Ak si myslíte, že tohtoročné sviatky sú kvôli covidu zbavené prejavov ich náboženskej náplne, tak nežijete s otcom, ktorý má silnú poruchu sluchu a veľmi rád sleduje, celodenne, vysielanie televízie Lux…
A tak, chcejúc sa dostať do ticha mimo zvukov bohoslužieb, litánií, ružencov a liturgických spevov, z ktorých sú niektoré charakterizované viacej nadšením než školenosťou umeleckého prejavu, používam už niekoľko mesiacov zaujímavú pomôcku na premýšľanie: štuple do uší.
Blažené ticho, ktoré poskytujú, oceňujem tiež v rámci snahy vyhnúť sa počúvaniu plánov našich najvyšších predstaviteľov na zvládnutie coronakrízy na Slovensku. V niečom sa niekedy podobajú snahe o spev tých, ktorí spievať síce nevedia, ale baví ich to…
Symbolom týchto Vianoc je pre mňa dar ticha. Nie prázdneho ticha v sekundách medzi prepnutím programov v TV, ani ticha hrabania sa vo Facebooku, ale ticha, keď nehučí zo susednej izby TV a myšlienkach sa obraciam k tomu, čo sa deje v pozadí a je to krásne, dobré, jemné, nežné, voňavé…
Počúvať a spievať pieseň “Tichá noc, svätá noc” o tom, ako dôverný pár chráni dieťatko nebeský dar, keď je človek sám a bez detí, je podstatne iné, ako keď cítite vôňu, krehkosť a nežnosť vlastného dieťaťa, ktoré vám zaspáva v náručí.
Symbolom týchto Vianoc je pre mňa dar ticha.
Bábätkovanie mojich detí je pre mňa stále veľmi živou spomienkou, hoci už majú 16 a 13 rokov. Natko zaspával veľmi pokojne a vždy ma držal svojou malou detskou rúčkou za moju rozložitú dlaň. Raška mi zase skrutkovala ucho, čo nebolo vždy bez bolesti, no mala pritom svoje líce na mojom a bolo to nádherné. Obaja náruživo cumľali dudlíky a spokojne odfukovali. Všetko bolo tak, ako malo byť…
Akoby sa vtedy zastavil čas a všetko, čo bolo vtedy najpodstatnejšie, existovalo v tom malom priestore ticha, dôvery, blízkosti, nehy a oddanosti.
Často smútim za týmto časom. Všetko sa vyvíja, aj ľudský život a je to tak správne. No toto základné dôverné spočinutie bytostí je darom, ktorý nenahradí žiadna kniha, žiaden odborný text, žiadne kritické myslenie a orientovanie sa vo svetovej či slovenskej politickej a akejkoľvek inej realite.
Dar vzájomného spočinutia v tichej intimite bez slov, len s vôňou a mäkkosťou čistoty…
Žiadne medziriadkové odkazy, manipulatívnosť, potreba ostražitosti, pripravenosť na obranu…
Myslím si, že ak Boh hľadal spôsob, ako dať o sebe znať človeku tak, aký naozaj v hĺbke svojej nepochopiteľnosti je, neexistoval lepší spôsob, ako sa dať ľuďom v dieťati:
Božia večnosť nie je ďaleká od toho, keď vás po tvári pohladí vaše dieťa a akoby sa pri tej kráse zastavil na chvíľu čas. Moment jednoznačnej neodvolateľnej dôvery dieťaťa voči svojmu rodičovi je plnohodnotným Evanjeliom o tom, že Boh človeka miluje naplno a bez rezervy. Netreba sa k tejto láske prekopávať cez haldy teologických sentencií. Stačí ju cítiť na tvári, voňať jej vôňu a počúvať spokojné odfukovanie Boha, ktorý sa vložil do náručia človeka, aby sa človek takto pokojne vložil do náručia Boha.
Lenže.
Človek podrastie a život sa skomlikuje. Zrazu si treba pestovať citlivosť na medziriadkové odkazy, ostražitosť na manipulatívnosť, treba nám osobnostnú silu na zvládanie útokov. A na prekopanie sa k Bohu potrebujeme haldy teologických sentencií, ktorých výsledkom je viacej mozoľnatosť kritického myslenia než mäkkosť spočinutia v Živom Nádhernom.
Na Vianoce prajem nám všetkým oddych od našich dospelých životných konštruktov. Od hluku nepodarených snáh o umenie života. Darujme sami sebe štuple do uší a v tichu nezabudnime na pohladenia našich detí, aby sme nazabudli na Božie pohladenia. Ako sme zaspávali s našimi deťmi, tak s nami večer zaspáva a ráno vstáva Boh, či sme covid alebo čokolvek iné podobné negatívni alebo pozitívni.
Buďme ľuďmi, ktorí budú v budúcom roku oázami prvoplánovej dôvery, slušnosti, upokojovania a prijímania.
A Boh, ktorý je nežný, ktorý krásne vonia po nevinnosti, ktorý nás bozkáva a drží svoju ruku v našej a ktorý sa ku nám vinie v úplnej dôvere, nech nás premieňa na svoj obraz.
Praje s úctou
Juraj