Na základe bádania umenovedcov, historikov a jazykovedcov sa v súčasnosti, aj napriek pretrvávajúcej odbornej polemike odvažujeme tvrdiť, že na južných svahoch Tribečského pohoria, východne od Nitry, stojí, s veľkou pravdepodobnosťou už od konca deviateho alebo začiatku desiateho storočia, malý, dejinami skúšaný a mnohokrát prestavaný kostol. Na základe toho, čo dnes vieme a predpokladáme, patrí kostoliansky kostolík spolu s chrámami v Kopčanoch a v Nitrianskej Blatnici medzi tri najstaršie stojace kostoly na Slovensku. Postavené boli ešte v období, ktorému hovoríme veľkomoravské. Neďaleká Nitra bola vtedy dôležitým centrom Veľkej Moravy a ešte nechyrovala o tom, že raz bude aj centrom údelného vojvodstva, teda „trenažérom“ pre nádejných uhorských kráľov. Ale to sa udialo až v polovičke jedenásteho storočia. Hrad na vrchu Gýmeš ešte nestál, postavili ho až po vpáde mongolských vojsk, v polovičke trinásteho storočia.
V Kostoľanoch pod Tribečom vidíme na jednej z najstarších fresiek na území dnešného Slovenska a podľa dnešných poznatkov i v stredovýchodnej Európe obyčajný, bežný príbeh narodenia dieťaťa v interpretácii majstra z prelomu desiateho a jedenásteho storočia. Podľa biblickej legendy, ktorú v nejakej verzii v strednej Európe pozná väčšina jej obyvateľov, v stajni, medzi zvieratami, z dnešného pohľadu v úplne nevhodnom a nehygienickom prostredí, sa mladej židovskej matke Márii narodilo dieťatko. Pre majstra spred tisícročia bol takýto príbeh a prostredie miesta narodenia omnoho bližší, ako nám ľuďom dvadsiateho prvého storočia.
V kostolíku je šero, aj keď sa do malých okien v hornej časti južnej steny opiera poludňajšie slnko. Napriek všetkým úpravám z dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia sa snažím predstaviť si kostol z obdobia, keď sa začal formovať uhorský štát. Pozerám sa na starobylé, ešte predrománske fresky a snažím sa čítať ich posolstvo. Identifikujem scénu narodenia. Na nej je dominantná matka Mária na lôžku, za ňou batoľa v jasliach, pri ňom stojí anjel a slabo viditeľný vôl a osol. V popredí sú dve devy, ktoré kúpu malého Ježiša a napravo od nich sedí Jozef opierajúc sa o svoju palicu.
Zaujíma ma, ako fresku v tomto šere majster maliar zhotovoval. Netuším ročné obdobie, počasie v dňoch, keď ju maľoval, a rovnako ani jeho vek, aký mal zrak a citlivosť prstov na chlad… Predstavujem si, ako stál či kľačal na lešení, kúsok od neho blikotajúcim svetlom horela sviečka či fakľa, ktorá osvecovala práve nanesenú vápennú omietku a súčasne mohla ohriať jeho skrehnuté prsty… Jeho úlohou bolo naniesť na giornatu, na dennú porciu čerstvej omietky, viacerými štetcami rôzne farby tak, aby sa prepojili s omietkou, skôr než vyschne. Lebo inak by to nebola maľba al fresco, teda do čerstvej, ešte vlhkej omietky. Evidentne sa mu to podarilo, lebo obrazy, ktoré vtedy namaľoval na stenu, môžeme vďaka nemu, ale i reštaurátorom, umenovedcom a miestnym farníkom obdivovať aj dnes.
Príbeh z fresky interpretuje rozprávanie evanjelistu Lukáša. O príbehu nezvyčajnej noci narodenia malého Ježiša, počas ktorej sa prekvapení a vystrašení pastieri z plání neďaleko Betlehema vybrali na miesto, o lokalizácii ktorého im anjel, pre nás, ľudí dvadsiateho prvého storočia, povedal veľmi neurčito: „Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“. Nespochybňovali, nemudrovali. Išli. Netušili kam. Žiadne Google mapy s navigáciou. Iba „Nájdete…“ O ukončenej návšteve Lukáš následne píše, že keď sa pastieri vrátili, „oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané“. Boli vďační, lebo sa odvážili, videli a zažili.
O tridsať rokov neskôr niečo podobné zopakovali priatelia vtedy už rabbiho Ježiša, ktorým dnes hovoríme učeníci, apoštoli. Avšak v omnoho ťažšej situácii, po jeho smrti potupným ukrižovaním. Pre mňa sú ľudia, ktorí žili s Ježišom pred dvoma tisíckami rokov veľkou inšpiráciou. Nerezignovali, nezosypali sa, keď prišli o svojho učiteľa. Uverili mu. Prekonali strach, nepodľahli neistote, nepohodliu a hroziacim dôsledkom. Bez tohto postoja by sme si nemali prečo a ako pripomínať narodenie dieťatka, z ktorého vyrástol a dospel zrelý a múdry muž, dnes známy aj v našich končinách, hoci v prispôsobenej stredoeurópskej podobe.
Ak by sa vtedajší majstri tesári a ich pomocníci, rybári, roľníci či vinohradníci z okolia Genezaretského jazera po zážitku jeho smrti vzdali a chceli, aby ich nejaký silný a mocný politik či kňaz chránil a riešil ich životnú situáciu, dnes by na našom území a v Európe nestáli chrámy na počesť a oslavu Ježiša. Tí ľudia vtedajšej každodennosti pochopili svojho rabbiho a začali robiť tak, ako hovoril on. Premýšľali, stretávali sa, rozprávali sa, povzbudzovali a konali. Nečakali pomoc ani sľuby tých, čo mali moc. Porozumeli, že svoj život si môžu naplniť iba oni sami, že je dôležité konať a tvoriť také prostredie, v ktorom sa rozvíjajú nielen oni, ale i ďalší ľudia v ich okolí, že dôležitý je každý človek. Lebo nezáleží ani na jazyku, ani národnosti, ani pohlaví, ani farbe pleti (List svätého Pavla Galaťanom, 3,28). Jedno z nosných posolstiev Žida Ježiša sa nestratilo v prekladoch – dôležitý je každý jeden človek v úcte pred tým, komu on hovoril abba, otec. Pred Bohom.
Prajem nám, aby adventné premýšľanie a konanie malo na nás i naše okolie taký vplyv, ako fresky na výzdobu chrámu. Tak, ako stredovekí majstri vedeli správne namiešať maltu a naniesť ju na stenu. Aby sme konali správne a včas, aby sa farby prepojili s omietkou a vytvorili trvalé dielo.
