Pred vyše deväťsto rokmi, roku Pána 1093, uhorský kráľ Ladislav I. vo svojej listine konštatuje, že „pannonhalmský benediktínsky kláštor má na veľkostatku Wag, v dnešných Diakovciach, veľmi dobrý ovocný sad, dva rybníky a les“. Je možné, že v rámci hospodárskeho dvora (grangie), patriaceho pannonhalmským mníchom, tu v tom čase už existoval malý kláštor. (pozri Bibiana Pomfyová)
Takýchto písomných dôkazov spred tisíc rokov máme z územia dnešného Slovenska skutočne minimum. Totižto, aby sám kráľ spomenul detail o „veľmi dobrom ovocnom sade“, to už vskutku muselo byť niečo výnimočné. Či už kvalitou ovocia alebo známosťami na dvore… Rozhodne to však znamenalo mnohodesaťročnú prácu mníchov ovocinárov, záhradkárov, tých, ktorí sa starali o rybníky alebo o les. Tá musela byť znamenitá!
Keď som vošiel do trojloďového kostola v Diakovciach (katolíckeho), mal som zmätený pocit. Neoromanika devätnásteho storočia sa prepletá s pôvodnou stavbou z trinásteho storočia, prekrytá maľbami zo štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia s popismi v maďarčine. Rozdiel medzi storočiami je v šírke a výške lode, ako aj bočných lodí pôvodného kostola z 13. storočia a pristavanou časťou v 19. storočí. Ale ináč, všetko zladené do jedného celku. Ešte i zvonku zreštaurovaná románska južná kaplnka sa v interiéri v ničom neodlišuje od výzdoby v lodiach kostola. Bez informácií o kostole by som bol zmätený, čo je stredoveké a čo neorománske. V niečom veľmi podobné súčasnosti: ako spoznať a rozlíšiť „vylepšené“ informácie od skutočnosti…
Pôvodne kláštorný kostol v Diakovciach má „štandardné“ dejiny – z jeho začiatkov nie je nič isté. Náznaky z písomných informácií existujú, potvrdzujú ich aj prieskumy. Avšak dôkaz je až z roku 1228, z ktorého máme dokonca dve písomné správy o vysviacke trojloďového (románskeho) kostola a vysviacali ho dvaja biskupi, nitriansky Jakub a vacovský biskup Brictio. Vysviacaný kostol však nebol obyčajný, ale v rámci jedného objektu to boli kostoly dva. Rarita, jedinečnosť na Slovensku, mimoriadnosť v Uhorsku. Dolný a horný, poschodový kostol! Každé podlažie je iné, bolo vysviacané v iný deň a každé malo vlastné relikvie. Človek len žasne, odkiaľ bolo možné to množstvo relikvií v stredoveku zadovážiť…
Horný kostol, nachádzajúci sa iba nad pôvodným kostolom, je akoby pravý opak dolného. Žiadna omietka, iba tehly a trámy. Dodnes je nejasné využitie týchto priestorov v období stredoveku. Predpokladá sa, že tu bol kláštor s klauzúrou, priestory, kam mali prístup iba mnísi. Nad bočnými kaplnkami oddelené dormitóriá, spálne pre mníchov, nad hlavnou loďou kaplnka alebo kapitulná sieň a v apside oltár sv. Juraja. Dodnes je v nej zachovaná freska-mandorla s tróniacim Kristom.
Kostol v Diakovciach má ešte jednu mimoriadnosť. Apsida pôvodného románskeho chrámu, teda jeho východná časť, ktorá má vonkajší plášť prekrytý novodobou omietkou, je členená rôznymi románskymi plastickými prvkami a dekoráciami. Medzi nimi sú v podstrešnom priestore/hornej časti steny chrámu vodorovné úzke pásy, vlysy. Vlys je ako ozdobná páska, ktorá obopína stavbu, resp. jej časť, opticky ju člení, delí stavebnú plochu. Je to reliéf, ktorý vystupuje z plochy steny, fasády, alebo je do nej zapustený. Ozdobný detail, ktorý pridáva budove estetickú hodnotu, ale nemá žiadnu praktickú funkciu. Bývajú na ňom znázornené rôzne motívy – od rastlinných, cez figurálne až po geometrické tvary.
Najrozšírenejším ozdobným prvkom v románskom období na území dnešného Slovenska bol oblúčikový vlys. Sú to slepé poloblúky, usporiadané vedľa seba. V Diakovciach je to síce jednoduchšia dekorácia, využívajúca viacerými spôsobmi možnosti, ktoré poskytovala tehla ako stavebný materiál chrámu, ale je to ukážková dekorácia steny vo forme slepých oblúčikov. Taktiež môžeme obdivovať vlys s motívom striešok v tvare Ұ a zvisle uložené tehly s medzerami, tzv. rímsový vlys. Kvalita prevedenia vlysov poukazuje na fortieľ majstrov. Napriek ich majstrovstvu ma prekvapilo, že časť lizén, stavebných prvkov, úzkych pásov, akoby polostĺpov, ktoré členili steny zhora nadol, nenadväzuje presne na dolnú časť oblúčikovitého vlysu, ako vidno na fotografii apsidy v Diakovciach.
V prichádzajúcom pôstnom čase nám prajem, aby sme si v chaose dní vedeli vytvoriť príležitosť stíšiť sa a zastaviť. A v tomto vzácnom období konať ako majstri kostola z tehál neďaleko Váhu: ozdobovať naše dni z bežných, jednoduchých tém a skutkov, ktoré nám život prináša. Nech nás pritom sprevádza tvorivosť, trpezlivosť a rešpekt k druhým.
Požehnané a tvorivé pôstne dni roku Pána MMXXV všetkým.
