pokore podľa vzoru – tu je zdravie o to pevnejšie, čím hlbšia je rana (sv. Ján z Kríža).
Možno posolstvom veľkonočného Ježišovho príbehu s jeho integrálnou ouvertúrou v podobe pripomínania si židovského oslobodenia sa spod egyptského otroctva nemajú byť odpovede.
Možno majú byť týmto podstatným posolstvom otázky, ktorých zodpovedanie nespočíva v ideách a slovách, ale v príbehoch a obrazoch.
Kresťanská Veľká noc, keďže vrcholí Ježišovým zmŕtvychvstaním, nie jeho smrťou, nám ponúka ultimatívny “článok viery”: Posledné slovo nemá bolesť a temnota (akokoľvek nevypovedateľná a nezmyselná). Posledné slovo má milosť a život.
Film Taras Buľba končí násilnou smrťou tohto starého kozáka. Počas jedného z bojov mu vypadne fajka a on sa po ňu vráti (tomuto veľmi rozumiem). Obkľúči ho presila a zajmú ho.
Má zhorieť na hranici, vysoko na kopci nad útesom, aby to všetci videli. Taras uprostred plameňov a dymu vidí, ako jeho družina cvála na koňoch priamo do náručia nepriateľovi, ktorý na nich čaká v zálohe. Uprostred agónie volá na svojich a nasmeruváva ich k útesu, ktorý vidí z vrchu horiacej hranice. Kozáci otočia kone k útesu a skáču do rieky a tak sa aj so svojimi koňmi zachránia.
Opäť sa obraz z konca Gogoľovho románu prelína so záverom Evanjelií. Oba odkazujú na správnu cestu. Cieľom je cesta. A záchrana je možná iba cez skok. Skok viery.
Prajem Vám všetkým zmysluplnú a požehnanú Veľkú noc.