Počas svojej návštevy USA 24. septembra tohto roku vyzdvihol pápež František vo svojom prejave pred Kongresom štyri americké osobnosti, ktoré sú pre neho zdrojom inšpirácie, ktorých si váži a ktorých by rád dal za vzor aj iným. Jednou z menovaných osobností je aj Thomas Merton. Tohto trapistického mnícha označil pápež za človeka modlitieb, mysliteľa spochybňujúceho istoty svojej doby a za človeka, ktorý otvoril nové horizonty ľudským dušiam i cirkvi. Pre pápeža je Merton človekom dialógu a šíriteľom mieru medzi národmi a náboženstvami. Potom citoval z jeho autobiografickej knihy „Hora siedmych stupňov“ tieto myšlienky: „Prišiel som na tento svet. Slobodný vo svojej prirodzenosti, obraz Boha. Bol som však zároveň zajatcom svojej vlastnej násilnosti a sebeckosti v obraze sveta, do ktorého som bol zrodený. Tento svet bol obrazom pekla, plný ľudí, akým som bol ja, milujúcich Boha a napriek tomu ho nenávidiacich, žijúcich namiesto toho v strachu beznádejných, rozporuplných túžob.“
Pred mnohými rokmi, niekedy v roku 1978, za čias komunizmu, kedy informácií zo Západu bolo veľmi málo, ma práve táto kniha Thomasa Mertona fascinovala a stala sa pre môj život zdrojom dlhodobej inšpirácie. Pritom som si vtedy ani poriadne neuvedomil, že Merton je už viac ako 10 rokov mŕtvy a že knihu začal písať pred viac ako 30 rokmi na žiadosť svojho predstaveného v roku 1946 a vyšla v roku 1948 v 150.000 náklade, stala se bestsellerom a od tej doby neustále vychádzajú nové exempláre.
Dnes si uvedomujem, že to, čo je v živote cenné, krásne a dobré, to má nadčasovú, trvalú hodnotu a nepodlieha zubu času. Tak je to aj s každým druhom umenia – obrazom, sochou, stavbou, hudobným, literárnym či duchovným dielom. Takéto diela sú vždy aktuálne, lebo sú zakotvené v hĺbke samotného života, jeho nahote a realite, jeho úprimnosti, neskreslenosti a jeho nekonečnom hľadaní a túžbe po pravde a láske.
Thomas Merton sa narodil v Prades vo Francúzsku v roku 1915. Jeho matka Ruth bola dizajnérkou obytných priestorov, otec bol slobodným umelcom, maľoval obrazy. Keď mal Thomas šesť rokov, zomrela jeho matka a dospievajúce detstvo strávil vo francúzskych a britských internátoch. V roku 1933 začal študovať v Cambridge, neskôr sa ale presťahoval k starým rodičom do New Yorku, kde ďalej študoval žurnalistiku. Sympatizoval s komunizmom, slávil párty, s obľubou chodieval do kina, sám seba považoval za ateistu. Keď v roku 1937 zomrel jeho starý otec, začali u neho osobné krízy. Cez stredovekú filozofiu sa začal približovať ku kresťanstvu, v roku 1938 bol prijatý do katolíckej cirkvi. O tri roky neskôr vstúpil do trapistického opátstva Our Lady of Gethsemani v Kentucky. Jeho kniha „Hora siedmych stupňov“ sa stala bestsellerom. Od tohto momentu sa cítil akoby rozpoltený medzi povolaním mnícha a spisovateľa. V roku 1949 bol vysvätený na kňaza. Jeho život sa dostal do koľají modlitby, práce a písania, čoskoro nasledovali ďalšie publikácie. Stal sa z neho medzinárodne uznávaný autor, udržiaval obrovskú korešpondenciu. V roku 1955 sa stal novicmajstrom, zároveň ale čoraz viac túžil po samote a meditácii. V roku 1956 mal zdravotné fyzické i psychické problémy a žiadal predstaveného, aby mu umožnil utiahnúť sa do samoty. Až keď mu to opát povolil, jeho zdravotné problémy pominuli.
V roku 1963 sa začal Thomas Merton čoraz viac angažovať na verejnosti a vyjadrovať sa k politickej situácii: zúčastňoval sa protestov proti výrobe atómových zbraní, proti vojne vo Vietname, zasadzoval sa za zrovnoprávnenie černochov s belochmi… Tieto a iné aktivity mali však za následok stratu jeho dobrej povesti, mnohí o ňom hovorili ako o komunistovi v rehoľnom odeve. Keď sa vrátil po skončení noviciátu pod vedením Thomasa Mertona do Južnej Ameriky Ernesto Cardenal, patril i Thomas Merton medzi tých, ktorí vtedy verejne podporovali revolučné hnutie v Nikarague. Avšak v tom istom čase, kedy sa politicky angažoval, začal naraz znovuobjavovať hĺbku a krásu kontemplatívneho života. Kontempláciu nechápe ako útek zo zlého sveta, ale ako vlastný spôsob spoluúčasti a obrátenie sa ku koreňom problémov. V roku 1966 sa znovu utiahol do svojej pustovne. Naďalej písal nové články, odpovedal na množstvo korešpondencie a prijímal návštevy. V roku 1968 dostal Merton povolenie na dlhší čas opustiť kláštor, aby mohol vycestovať do Bangkoku a zúčastniť sa tam interreligióznej konferencie katolíckych a nekresťanských ázijských mníchov, na ktorej mal predniesť svoj prejav. 10. decembra 1968 krátko po svojom prejave zomrel nešťastnou náhodou na následky elektrického prúdu v izbe hotela, kde bol ubytovaný. Merton bol pionierom medzireligiózneho dialógu. Celý život študoval budhizmus, taoizmus, hinduizmus, jainizmus, sufizmus a neustále hľadal symbiózu medzi kresťanskou špiritualitou a zenovou meditáciou východných mníchov. Komunikoval s najvýznamnejšími duchovnými predstaviteľmi východných náboženstiev. Vďaka niekoľkoročnému diaológu s Daisetsu Teitaro Suzukim (1870-1966) napísal niekoľko kníh o spoločnom základe kresťanskej modlitby s modlitbou zenu v budhizme. Počas svojej osudovej cesty po Ázii sa s mnohými z nich stretol: s Dalai Lamou, s tibetským budhistickým majstrom Chatralom Rinpochom (1913-), Tsewangom Yisheym Pembou (1932-2011) a inými. Dan Morris-Young, jeden z expertov na život Thomasa Mertona napísal: „Tento kontemplatívny trapista – mysliteľ, spisovateľ, básnik, výtvarník, aktivista a duchovný vodca – je schopný jasne osloviť ostatných ľudí svojim jedinečným talentom vytvoriť takmer intuitívne spojenie s duchovnou pravdou. Dosahuje toho často schopnosťou vedieť sa podeliť o svoje vlastné boje, slabé stránky a predovšetkým svojou láskou ku Kristovi a cirkvi.“ (Mesačník St. Anthony Messenger, January 2015, published by Franciscan Friars, Cinncinati, Ohio 45202, U.S.A)
Výrečne zhodnotil život a dielo Thomasa Mertona i jeden z jeho duchovných žiakov, v Čechách i na Slovensku dobre známy zo svojich publikácii americký františkán Richard Rohr. Vo svojej knihe Pád vzhůru, píše: „Thomas Merton je pravdepodobne jedným z najvýznamnejších amerických katolíkov 20 storočia. Celý jeho život bol podobenstvo a paradox, ostatne ako životy nás všetkých. Mal ale podivuhodnú schopnosť popísať pre nás ostatných svoj vnútorný život s Bohom.“ (Richard Rohr, Pád vzhůru, spiritualita pro obě poloviny života, str. 133, Vyšehrad 2015)
Biblia označuje na viacerých miestach za múdreho človeka toho, z ktorého plnosti srdca hovoria jeho ústa. Človek by mal poznať svoje srdce a všetko to, čo sa v ňom rodí, aby z neho vynášal von len dobré veci (Lk 6,45). V živote Thomasa Mertona sa zrejme častejšie striedali momenty, kedy jeho srdce muselo prehovoriť navonok – napísal 70 kníh, venoval sa prednáškam, aktívne sa zapájal do mnohých hnutí. Tieto momenty boli však hlboko vykúpené, resp. vyvážené momentami ticha, rozjímania a modlitby. To staré benediktínske “ora et labora”, čo prevzali neskôr i cisterciáni, trapisti a všetky iné rehole, o ňom platilo na sto percent. Bol mužom múdrym, ktorý keď cítil, že nemá čo povedať, vždy sa radšej utiahol do klauzúry svojho srdca. Z jeho plnosti potom vždy hovoril a vydával neskutočne krásne a vzácne svedectvo o Božej múdrosti pôsobiacej v dušiach tých, ktorí po ňom túžia.
Toto jeho svedectvo je stále aktuálne i dnes, keď už uplynulo od jeho náhlej smrti 47 rokov a 100 rokov od jeho narodenia.