Priestor pre symboly a rituály
Kresťanský svet si cez veľkonočné sviatky pripomína Kristovo dobrovoľné utrpenie, dobrovoľnú smrť, ale i – a to hlavne – jeho víťazstvo nad smrťou. Práve tento posledný fakt sa stal podstatnou charakteristikou, ktorá tak diametrálne odlišuje kresťanské náboženstvo od iných náboženstiev: Človek – Boh – Nesmrteľnosť.
V dnešnom svete technického a vedeckého pokroku je čoraz ťažšie vysvetliť ľuďom mnohé pojmy, ktoré kresťanstvo hlása: dedičný hriech – nepoškvrnené počatie Panny Márie – Bohočlovečenstvo Ježiša Krista – zmŕtvychvstanie…
Ani ja sa teraz nemienim púšťať do problematickej teologickej dišputy. Ale rád by som sa zachytil jedného bodu: Človek je tvor spoločenský, človek potrebuje ideály, vzory, človek potrebuje symboly a rituály, človek dokáže prekonávať hranice svojho myslenia a cítenia, človek je symbiózou ducha a tela. I ja mám svoje pochybnosti, obmedzené teologické a akékoľvek iné myslenie. Ale i ja tak ako predpokladám každý iný človek, sa zamýšľam nad zmyslom svojej vlastnej existencie, nad zmyslom sveta, nad existenciou dobra a zla vo svete, i ja hľadám silu a motiváciu žiť navzdory toľkému utrpeniu a problémom vo svete poctivo a dobre svoj vlastný život. I mne, tak ako mnohým iným na tejto ceste pomáha viera, i keď v jej pozadí je viacej otáznikov než dokonavých viet. V tomto duchu sa chcem teraz zamyslieť nad Ježišovým veľkonočným posolstvom.
Koniec a začiatok
Nedávno som počúval v rakúskom rozhlase reláciu „Das Ende, der Anfang“ – Koniec, začiatok, s autorkou knihy “Papa hat sich erschossen” – Otec sa zastrelil, rakúskou žurnalistkou Saskiou Jungnikl. Jej otec spáchal v roku 2008 samovraždu. Dodnes sa s týmto faktom nevyrovnala – tak silná je zmes smútku, hnevu, sklamania, strachu a pocitu viny, ktoré ju od tej doby nepretržite sprevádzajú. Najhorší je pre ňu smútok, ktorý ako hovorí nemá deadline. Smútok z nej robí opusteného človeka – cíti sa sama, hoci žije uprostred preľudnenej spoločnosti. “Žijeme v spoločnosti ľudí, ktorí neustále podávajú nejaký výkon. Každý sa snaží držať krok s výkonmi iných, lebo každý cíti že ak sa mu to nepodarí, tak stratí kontakt so životom. Žijeme v dobe a spoločnosti, ktorá sa neustále niekam rýchlo ženie a zároveň dravo predbieha a odstrkuje na vedľajšiu koľaj toho, kto nedokáže držať tempo. Táto spoločnosť nenachádza žiadne adekvátne miesto pre slabosť a pre smrť. Smrť sme vytesnili kamsi mimo kde nás neruší a netrápi. Samovražda je však čosi ešte oveľa horšie, čo je tabu, o čom sa nehovorí, nikto o tom nehovorí.” Ak sa jej spýta nejaký človek, čo robia jej rodičia, či ešte žijú, odpovie že matka ešte žije, ale že otec už zomrel. “Na akú chorobu zomrel váš otec?” – znejú časté otázky. Má možnosť zahrať odpoveď do autu alebo zaklamať a povedať, že zomrel na infarkt. Dlho to i takto skúšala. Teraz však odpovie stručne: “Zastrelil sa.” V tom momente sa debata zastaví, stočí inam. Pýtajúcemu je trápne pýtať sa ďalej a jej je nepríjemné odpovedať a vysvetľovať.
Smrť samovrahov – tabu a nepochopenie
V stredoveku boli rodinní príslušníci samovrahov zbavení majetku a vyhnaní z dedín ako vydedenci. Ešte v 80 – rokoch minulého storočia ani katolícka cirkev nechcela samovrahov pochovávať – niekde ich len zahrabali ako prašivých psov bez akejkoľvek cirkevno-spoločenskej rozlúčky. Samovražda bola jednoducho vnímaná ako tabu a cirkev sa, žiaľ, razantným spôsobom pričinila o to, aby to tabu bolo čo najkrutejšie a čo najviac tutlané. Saskia Jungnikl však tvrdí, že nadišiel čas to tabu konečne prelomiť, lebo škodí jednak ľuďom, ktorí sa rozhodli ukončiť svoj život, pretože im tak odoberáme právo, aby oni sami mohli dôverovať sebe samým, a zároveň to škodí tiež ich najbližším pozostalým, lebo im odoberáme právo akceptovať životy iných tak, ako ich oni akceptujú.
Je rozdiel, ako hovorí Saskia, akceptovať dobrovoľnú smrť takých ľudí, ktorí dospeli k záveru, že sú už na konci svojho úspešného života a že teda majú právo sami určiť, ako ho ukončia. Uvádza viaceré príklady, ja za všetky spomeniem človeka najznámejšieho katolíckeho teológa Hansa Künga, ktorý vo svojej poslednej knihe „Glücklich Sterben?“ – Šťastne zomrieť? – sa vážne zamýšľa dobrovoľne určiť svoj odchod keď zistí, že jeho organizmus neodvratne ohrozia také závažné choroby, ako je napr. postupujúca demencia či alzheimer… „O takomto dobrovoľnom odchode týchto ľudí je možné polemizovať, ale v podstate je možné ho i akceptovať“, hovorí Saskia, „ale nemáme akceptovať smrť tých, ktorí sa cítia byť osamelí, opustení a totálne zúfalí…“ Medzi takých ľudí patria starí ľudia, depresívni ľudia, či takí ktorí psychicky nezvládajú svoj život, či nejaké konkrétne tragické a smutné udalosti, ktoré sa im prihodili.“
Saskia Jungnikl ide však ešte ďalej. Hovorí o tom, že človek, ktorý inklinuje k samovražde, je vždy sám a že mnohokrát ani len ten jeho najbližší človek, partner, či partnerka, mu nedokážu pomôcť. „Smrť blízkeho príbuzného vystavuje enormnej skúške tiež partnerský vzťah. Starať sa o partnerský vzťah – to vyžaduje silu, partner si vyžaduje pozornosť. To však nie je možné, pretože trpiaci potrebuje celú silu a energiu sám pre seba, nie je schopný ju dávať svojmu partnerovi. A dokázať sa vžiť do utrpenia iného, i keď je to vlastný partner, nie je jednoduché. Lebo smútok je u každého iný, je veľmi individuálny. Individuálny jak vo svojej dĺžke, tak i v intenzite a tiež v spôsobe, nakoľko otvorene, či skryte je smútok žitý.”
Za jeden dôležitý faktor, ktorý jej pomáha dostať sa z toho kokteilu bolestných pocitov, ktoré ju po dobrovoľnej smrti otca stále sprevádzajú považuje Saskia práve vieru v zmŕtvychvstalého Krista. “Môj otec sa dostal k viere pomerne neskoro, až ako 50-ročný. V tomto veku sa rozhodol pre evanjelickú vieru, stal sa lektorom v kostole a angažoval sa pre farské spoločenstvo. Farár sa stal jeho dobrým priateľom. Raz som sa ho spýtala, či to bolo pre neho ťažké kázať na jeho pohrebe. Áno, lebo tvoj otec bol mojím priateľom. Nie, lebo Boh nerobí žiadne rozdiely medzi umierajúcimi, práve naopak, je blízko práve tým, ktorí so svojím životom bojujú a nakoniec nemajú silu ďalej bojovať a žiť. Môj otec bol veriacim človekom a dúfam, že tomuto odpúšťajúcemu Bohu naozaj veril…”
Nedávno som bol na Havaji a na jednom mieste, odkiaľ bol na jednej strane nádherný výhľad na vodopád padajúci do vyše stometrovej hĺbky, tesne pred priepasťou bola krásne farebne opracovaná doska s nápisom: “Mamička je v očiach dieťaťa Bohom. Ty si náš Boh, mamička, nikdy na teba nezabudneme.” Bolo mi jasné, že z toho miesta skočila do hĺbky priepasti a dobrovoľne tak ukončila svoj život mladá žena. Zrejme ju niečo vnútorne tak sužovalo a týralo, že napriek milujúcim deťom nedokázala iné než ukončiť svoj život.
Máme ešte v čerstvej pamäti ako lietadlo spoločnosti Germanwings navigoval mladý pilot do istej smrti. Ukončil tak nielen svoj život, ale i životy 150 nevinných ľudí. I keď sa už zrejme nikdy nedozvieme, čo a prečo sa vlastne stalo, fakt že pilot trpel depresiami a že v určitých fázach depresie mu bolo jedno, či zomrie len on sám alebo aj iní, to už nikto nezmení.
Samovrahovia sú všade. Prípad nemeckého pilota však otriasol celým svetom, lebo tu nezavraždil dobrovoľne človek len sám seba, ale spolu so sebou i mnoho iných nevinných a zdravých ľudí. Tvárou v tvár týmto faktom sa zastavuje ľudský rozum. Otázka “prečo” zostane navždy nezodpovedaná a ani odpovede psychiatrov, že v určitom stupni choroby už človek nerozmýšľa normálne a že za svoj čin už nenesie zodpovednosť nedokáže človeka uspokojiť. Tak ako nedokázala od roku 2008 uspokojiť žiadna odpoveď Saskiu, ktorá vtedy stratila milujúceho otca. I po toľkých rokoch je denne konfrontovaná so smútkom, hnevom, sklamaním, strachom a pocitom spoluviny…. Nad hladinou týchto bolestných pocitov ju drží viera v milujúceho Boha a skutoční priatelia, ktorí sa s ňou dokážu otvorene rozprávať o všetkom.
Každý človek, ktorý spácha samovraždu zanecháva po sebe tieto fenomény. V prípade nemeckého pilota sa možno ešte pridá nenávisť, lebo mnohí mu jednoducho nedokážu odpustiť, že svojou dobrovoľnou smrťou nemal žiadne právo ukončiť životy iných.
Ježišova dobrovoľná smrť
V súvislosti s týmito faktami ma však napadá, dovoľte mi prosím tú trúfalosť, i takáto myšlienka: Nebola smrť Ježiša Krista do určitej miery samovražednou smrťou? Z Biblie vieme, že prišiel na svet pre to, aby nás vykúpil. Dopredu vedel, že bude trpieť, že zomrie veľmi násilnou smrťou. Prišiel, aby plnil Božiu – Otcovu vôľu. Ak však veríme slovám Biblie, že Boh je láska, nedokážeme si predstaviť, že by ho Boh – otec – k takému činu prinútil. To rozhodnutie bolo jeho. Len jeho.
Biblia hovorí o tom, ako boli smutní jeho učeníci, apoštoli, ako bola smutná Mária, jeho matka. Stratili niekoho, koho milovali, komu verili, kto bol pre nich motiváciou, inšpiráciou, kto ich oduševňoval a dodával silu, ba čo viac, kto bol pre nich cestou, pravdou a životom.
Naučili sme sa uctievať hrdinov, uctievať svätcov, mučeníkov, uctievať tých, ktorí obetovali svoje životy za náš život, za našu slobodu, za pravdu, za vyššie a duchovnejšie ideály. Samovrahovia sa neobetujú za iných, samovrahovia nedokážu uniesť svoj vlastný život. Samovrahovia sú premožení utrpením a akokoľvek je ich smrť nepríjemná, bolestná, neakceptovateľná, je pre nich v tom momente tým jediným správnym riešením. Chcel by som sa naučiť dívať sa na ich smrť, na ich utrpenie, na ich život očami Ježiša Krista. Prišiel, aby “nalomenú trstinu nedolomil” – inými slovami, aby tých, ktorí sú zranení a nevládzu v živote ďalej, aby ich svojim moralizovaním a poučovaním ešte viacej nezdeptal, nezranil, ale aby im pomohol. Prišiel, aby plnil vôľu Otca – aby nám sprostredkoval Božiu lásku, aby sme si uvedomili, že akokoľvek je nám ťažko, on je naším otcom, ktorý nás vždy miluje a chce len a len naše dobro. A prišiel aby nám povedal, že je s nami až do konca sveta.
Áno i navzdory toľkému utrpeniu a krivdám vo svete, napriek toľkým samovrahom, napriek toľkým nevinným obetiam je Ježiš Kristus pre mňa tým impulzom, tou nádejou a šancou, že zlo a bolesť, ktoré nás ubíja, nie je definitívne a konečné, že stále je tu On, so svojou Radostnou Zvesťou a svojím bratským, sesterským, otcovským a materinským vzťahom a že práve v tých momentoch, kedy je nám tu na zemi najťažšie, je práve On našou nádejou.
To je moja veľkonočná radosť a tú Vám všetkým zo srdca prajem.
P.S.
Uvedené citáty sa vzťahujú na publikovaný text z rakúskej rozhlasovej relácie stanice Ö1 Gedanken für den Tag, ktorá bola vysielaná na pokračovanie v dňoch 16. marca – 21. marca 2015: www.http://oe1.at/programm/399521.