21.12.2006, Michaela Regnier, Vinography Images: Vineyard Lights
http://www.vinography.com/archives/2006/12/vinography_images_vineyard_lig.html
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Vianoce ako ilúzia
Ešte pár hodín a už to príde. Dokúpime ešte posledné darčeky, pre istotu zdvojnásobíme obsah gastronomických zásob, veď keby niečo… Konečne opadne indukovaný stres, doma je ako-tak upratané, naladíme atmosféru a môžeme začať vytvárať zdanie chvíľkovej dokonalosti. Veď sú to jedinečné, najkrajšie, najštedrejšie a najmilšie sviatky, zabudneme na naše hádky, neporozumenia, odcudzenia vo všedných dňoch.
Známi športovci či herci ešte pochodia detské oddelenia a domovy, televízie odvysielajú reportáže o prípravách na Vianoce z nejakej malebnej dedinky, kde ženičky pečú koláče – podľa možnosti v krojoch.
No a zatiaľ doma posledné prípravy, ach Bože… ten stromček je zasa nejaký krivý a ako obyčajne svetielka opäť nefungujú. Potom…. to už každý musí doplniť podľa seba. Nakoniec zistíme, že sviatky ubehli veľmi rýchlo a sú (chvalabohu) za nami.
Možno tak nejako sviatky prebiehajú v mnohých rodinách, v iných pravdepodobne v rôznych obmenách a azda v ďalších nejako odlišne. Jedno však – ak sa pokúsime o úprimnosť – asi máme väčšinou spoločné. Opäť sa nám ne/podarila ilúzia, že Vianoce sú iné dni ako ostatné.
Možno by mali či mohli byť, ale to by sme ich museli spojiť napríklad s príbehom narodenia človeka, ktorý žil boží život (mimochodom… nebola jeho rodina utečencami?). Osudom jedinečného zrodu pravdy, lásky a nádeje v našich životoch. O tomto sa ale takmer vôbec nehovorí, Vianoce sme takmer hermeticky zabalili do komercie a povrchnosti, resp. zopár infantilných viet padne na obrazovkách zo strany nejakého duchovného, teda ak dostane na to súhlas od svojho nadriadeného (viem, že sú aj takí, ktorí vedia na túto tému hovoriť zaujímavo a s porozumením, ale tí sa do väčšiny médií nedostávajú). Základné vianočné témy dnešný svet nezaujímajú. Tak čo s tým?
Je tu jedno riešenie. Skúsme žiť každý deň ako Vianoce a nebudeme musieť vytvárať ilúziu, že aspoň na chvíľu sme k sebe milí, chápajúci, darujúci i obdarovaní. Jednorazové decembrové pokusy väčšinou končia neúspechom a sklamaním. Pokúsme sa o to napriek vedomiu skutočnosti, že pravda a láska, chápavosť a tolerancia, obetavosť i nezištnosť … zdanlivo skončia paradoxne na kríži.
Oni však vždy dokážu opätovne ožiť a prekonať hranice nemožného. Len takto ja dokážem rozumieť Vianociam.
Želám každodenné Vianoce.
Peter Jeseňák
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Rezonuje vo mne myšlienka, aby sme sa nebáli, aby strach nebol náš najdôležitejší radca.
Ja sama musím v sebe budovať odvahu nebáť sa v týchto časoch budúcnosti, ale aký by malo zmysel všetko utrpenie ľudstva v priebehu dejín, keby sme neprevzali štafetu nádeje, lásky, ktorú treba dávať ďalej? Želám teda Vám aj sebe odvahu bojovať so všetkými svojimi „démonmi“
Eva Rebrová
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Vianoce sú o narodení, ale aj o živote.
https://drive.google.com/file/d/0B_KnwxBa0pNfUFlHVFVJSXUySTQ/view?usp=sharing
Antonín Čech
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Po kliknutí na obrázok sa obrázok zväčší
Betka Matusová
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Zmysluplné prežitie Vianoc
a veľa síl na nachádzanie zmyslu v ďalšom,
zdá sa ešte chaotickejšom roku, než bol ten, čo končí,
a zvlášť nový údiv a vďačnosť za domov, tým, ktorí ho majú,
a odvahu vytvárať domov tým, čo ho nemajú,
materiálne či duchovne.
Želám zo srdca blízkym, vzdialeným, aj sebe.
Pokoj & Dobro
Mária Ščepková
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Spomenul som si na tento článok Olivera Sacksa – „prežiť dobrý a zmysluplný život“
http://salon.eu.sk/sk/archiv/16788
Egon Gál
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Boris Široký Vianoce
A o čom vlastne sú?
O jedle
nákupoch
darčekoch
o sláve?
O starom príbehu
a
jeho oslave?
Či o príbehoch
narodených.
Do tmy
a
do svetla.
Toho
čo v Tebe
i
vonku
sa dňom i nocou rodí
do sveta.
Do zimy
víchríc
a
bolestného
mrazu.
A miliardy mien má
Čo medzi maštaľou
a
slávou Boha
ocitli sa
zrazu.
Tu na hrane
medzi hnojom
a
krásou
počudovane.
S otázkou
v bezmocnom
výkriku.
A to je o čom
kto som?
Keď ťažko je tu
mysliacemu
brodiac sa v krvi
brutalitou sveta
ak len urodzeným nie je
uveriť.
Dobručkému.
Jedine ak
Dobrému
I
Zlému.
Čo uchopiť sa v jednom
nedá.
Je to snáď úloha človeka
či iba
jeho bieda?
Tam zažiar
bezmocnosť človečia
ak nesieš Posolstvo.
To Božie
čo vynára sa
denne z Neho.
A ožiar
Temnotu
vôkol nás
I v nás.
Nech uveríme
v Slávu Boha
i
Pokoj ľuďom dobrej vôle.
A prežijeme spolu
aspoň v okamihu
Svetla Tvojho
jas.
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Yaro M. Kupčo
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Zem, která nemá své nebe, ztratila všechno – i sebe.“
Slová tejto piesne textára Michala Horáčka v podaní Richarda Müllera mi chodia po rozume, keď sa tento rok pripravujem na Vianoce. Potrebujeme nebo! Nebo ako symbol, ktorý človeka povznáša zo všetkej prízemnosti. Nebo ako symbol, ktorý človeka orientuje v spleti udalostí a v zhone každodenného života.
Vianočný príbeh je o nebi. Účinkuje v ňom nebeský Boh, ktorý poodhaľuje svoju tvár v pozemskom dieťati. Účinkujú v ňom nebeské bytosti, anjeli, aby človeku oznámili, že môže mať nebo. Nie tak, že unikne zo zeme. Ani tak, že si uzurpuje nebeskú vznešenosť a úctu. Mať nebo znamená zostať na zemi a nechať sa oduševniť a orientovať tým, čo mení nepokoj na pokoj a nenávisť na lásku. „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje.“ (Lk 2,14) – Tvoriť pokoj založený na spravodlivosti a láske, to znamená mať nebo.
Udalosti posledných mesiacov nás viac znepokojujú ako upokojujú. Svet ako by sa dal do pohybu. To nás zneisťuje. Relatívna stabilita minulých desaťročí sa odrazu otriasa vo svojich základoch. Na povrch sa vyplavujú tie najprízemnejšie vášne strachu a nenávisti. Tie plodia násilie, na ktoré nevieme odpovedať inak než násilím. Šokuje nás, čoho je ľudstvo odrazu schopné napriek všetkým skúsenostiam a poučeniam, ktoré by sme už akosi mali mať v našom kultúrnom genetickom kóde. Nie nebo, lež peklo akoby otváralo svoje brány a chcelo nás zmiasť a ponížiť. Možno práve preto sa mi chce spievať: „Zaplašme zlou denní můru, která nám sežrala století,“ alebo „Sražme tu bestii hluboko, tak, ja to umí jen baroko!“
Nebo je dnes zatiahnuté. Znamená to, že ho už nemáme? Že sme stratili všetko i samých seba? Že prestávame byť ľuďmi a sami sa stávame beštiami, ktoré by sme najradšej zrazili čím hlbšie? Verím, že nie! A prajem Vám, milí priatelia, aby ste na Vianoce prežili istotu, že spravodlivosť a láska nás neprestáva povznášať a orientovať a robiť z nás ľudí, aj keď to svoje nebo prestávame niekedy vidieť.
Ondrej Prostredník s rodinou
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Betka Matusová
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Boh v meste
Zbor na chóre spieval Via crucis
Vo vitráži gotického okna
uháňali splašené kone
odlesky limuzín
Svetelné liace
vliekli za sebou múry katedrály
veža sa vŕzgavo nahla k zemi
posledný raz sa vzopla
a pomaly splynula
s bielou čiarou diaľnice
Pánboh šoféroval medzi ostatnými
držal sa vo svojom pruhu
radil rýchlosti, ako sa patrí
nepredbiehal a všetkým dal prednosť
Bol jedným z nás,
ale my sme ho v žiari reflektorov
nespoznali
Zuzana Fabianová
ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo