foto: ilustračný obrázok www.esbocosermao.com
Ezechiel (EZ 37, 1-6) prorokoval: 1 Vzniesla sa nado mňa ruka Pána, vyviedol ma v Pánovom duchu a postavil ma uprostred údolia, ktoré bolo plné kostí. 2 I viedol ma zôkol-vôkol popri nich, bolo ich na povrchu údolia veľmi mnoho a boli celkom zoschnuté. 3 A riekol mi: „Syn človeka, ožijú tieto kosti?“ Odpovedal som: „Pane, Bože, to ty vieš. 4 Povedal mi: „Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, počujte slovo Pánovo: 5 Toto hovorí Pán, Boh, týmto kostiam: Hľa, ja vložím do vás ducha, že ožijete! 6 Pokladiem na vás žily, poobkladám vás mäsom, obtiahnem vás kožou, vložím do vás ducha, že ožijete a dozviete sa, že ja som Pán.“
Smieme robiť z Boha Popolušku a nechať ho, aby namiesto zbierania kostí obliepal mäsom popol? Storočnica Československa nám 1. apríla priniesla 100. výročie štátom uzákonenej kremácie. V poradí 180. zákon Československej republiky má jediný paragraf: Pohřbívaní ohněm jest dovoleno.
V 19. stor. prevzal sekulárny štát postupne matriky a rímsko-katolícka úradná cirkev strácala monopol na spravovanie človeka od krstu až po pohreb. Pochovávanie nebolo v zozname sviatostí, ale úradná cirkev vnímala pochovávanie spopolnením ako ďalšiu expanziu voľnomyšlienkarstva a modernizmu do jej výsostného priestoru. Vierouku vykladala tak, že popol nie je prach, na ktorý sa má človek po ukončení pozemskej púte obrátiť. Spopolnenie tak protirečí cirkevnému učeniu.
Sankcie boli podobné ako keď nechali upáliť Jána Husa. Trest smrti upálením zaživa bol súčasne večným trestom, ktorý znemožňoval vzkriesenie. Odsúdenie cirkvou obmedzovalo aj božskú všemohúcnosť, lebo ani Boh nemohol vzkriesiť cirkvou prekliateho odsúdenca. Pohreb ohňom sa síce týkal mŕtvoly, ale človeku, ktorý sa tou mŕtvolou stal, odoprela cirkev možnosť vzkriesenia. Zástupy nevinných neodsúdených nevzkriesiteľných, ktorí si večné prekliatie zavinili sami a ako spoluvinníci ho mali na svedomí objednávatelia pohrebu.
Len 2 roky pred svojstojným československým paragrafom to potvrdil pápež Benedikt XV. v Kódexe kanonického práva (CIC, 1917), ktorý v XII/1203/2 hovorí: Veriaci, ktorý sa nechá pochovať spopolnením, bude potrestaný odopretím cirkevného pohrebu.
Voľnomyšlienkárske úsilie, ktoré sa v Monarchii začalo ešte hlboko v 19. stor. zneužili komunisti, ktorí hnutie Spoločnosti priateľov žehu zneužívali na protináboženskú propagandu.
Pápež Pavol VI. v roku 1963 povolil pohreb spopolnením a Ján Pavol II. v Kódexe kanonického práva (CIC 1983) definoval vieroučnú podmienku. Podľa kánonu 2301 … Cirkev pripúšťa spopolnenie, ak nie je prejavom pochybnosti o viere vo vzkriesenie tela.
Podľa inštrukcie Ad resurgendum cum Christo (kardinál Gerhard Müller, prefekt Konkregácie pre vieru, 2016) 3. cirkev naďalej neúnavne odporúča, aby boli telá zosnulých pochované na cintoríne. 7. Aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety, kusy bižutérie alebo iné predmety. V súvislosti s takýmto konaním totiž nemožno uznať, že rozhodnutie pre kremáciu bolo motivované hygienickými, sociálnymi či ekonomickými dôvodmi. 8. V prípade, že bolo všeobecne známe želanie zosnulého dať sa spopolniť a popol rozptýliť v prírode z dôvodov protirečiacich kresťanskej viere, musí mu byť podľa normy práva odmietnutý pohreb.
Sme teraz vo Veľkom týždni liturgického cyklu a pripravujeme sa na sviatok Ježišovho víťazstva nad smrťou. Keď riešila božská Trojica ako von z Ježišovej smrti na kríži, nemohla pri všetkej trojvševedúcnosti predpokladať, ako veľmi im to raz ich cirkev skomplikuje. Leda, že by nebola ich?