Obrázok: Neue Luzerner Zetitung
Téma homosexuality, cirkevného požehnania pre homosexuálne páry a adopcia detí homosexuálnymi pármi víri hladinu nielen na Slovensku, ale i všade na svete. Deje sa tak i vo Švajčiarsku.
V novembri minulého roku vyzval churský biskup Vitus Huonder farára Wendelina Bucheliho k demisii z postu farára za to, že počas omše požehnal homosexuálny pár. Porušil tak cirkevné právo, ktoré akt požehnania takýmto ľuďom zakazuje. Za farára sa však postavilo celé jeho cirkevné zhromaždenie a on sám demisiu odmieta. Téma sa tak samozrejme ešte viac medializovala, až sa ňou musela zaoberať švajčiarska biskupská konferencia a tá reakciu biskupa Huondera podporila a tak isto vyzvala farára k demisii. Medializácia témy a necirkevných – svetských médií sa však väčšinou prikláňa na stranu farára Wendelina a len občas počuť kritické hlasy na jeho adresu zo strany katolíckych veriacich. Ak by sa stalo niečo podobné na Slovensku či v Čechách, bolo by to zrejme veľmi podobné.
Rád by som však poukázal na jednu zaujímavú reakciu uverejnenú v novinách Neue Luzerner Zeitung dňa 6. marca tohto roku. Je tam článok o Christophovi Schmittovi, nemeckom päťdesiatročnom katolíckom teológovi, homosexuálovi. Kariéru teológa začal ako pastoračný asistent v Bar, pri Zugu, neďaleko Zürichu. „Bolo mi veľmi rýchlo povedané, aby som verejne a nikde nehovoril o tom, že som homosexuál. Ako homosexuál som nemal vo Švajčiarsku nikdy žiadny problém. Mal som ho len v katolíckej cirkvi. Tam sa na mňa dívali ako na človeka s deficitom…“ Christoph Schmitt vie, o čom hovorí. V cirkvi pracoval ako učiteľ náboženstva na kantonskej škole Alpenquai v Lucerne, neskôr ako rektor gymnázia v Immensee a zároveň i ako autor televízneho týždenníku “Wort zum Sonntag” – “Slovo na nedeľu”. Po všetkých skúsenostiach s cirkvou sa nakoniec rozhodol z nej vystúpiť.
Dnes pracuje ako kouč a supervisor. Okrem toho ponúka ľuďom, ktorí majú problém s inštitucionalizovanou cirkvou, alternatívne ceremónie. Pripravuje a vedie krsty detí, asistuje pri uzavieraní manželstiev, organizuje a má príhovory na pohreboch. Ľuďom, ktorí si myslia, že pritom vysluhuje sviatosti, odpovedá, že nie je katolícky kňaz a že to žiadne sviatosti nie sú. Uvedomuje si len, že určité momenty zo života človeka, ako je narodenie, smrť, či dôležité míľniky medzi tým, sú veľmi vážne a dôležité a že človek si ich chce pripomínať a sláviť podobne, ako sa to robí v cirkvi. Človek potrebuje rituály a on ich ľuďom za pomoci Biblie a iných vhodných textov a hudby sprostredkováva.
Jeho reakcia na potrestanie kňaza Wendelina Bucheliho odmietajúceho konsekvencie za požehnanie homosexuálom je originálna: Je iné hovoriť o utrpení druhých a iné stotožniť sa s niekým, kto trpí a je verejne stigmatizovaný a hendikepovaný. “Ak to ten kňaz myslel s tým požehnaním vážne, mal by prijať i dôsledky. Ako katolícky kňaz musel dobre vedieť, že konsekvencie prídu. Mal by si za svojím činom stáť, nebáť sa konsekvencie. Solidarita niečo stojí.