Pred časom som sa snažil dostať, ako vyštudovaný teológ a suspendovaný ženatý rímskokatolícky kňaz, do farárskej služby v ECAV na Slovensku. 7 rokov som dostával zamietavé odpovede s odôvodnením, že ešte nie som dostatočne vrastený do ECAV. Raz mi však v dobrom rozmare a s náznakom štátnického gesta povedal jeden z vtedajších dištriktuálnych biskupov: “Pred koncom nášho volebného obdobia sme sa rozhodli dať ti milosť a prijmeme ťa za farára.” Cítil som sa vtedy ako chlapík z toho vtipu: “že kedy má muž zmiešané pocity? Keď vidí padať svoju svokru z útesu na svojom novom Ferari”. (Nič proti svokre: obe moje svokry – ex-svokra aj súčasná sú fajn dámy.) Na jednej strane som zajasal, že mnohoročná snaha, zdá sa, bude korunovaná úspechom a oplatilo sa byť trpezlivým. Zároveň mnou však prešlo ľadové ostrie otázky: som snáď nejaký zločinec, nad ktorým je potrebné sa zmilovať a až tak ho možno pustiť medzi ľudí? Snažil som sa vysporiadať s realitou, že mať katolícke pramene a ekumenickú identitu je pre niektorých reprezentantov evanjelickej cirkvi zločinom. Darmo som dôvodil, že veď predsa aj Luther bol katolícky mních a kňaz. Iba som prilieval olej do ohňa. A keďže mi nešlo o sebapotvrdzovanie svojho ega, prijal som rolu omilosteného cirkevného zločinca.
Nakoniec všetko dopadlo zle. Za farára ma neprijali: predmetný biskup prestal byť v dobrom rozmare. Nasledoval pokus o zrealizovanie mojej mnohoročnej túžby stať sa farárom v USA, od naplnenia ktorej ma delil iba jeden mesiac. Namiesto farárskej inštalácie však nasledoval hanebný návrat na Slovensko a rozvod. Moja vtedajšia žena a matka našich dvoch malých detí, evanjelická farárka, sa totiž v čase mojich najťažších zápasov z obomi cirkvami rozhodla pre iného. A ja som uprednostnil blízkosť pri deťoch na SK pred naplnením svojej životnej túžby spojenej s USA.
Zrútilo sa mi všetko, čo sa mohlo zrútiť. (Vieru asi nejde celkom zbúrať, tá zostala.) Videl som v udalostiach prst a trest Boží ako následok môjho odchodu z katolíckeho kňazstva a snažil som sa situáciu aj takto prijímať. Obrátil som sa s prosbou o komunikáciu a milosrdenstvo na arcibiskupa, ktorý mal v biskupskom hesle napísané, “Imple nos Misericordia”. S úprimným kajúcim postojom a celoosobnom presvedčení, že som zločinec, ktorý porušil množstvo cirkevných zákonov, som vstúpil, ako nalomená trstina, do arcibiskupovho salónika, v ktorom prijímal návštevy. Po jeho dvojhodinovom monológu plnom posudzovania a odsudzovania, keď sme už neboli Juraj a Róbert, ako pred rokmi, ale v našej komunikácii vládlo napäté vykanie, ma prepustil so slovami: “Spôsobili ste veľa bolesti. Tak teraz choďte a trpte. Ale ak by ste niečo potrebovali, s dôverou sa na mňa obráťte. Budem sa za vás modliť” Odišiel som od neho ako trstina dolomená a vedel som, že sa na neho už nikdy neobrátim: ani s dôverou, ani bez nej.
Chvála Bohu, našli sa staronoví priatelia kňazi oboch cirkví, ktorí mi podali a podávajú ruku ako bratovi a nehľadia na mňa zvrchu. Nie sú vyššia trieda vlastníkov zmilovania, ktorí ho môžu rozdeľovať medzi ostatných ľudí z nižšej kasty tak, ako sa im v ich blahosklonnosti uráči. Snažím sa aj cirkevných “übermenschov” prijímať s vysvetlením, veď za svoj zvrchovaný postoj vlastne ani úplne nemôžu. Viedli ich k tomu počas štúdia v seminári a vychovávali k tomu desiatky generácií kňazov predtým. Možno je môj ospravedlňujúci postoj naivný, ale nevadí. (Ne)naivnosťou snahy vysvetliť si veci na dobré sa môžme zaoberať v inej téme.
Včera popoludní som pozeral film o živote pápeža Jána XXIII. Životopis obsahoval mnoho dojímavých scén dosvedčujúcich veľkosť osobnosti tohto “farára sveta”. Jeden rez tohto filmu bol pre mňa veľmi osobný. Pokračovanie priateľstva troch spolužiakov zo seminára: jeden sa stal rímskym biskupom, ďalší urobil kariéru ako kardinál vyznačujúci sa bezcitnosťou a opozíciou voči iniciatívam pápeža Jána a konečne posledný z trojice priateľov: kňaz, ktorý odišiel z kňazstva, no zostal srdcom pri svojich niekdajších priateľoch. Odídený kňaz prosil spolužiaka kardinála o pomoc s hľadaním práce, lebo sa pochopiteľne nevedel nikde uplatniť. No pomoci sa nedočkal ani napriek záujmu pápeža. Všetko to zastalo na srdci nemilosrdného kardinála.
Scéna s filmu mi pripomenula nedávne stretnutie so spolužiakom pomocným biskupom. Tiež som sa na neho obrátil s obdobnou prosbou ako kňaz z filmu a (ne)prekvapivo pokýval hlavou a neurčito skonštatoval, že to je dnes ťažké, ale že sa bude za mňa modliť… Tak ako evanjelickí biskupi a katolícky arcibiskup pred ním. Pripadá mi to ako humanizovaná forma stredovekej scény zo zapálenej hranice, keď odsúdený prosil o zmilovanie a kňazi mu namiesto rozviazania pút strčili pred tvár krucifix, aby zomrel síce v strašných bolestiach, no s modlitbou na perách.
Mnohí sme s nádejou a očakávaním sledovali a so sympatiami sledujeme život a pastiersku službu súčasného pápeža Františka. Po predchádzajúcom autoritatívnom a mediálne vycibrenom vedení cirkvi, po ktorom nasledoval návrat kilogramov zlata na trídentských ornátoch, ktoré nedokázala nadľahčiť ani osobná pokora a akademická plachosť ich nositeľa, nasleduje pontifikát uberajúci sa k ozajstnosti a reálnosti života a teda aj Boha. Spomedzi množstva evanjeliových gest pápeža vo mne zarezonovalo najmä vyhlásenie Roka milosrdenstva.
Vyvolalo to vo mne asociáciu, že ak cirkev vyzýva ľudí k milosrdenstvu vo vzájomných vzťahoch, k odpúšťaniu, ak vyzýva k milosrdenstvu dokonca sekulárne štruktúry v mene práce na odstránení chudoby a neslobody vo svete, že cirkev pôjde svetu príkladom. Predpokladal som, že začne prejavovať milosrdenstvo v rámci vlastného života a legislatívy. Veď je toľko druhýkrát uzatvorených manželstiev, v ktorých manželia túžia pristupovať ku sviatostiam, no nie je im to umožnené, lebo rozvodom a druhým sobášom uvalili na seba cirkevný trest (ktorý na seba napríklad neuvaľujú vrahovia či sexuálni predátori). Podobne sme na tom my: ženatí rímskokatolícki kňazi, ktorých je na svete niekoľko desiatok tisíc.
Čo však nasleduje namiesto uvoľnenia pút, ktoré nám dáva na ruky Kódex kanonického práva?
Otváranie brán milosrdenstva na katedrálach a kostoloch.
Veď je to oveľa ľahšie urobiť prievan v kostole, než urobiť prievan v Cirkvi. K tomu prvému stačí otvorenie dvier, ako iste silného symbolu Božieho milosrdenstva. A uistenie o modlitbách namiesto špinenia sa s ľudskými osudmi.
A čo stačí k druhému prievanu? Nekonečné zasadanie množstiev grémií, rozpravy, analyzovanie, synody, lobovanie atď.
Alebo by stačil jeden list formátu A4 s okrúhlou červenou pečiatkou a podpisom Franciscus?
Veď Kristus, aby prejavil svoje milosrdenstvo, nepotreboval ani to. Stačil mu prst a prašná zem, do ktorej čosi písal… (porov. Jn 8, 1-11).