Pred pár dňami zomrel Svatopluk Karásek, evanjelický duchovný, signatár Charty 77 a môj priateľ.
V súvislosti so Sváťom sa mi zdanlivo bez súvislostí vynárajú spomienky na udalosti v roku 1977. Ale nie je tomu tak. Šlo totiž o výhrady biskupa Júliusa Gábriša voči popisu Charty 77 v prípade mňa a Róberta Gombíka. Gábriš si nás v tejto veci v roku 1977 predvolal do Trnavy a jeho výhrady boli jednoznačné. Týkali sa bývalých komunistov, ktorí Chartu podpísali a spoluzakladali. Povedal, že s takými ľuďmi nesmieme ako kňazi spolupracovať a konkrétne menoval českého spisovateľa Pavla Kohouta. Videl v ňom nepriateľa Cirkvi, ktorý vždy mal a má v úmysle Cirkev likvidovať. Bol si istý, on a mnohí ďalší komunisti sa opäť chcú dostať k moci prostredníctvom Charty 77. Neveril že by sa títo ľudia zmenili. Treba však v tejto súvislosti povedať, že jeho výhrady sa netýkali možnosti straty štátneho súhlasu k pastoračnej činnosti a teda akéhosi svojvoľného „nenaplnenia kňazského poslania“, čo samozrejme reálne hrozilo a tiež sa neskôr stalo.
S Róbertom Gombíkom na Václavskom námestí krátko po roku 1989
Hovorím o tom preto, že pre mňa veľa znamenalo, že medzi českými signatármi Charty 77 boli i kňazi, ktorí, pokiaľ mi je známe, nestáli pod podobným tlakom cirkevných predstavených, ako my dvaja s Róbertom a že nebolo pre nich prekážkou, že Chartu tvorili i bývalí komunisti vylúčení z komunistickej strany pre nesúhlasný postoj s okupáciou Československa v roku 1968. Ku kňazom chartistom patril okrem iných i Svatopluk Karásek, ktorý sa stal súčasťou pražskej undergroundovej hudobnej scény. Mal som česť ho poznať osobne, navštevovať ho v jeho malebnom starom pražskom domčeku na Kotlářke, kde býval s rodinou. Tam som sa cítil ako doma, vždy boli dvere otvorené, mohol som sa hrať s jeho deťmi a vyhadzovať do vzduchu jeho malú dcérku Adélku. Musím priznať, že z tých jeho pesničiek mi šiel mráz po chrbte, taká to bola sila. Sváťa mal charizmu a spieval svoje songy v tú správnu dobu, keď to bolo veľmi treba. Bol nám mnohým oporou duchovne i ľudsky. Na ňom sa naplnilo grécke „kairos“, niečo, čo sa nemohlo zmysluplne udiať ani predtým, ani potom, ale práve vtedy.
Stratil možnosť verejne pôsobiť po podpise Charty 77. Nenechal sa Štátnou bezpečnosťou umlčať a hľadal cesty, ako kázať ďalej. Robil tak svojimi gitarovými skladbami. Hral a spieval jedinečným originálnym štýlom, bol v tom veľký náboj, ako aj tá doba mala v sebe veľký náboj akéhosi revolučného zanietenia. Podarilo sa mu na krátky čas získať miesto kastelána na hrade Houska a niekto z undergroudových básnikov vtedy o ňom napísal, že „na hradě Houska Nový zákon louská.“ Všimol som si, že často spieva o diablovi. Kolaboráciu s vtedajším režimom vnímal ako kolaboráciu s diablom. Nesmieme mlčať! Vo svojej známej skladbe vyzýva: „Řekni ďáblovi ne, ďábel je podvodník a nikoho nevede správně …“ Každý tomu rozumel. Treba sa vzoprieť sa moci, keď siaha na slobodu človeka.
Prežil niekoľko rokov v emigrácii vo švajčiarskom Zürichu, kde mal možnosť opäť pôsobiť v pastorácii. Vedelo sa, že v tej dobe kúpil s rodinou Michálkových blízko talianskeho mestečka Castagneto Carducci starú lisovňu oleja, ktorú potom prestavali na obytný dom. Sváťa veľkoryso umožňoval svojim známym, aby tam mohli dovolenkovať a užívať si more a krásne pláže pri neďalekom Livorne. Aj ja som mal záujem, Sváťa súhlasil a podrobne mi popísal cestu, ktorou sa k domčeku dostaneme, každú zatáčku, každý plot. Vydali sme sa tam s mojimi známymi, Vaškom Trojanom a Petrom Tomíškom tromi autami a prežili tam s našimi deťmi úžasnú dovolenku. Žofka mala 5 rokov, Agáta 12 a doteraz na to spomínajú.
Taký bol Sváťa, boží človek s veľkým láskavým a chápajúcim srdcom. Ako keby aj o sebe spieval v Kázání o svatbě v Káni galilejské: „Svý smrti jen přejdeš most, Bůh zavolá: Další host. Novej host k nám vešel na slavnost.“ To zanôtil Daně Němcovej do telefónu jej syn David, keď sa dozvedel o Sváťovej smrti. Tu je odkaz na jeho najznámejšie skladby.