Titulka hodnotiacej správy z portálu KBS.
Z Denníka N sme z rubriky Politici píšu prevzali príspevok autora, ktorý je poslancom NR SR za Progresívne Slovensko
Predstavme si situáciu, ktorá, žiaľ, ani v slovenských pomeroch nie je výnimočná. Obeť sexuálneho násilia zo strany duchovného sa rozhodne prehovoriť, no nechce, aby ju susedia odsudzovali. Nechce počúvať obvinenia, že možno je v skutočnosti na vine ona, lebo obľúbeného miestneho farára „určite provokovala“.
A tak príde do spovednice za kňazom v inej obci, ktorému sa zdôverí so svojím tajomstvom. Ďalej však už prípad riešiť nechce. Chce naň zabudnúť aj za cenu toho, že páchateľ unikne trestu. Jej slová sú spovedným tajomstvom. Kňaz by síce spovedajúcej sa alebo spovedajúcemu mal odporučiť, ako konať v spolupráci s políciou, no tam sa to končí. Nakoniec ani nevieme, či to urobil, keďže je to celé súčasťou tajomstva. Strach prevládne nad hľadaním spravodlivosti, mlčí aj kňaz a vinník môže ničiť životy ďalším osobám.
Obetí je podstatne viac
Koľko takýchto prípadov je, sa nedozvieme. Nikdy sa nedostanú do policajných zápisníc. A nedostali sa ani do historicky prvej správy o sexuálnom násilí zo strany kňazov, ktorú 5. marca zverejnila na svojom webe Konferencia biskupov Slovenska.
Cirkev na Slovensku po usmernení z Vatikánu vybudovala štruktúry, ktoré uľahčujú nahlasovanie prípadov sexuálneho zneužívania mladistvých, ich riešenie, ale aj prevenciu a pomoc obetiam. Vznikli špeciálne diecézne úrady pre nahlasovanie, školiace programy, podporuje sa šírenie osvety a zdá sa, že aj seriózna vnútorná diskusia o tomto veľmi vážnom probléme v prostredí cirkvi. Môžeme len oceniť, že komisia chce pokračovať s cieľom pomôcť obetiam a odhaliť vinníkov. Samotná správa však priznáva, že 68 prípadov, ktoré tento systém dokázal od roku 2018 zachytiť, je málo a „obetí je podstatne viac“.
Čo skrýva štatistika
Aj v tejto malej vzorke svieti číslo, ktoré by nemalo zapadnúť. Komisia ukončila skúmanie 39 prípadov, z ktorých len jedenásť skončilo na polícii. Z dôvodu premlčania sa nevyšetrovali tri prípady, na žiadosť obete to bolo šesť prípadov. Komisia neobjasnila, prečo sa pred civilných vyšetrovateľov nedostalo zvyšných 19 prípadov. Nemôžeme nad nimi mávnuť rukou, hoci ide o málo reprezentatívnu vzorku – hovoríme až o polovici prípadov. O aké dôvody skutočne ide a prečo o nich správa komisie mlčí?
Odpoveď na tieto otázky by mohla vysvetliť, prečo je zachytených prípadov tak málo. Takto o dôvodoch môžeme iba špekulovať, čo nepomôže nikomu. Ani obetiam, ani cirkvi. Správa sa na civilné orgány obracia s otázkou, ako má postupovať cirkev, ak sa jej orgány dozvedia o trestnom čine sexuálneho zneužívania a obeť si neželá, aby sa prípad dostal pred vyšetrovateľov. V skutočnosti je pri hodnovernej informácii o sexuálnom zneužívaní odpoveď jasná. Ide o trestný čin, a ak sa o takom niekto dozvie, má povinnosť ohlásiť ho príslušným orgánom.
Duchovní sa môžu obávať o to, že by cirkev prišla o povesť bezpečného útočiska, a potom by mali obmedzené možnosti pomáhať obetiam. Môžeme to chápať, ale nenahlásenie zas bráni vymáhaniu spravodlivosti voči páchateľovi. Riešenie má cirkev vo vlastných rukách. Ona si musí odpovedať na otázku, čo robí pre to, aby sa obete nemuseli báť, že verejná mienka odsúdi ich a nie sexuálnych násilníkov. Musí rozptýliť obavy, že oznámenie bude zbytočné. Nie je to jednoduché, rovnaká úloha stojí aj pred civilnými orgánmi.
Úloha spovedného tajomstva
Príznačnou pre celú správu je skutočnosť, že úplne obchádza spovedné tajomstvo. Robí z neho tému, o ktorej sa nediskutuje. Slovenská republika sa medzinárodnou zmluvou so Svätou stolicou zaviazala rešpektovať spovedné tajomstvo, čím sa spochybnil ústavný princíp, podľa ktorého sa Slovenská republika neviaže na žiadne náboženstvo. V prípade sexuálneho násilia z povinnosti oznámiť trestný čin alebo úmysel vykonať ho vyčleňuje jednu konkrétnu skupinu osôb na základe ich náboženského vyznania. Náboženská sloboda je tu teda postavená nad sekulárny charakter štátu.
Správa píše, že ak sa kňazi na spovedi dozvedia o sexuálnom násilí, mali by osobe (nemusí ísť nutne o obeť, niekedy sa z hriechu vyspovedá páchateľ) poskytnúť „náležitú pomoc a sprevádzanie, aby danú vec dokázala riešiť, a to aj za pomoci odborníkov a kompetentných úradov“.
Toľko odporúčanie. Predstavme si však kňaza, ktorý sa o takomto čine v šere spovednice dozvedel a uvedomuje si, že ak by obeti odporučil obrátiť sa na políciu, mohol by ohroziť niektorého z kolegov, nadriadených alebo reputáciu cirkvi. Akú má motiváciu tlačiť na obeť, aby sa zverila aj civilným orgánom? Ak to neurobí, ochráni predsa kolegu a možno aj seba…
Diskusia, ktorá sa neotvára
Môžeme sa teda pýtať, či tých 19 prípadov, ktoré sa nedostali pred civilné vyšetrovacie orgány pre „iné“ dôvody, nesúvisí práve so zlyhávaním tohto mäkkého pravidla, ktoré zodpovednosť kňazov oznámiť možný trestný čin presúva na páchateľov a obete. Komisia sa o nich od kňazov mohla dozvedieť, ak v uzavretom prostredí prelomili spovedné tajomstvo. No v snahe neotvárať diskusiu o zmysle ochrany spovedného tajomstva pri trestnom čine tento dôvod nechce explicitne uviesť. Cirkvi by oveľa viac svedčalo, ak by uvádzala konkrétne dôvody a zužovala by priestor na špekulácie.
Správa je určite krokom správnym smerom. Ako však samotná správa konštatuje, je to málo. Nielen pokiaľ ide o štatistické počty, ale aj pokiaľ ide o navrhované riešenia smerujúce najmä k lepšej spolupráci cirkvi s civilnými vyšetrovacími orgánmi.