Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe, foto autor
Ide o repliku pôvodného prieskovcového rane barokového stĺpa strhnutého krátko po vzniku Československa v roku 1918. Na stĺpe je umiestnená socha Nepoškvrnenej Panny Márie, vytvorená sochárom Petrom Váňom podľa poškodeného originálu. Oproti pôvodnému dielu nie sú na podstavci stĺpa sochy anjelov bojujúcich so symbolmi zla.
Stĺp na Staromestskom námestí nechal postaviť v roku 1650 cisár Fredinand III. ako poďakovanie Panne Márii za záchranu Prehy pred švédskymi vojskami v roku 1648. Hlavným tvorca sochárskej výzdoby bol Jan Jiří Bendl, meno architekta sa nezachovalo. Na poludnie tieň stĺpa ukazoval pražský poludník, ktorý slúžil na určenie slnečného času. Stĺp bol strhnutý novembra 1918 skupinou žižkovských hasičov, za účasti verejnosti, ktorá v stĺpe videla symbol zvrhnutej habsburskej monarchie. Najväčšia časť zachovaných pozostatkov pôvodného stĺpa sa nachádza v Lapidáriu Národného múzea v Holešoviciach.
Iniciatívy za obnovenie Mariánskeho stĺpa vznikli bezprostredne po jeho zničení, ale až po revolúcii sa vďaka finančným darom a práci dobrovoľníkov podarilo zhotoviť rekonštrukciu pôvodného stĺpa a vrcholovej sochy. Historická symbolika pamiatky a úsilie o jej obnovenie na Staromestskom námestí vyvoláva kontroverzie. Obnova má svojich zástancov i odporcov, či už medzi odbornou alebo laickou verejnosťou, alebo u zástupcov vedenia mesta. Podľa odporcov je stĺp symbolom násilnej rekatolizácie českého územia v pobielohorskej dobe. Umiestnenie repliky stĺpu na pôvodné miesto bolo v júni 2017 schválené stavebným úradom Praha 1. Zastupteľstvo hlavného mesta Prahy v septembri 2017 obnovu mariánskeho stĺpu zamietlo, pretože stĺp údajne rozdeľuje Pražanov. V januári 2020 bolo však umiestnenie stĺpu zastupiteľstvom Hlavného mesta Prahy schválené, a krátko potom začali na mieste stavebné práce. Inštalácia repliky bola v zásade dokončená 4. júna 2020.
Túto nedeľu som si bol znova stĺp obzrieť a prekvapilo ma, že som mal z neho dobrý vizuálny dojem. Odchádzal som na Staromestské námestie s presvedčením či predsudkom, že nejde o dobrý počin a že všetko je to zlé, zaťažené minulými udalosťami, na ktoré ako katolíci nie sme hrdí (protireformácia). Nemal som pocit, že by tam prekážal či nepatrične zaberal miesto.
Rozhodol som sa, že zavolám svojím priateľom, s niektorými sa i stretnem, a spýtam sa ich, čo si o obnovení mariánskeho stĺpa myslia. Sú to ľudia z rôznych oblastí života, rôznych názorov a náboženstiev. Ich odpovede ma dosť prekvapili. Počítal som s negatívnym postojom, ale väčšina bola toho názoru, že ide o barokovú pamiatku, ktorá dlhé roky bola súčasťou Staromestského námestia a patrí tam. Je to proste v poriadku. Len v jednom prípade, moja kolegyňa z práce, sa k tomu vymedzila veľmi negatívne (miesto Mariánskeho stĺpa by tam radšej videla sochu Jána Žižku). Aj majiteľka našej žižkovskej galérie mi dnes povedala, že udalosti okolo strhnutia pôvodného Mariánskeho stĺpa sa proste stali, prečo opravovať dejiny? Avšak maliari, ktorí sú členmi galérie a ktorých poznám, jednoznačne dielo chvália. Daktorí sa osobne poznajú s jeho autorom Petrom Váňom a jeho dvadsaťročnú prácu na tejto replike úprimne oceňujú. Zhodujú sa napríklad na tom, že tam architektonicky ako kotrapunkt k soche Jána Husa, chýbala vertikála. Tá tam teraz je. Môj židovský priateľ Joshua sa domnieva, že tie dva proti sebe bojujúce tábory protestantov a katolíkov si vo svojich hlavách vytvárajú katolíci. Vie si predstaviť, že sa k tejto veci negatívne vymedzí pražský rabinát, ale že bežní židia zostanú k tomu indiferentní. Kolega z práce mi dnes povedal: prečo by sa mali znovu obnovovať symboly, ktoré sú zaťažené zlou minulosťou?
Z toho čo som sa zatiaľ dozvedel od ľudí a tiež zo správ médiách sa nedá povedať, že by v Prahe, či v Čechách vznikli kvôli tejto veci tak vyhranené tábory, aby došlo k verejným protestom a demonštráciám.
Otázkou však naozaj je, či kriesenie symbolov spojovaných, či už oprávnene či neoprávnene, s nespravodlivosťou a násilím (v tomto prípade násilná rekatolizácia), nie je kontraproduktívne. Som presvedčený, že v týchto prípadoch menej je viac, že pokora je na mieste a iste prinesie väčší prospech, než bojovné presvedčenie o vlastnej pravde. Ako musí bolieť facka, ktorú sme uštedrili našim protestantským bratom a sestrám, keď v našom kréde stále dennodenne zaznieva viera v jednu svätú katolícku cirkev v dobe po 2. vatikánskom koncile, kedy ekuména má byť prioritou. Jediné slovo v našom kréde nepreložené do slovenčiny je slovo „katolícky“. Tak trochu mi to pripomína príbeh Mariánskeho stĺpa, že „svoje si nedáme“.