Vraciam sa z Parndorfu so svojím novým úlovkom prémiového parfumu kúpeného v akcii a teším sa na jeho vôňu. Mám rád vône, sú pre mňa podstatné: pamätám si podľa nich ľudí a udalosti svojho života.
Od tohtoročnej Nedele Dobrého pastiera ma sprevádza myšlienka na ovce. Presnejšie na jednu ovcu: tú, ktorá sa stratila. Nie že by sa iba zatúlala opodiaľ na susedný kopec a frflajúci pastier ju bez väčších problémov zaženie nazad k stádu (alebo postačí represívny zásah ovčiarskeho psa či lamy, ktorá napr. vo Virgínii v USA funguje na spôsob nášho čuvača).
Stratená ovca je úplne fuč. Zmizla bez stopy. Zostalo po nej možno iba jedno: vôňa na šatách pastiera.
Pápež František zdvorilo nazval ovčiu capacinu vôňou. Nie, vôňu si nesiem z Rakúska so sebou v aute vo flakóne. To, čo zostalo na šatách pastiera po stratenej ovci je plnohodnotný smrad (prepáčte, milý František). Ak má byť dobrý pastier, pastierka, poradca, pastor, farár, farárka cítiť po ovciach, nie je to len odvolávka na blízkosť medzi pastierom a ovcou, ale zdôraznenie podstaty pastierskeho povolania. Tým nie je romantická prechádzka po žírnych holiach v obklopení spokojne sa pasúcich ovečiek a zvukov ich zvoncov s veselo pobehujúcim havinom okolo a dialógmi/príhovormi (sic!) podľa vzoru Maťka a Kubka. Je to odvolávka na pripravenosť objať ovcu napriek jej odóru, keď si nevie sama pomôcť z húštiny, močiara či skalnej rímsy. Za podstatnú zmienku tiež stojí blízkosť hladných vlkov loviacich vo svorkách a medveďov (vážia 200-300 kg).
Dobrý pastier je v slovenskom ponímaní tiež v istom zmysle nezodpovedný. Vysvetlím: “nebojí sa zanechať pre tú jednu deväťdesiat aj devať” (v Jacovciach sme túto pieseň spievali na Vianoce zvlášť radi, lebo sme mohli oficiálne a z plného hrdla použiť našu vlastnú výslovnosť číslovky deväť). Ktorý príčetný manager by zotáznil 99 % úspešnosť splnenia úlohy tým, že by sa rozhodol obrátiť celú svoju pozornosť k záležitosti s 1 % pravdepodobnosťou úspechu? Dobrý pastier však nie je v prvom rade šikovný manager a jeho prvoradou úlohou/povolaním nie je vytvárať funkčné a fungujúce procesy, i keď sú tieto potrebné (podobne ako napr. nie je primárnou úlohou synodálnej cesty cirkvi vytvoriť funkčné a fungujúce procesy v súčasnej cirkvi, i keď sú tieto potrebné.) Dobrý pastier totiž nevníma pred sebou masu, stádo anepočíta prípustnosť výšky prijateľného percenta strát jednotlivcov. Dobrý pastier má vždy pred očami jednu ovečku, prítomnú, najmä však tú, ktorá sa dostala do tak zložitých životných motaníc, že sa z nich bez pomoci nedostane. A možno stačí vypočutie, prijatie, objatie, prejav súcitu. Napriek smradu capaciny.
Možno nie je potrebné ísť hneď k bezdomovcom a objímať ich, aby sa následne dostavilo dávenie kvôli ich smradu, ktorý je, áno, neznesiteľný a žiaľ oni ho už ani nevnímajú. Možno stačí na začiatok urobiť prvý krok zo svojej komfortnej zóny zabezpečenosti (statusovej, ideovej i ekonomickej), ktorú poskytuje súčasný spoločenský (a najmä náboženský) systém (na Slovensku) a len tak jednoducho, inkognito, v košeli a rifliach navštíviť miesta na okraji, o ktorých často a nástojčivo hovorí náš František. Je to okraj “slušnej” spoločnosti, okraj cirkvi, okraj mentálnej existencie, okraj ekonomickej únosnosti života, atď. A možno tam netreba ísť hneď s Bibliou pod pazuchou a už vôbec nie s trstenicou a ambíciou priviesť iných na tú správnu, rozumej našu cestu. Je otázne, či nie je viac evanjelia v úprimnom ľudskom záujme o druhého človeka a v debate o vynikajúcom jedle (a teda pasii zo života), rýchlych autách (a teda túžbach a snoch) a pekných fajn babách (a teda kráse a dobre) než v útrpnom moralizovaní a mentorovaní iných.
Myslím si, že v obraze biblického salaša je najmä v súčasnosti insitná predstava poslušného jednoliateho stáda oviec, ktoré v podstate existuje nekonfliktne a uniformne kvôli tomu, aby bol pastier, pastieri spokojný/í. Zloženie “stáda”, spoločenstva zvereného do starostlivosti pastierov a pastierok je naopak, nasledovné: slabí, ktorí sú posilňovaní, chorí a zranení, ktorí sú uzdravovaní, porozháňaní (od seba) na ceste nazad (k sebe samým i k sebe navzájom) a stratení, ktorých treba hľadať. Prorok Ezechiel vo 4. kapitole svojej knihy tuším tých dobrých, poslušných, bezproblémových ani nespomína…
Stratení…boli tu a až nie sú. Sú v nejakom zmysle ďaleko, hoci môžu byť blízko. Nevieme, kde sú, kde sa nachádzajú. Zostal po nich iba smrad. No a čo? Každá ovečka predsa smrdí. Dobrý pastier na spôsob ježišovstva však kráča k stratenej ovečke, človeku cez modlitbu a nezastaví ho ani existenciálny odor rozdelenia.
Všetci sme si navzájom pastiermi a pastierkami. A všetci sme si navzájom ovcami. Ale o tejto všeobecnosti nabudúce. Predsa však jedna myšlienka: nadchýnanie sa výnimočnosťou pastierstva, kňazstva je barokovou pamiatkou, ktorá patrí do múzea a nie do prvej línie služby zápasu o životy a ich naplnenie.
Teším sa na ráno, keď sa oholím a navoniam svojím novým parfumom. A potom skúsim prehodiť pár slov s bezďákmi pod činžiakom. Bude to výzva aj kvôli tomu, že fakt strašne smrdia a nedostanem sa k nim bližšie než na tri metre. Bude ma pri nich, hoci aj v trojmetrovej vzdialenosti držať viera, že aj oni môžu voňať. Bohu voňajú už teraz. Aj bez rakúskej parfumérie.
Zostane po mne aspoň smrad?
Nadchýnať sa výnimočnosťou kňazstva je baroková pamiatka, ktorá patrí do múzea, nie do prvej línie služby
Vraciam sa z Parndorfu so svojím novým úlovkom prémiového parfumu kúpeného v akcii a teším sa na jeho vôňu. Mám rád vône, sú pre mňa podstatné: pamätám si podľa nich ľudí a udalosti svojho života.
Od tohtoročnej Nedele Dobrého pastiera ma sprevádza myšlienka na ovce. Presnejšie na jednu ovcu: tú, ktorá sa stratila. Nie že by sa iba zatúlala opodiaľ na susedný kopec a frflajúci pastier ju bez väčších problémov zaženie nazad k stádu (alebo postačí represívny zásah ovčiarskeho psa či lamy, ktorá napr. vo Virgínii v USA funguje na spôsob nášho čuvača).
Stratená ovca je úplne fuč. Zmizla bez stopy. Zostalo po nej možno iba jedno: vôňa na šatách pastiera.
Pápež František zdvorilo nazval ovčiu capacinu vôňou. Nie, vôňu si nesiem z Rakúska so sebou v aute vo flakóne. To, čo zostalo na šatách pastiera po stratenej ovci je plnohodnotný smrad (prepáčte, milý František). Ak má byť dobrý pastier, pastierka, poradca, pastor, farár, farárka cítiť po ovciach, nie je to len odvolávka na blízkosť medzi pastierom a ovcou, ale zdôraznenie podstaty pastierskeho povolania. Tým nie je romantická prechádzka po žírnych holiach v obklopení spokojne sa pasúcich ovečiek a zvukov ich zvoncov s veselo pobehujúcim havinom okolo a dialógmi/príhovormi (sic!) podľa vzoru Maťka a Kubka. Je to odvolávka na pripravenosť objať ovcu napriek jej odóru, keď si nevie sama pomôcť z húštiny, močiara či skalnej rímsy. Za podstatnú zmienku tiež stojí blízkosť hladných vlkov loviacich vo svorkách a medveďov (vážia 200-300 kg).
Dobrý pastier je v slovenskom ponímaní tiež v istom zmysle nezodpovedný. Vysvetlím: “nebojí sa zanechať pre tú jednu deväťdesiat aj devať” (v Jacovciach sme túto pieseň spievali na Vianoce zvlášť radi, lebo sme mohli oficiálne a z plného hrdla použiť našu vlastnú výslovnosť číslovky deväť). Ktorý príčetný manager by zotáznil 99 % úspešnosť splnenia úlohy tým, že by sa rozhodol obrátiť celú svoju pozornosť k záležitosti s 1 % pravdepodobnosťou úspechu? Dobrý pastier však nie je v prvom rade šikovný manager a jeho prvoradou úlohou/povolaním nie je vytvárať funkčné a fungujúce procesy, i keď sú tieto potrebné (podobne ako napr. nie je primárnou úlohou synodálnej cesty cirkvi vytvoriť funkčné a fungujúce procesy v súčasnej cirkvi, i keď sú tieto potrebné.) Dobrý pastier totiž nevníma pred sebou masu, stádo anepočíta prípustnosť výšky prijateľného percenta strát jednotlivcov. Dobrý pastier má vždy pred očami jednu ovečku, prítomnú, najmä však tú, ktorá sa dostala do tak zložitých životných motaníc, že sa z nich bez pomoci nedostane. A možno stačí vypočutie, prijatie, objatie, prejav súcitu. Napriek smradu capaciny.
Možno nie je potrebné ísť hneď k bezdomovcom a objímať ich, aby sa následne dostavilo dávenie kvôli ich smradu, ktorý je, áno, neznesiteľný a žiaľ oni ho už ani nevnímajú. Možno stačí na začiatok urobiť prvý krok zo svojej komfortnej zóny zabezpečenosti (statusovej, ideovej i ekonomickej), ktorú poskytuje súčasný spoločenský (a najmä náboženský) systém (na Slovensku) a len tak jednoducho, inkognito, v košeli a rifliach navštíviť miesta na okraji, o ktorých často a nástojčivo hovorí náš František. Je to okraj “slušnej” spoločnosti, okraj cirkvi, okraj mentálnej existencie, okraj ekonomickej únosnosti života, atď. A možno tam netreba ísť hneď s Bibliou pod pazuchou a už vôbec nie s trstenicou a ambíciou priviesť iných na tú správnu, rozumej našu cestu. Je otázne, či nie je viac evanjelia v úprimnom ľudskom záujme o druhého človeka a v debate o vynikajúcom jedle (a teda pasii zo života), rýchlych autách (a teda túžbach a snoch) a pekných fajn babách (a teda kráse a dobre) než v útrpnom moralizovaní a mentorovaní iných.
Myslím si, že v obraze biblického salaša je najmä v súčasnosti insitná predstava poslušného jednoliateho stáda oviec, ktoré v podstate existuje nekonfliktne a uniformne kvôli tomu, aby bol pastier, pastieri spokojný/í. Zloženie “stáda”, spoločenstva zvereného do starostlivosti pastierov a pastierok je naopak, nasledovné: slabí, ktorí sú posilňovaní, chorí a zranení, ktorí sú uzdravovaní, porozháňaní (od seba) na ceste nazad (k sebe samým i k sebe navzájom) a stratení, ktorých treba hľadať. Prorok Ezechiel vo 4. kapitole svojej knihy tuším tých dobrých, poslušných, bezproblémových ani nespomína…
Stratení…boli tu a až nie sú. Sú v nejakom zmysle ďaleko, hoci môžu byť blízko. Nevieme, kde sú, kde sa nachádzajú. Zostal po nich iba smrad. No a čo? Každá ovečka predsa smrdí. Dobrý pastier na spôsob ježišovstva však kráča k stratenej ovečke, človeku cez modlitbu a nezastaví ho ani existenciálny odor rozdelenia.
Všetci sme si navzájom pastiermi a pastierkami. A všetci sme si navzájom ovcami. Ale o tejto všeobecnosti nabudúce. Predsa však jedna myšlienka: nadchýnanie sa výnimočnosťou pastierstva, kňazstva je barokovou pamiatkou, ktorá patrí do múzea a nie do prvej línie služby zápasu o životy a ich naplnenie.
Teším sa na ráno, keď sa oholím a navoniam svojím novým parfumom. A potom skúsim prehodiť pár slov s bezďákmi pod činžiakom. Bude to výzva aj kvôli tomu, že fakt strašne smrdia a nedostanem sa k nim bližšie než na tri metre. Bude ma pri nich, hoci aj v trojmetrovej vzdialenosti držať viera, že aj oni môžu voňať. Bohu voňajú už teraz. Aj bez rakúskej parfumérie.