Zo Svätuší, Bodrogszentes, je jedna štátna hranica vzdialená necelých dvadsať kilometrov smerom na východ, a druhá ani nie desať kilometrov na juh. Je to región „na kraji mapy“. Najmladšia je východná hranica; vznikla v roku 1945. Južná o vyše dvadsať rokov skôr, po prvej svetovej vojne. Sú to umelé a z moci dočasne mocných nakreslené hranice, ktoré sú pre súčasné generácie samozrejmé. Ony však tisíc rokov predtým neexistovali. Vtedy to bolo otvorené, nížinné územie Medzibodrožia, pre ktoré sú charakteristické zákutia viacerých riek, riečnych ramien, lužných lesov a močiarov.
Tento historický a geografický fakt je prospešné poznať, minimálne vziať do úvahy, ak chceme porozumieť tomuto regiónu. Je to hraničné územie bývalej Zemplínskej a Užskej župy. Tie hranice skresľujú. Často sa zdá, že mnohé je ďaleko, ale pritom to je, čo by „kameňom dohodil“. Napríklad z Kráľovského Chlmca do Satu Mare v dnešnom Rumunsku je necelých 100 km… Pre tento región je alebo bola charakteristická otvorenosť a prepojenosť. A komunikácia. Dodnes dominantne v maďarčine.
V tomto regióne sa tiež mnohé menilo, napr. viaceré stredoveké kostoly boli z rôznych dôvodov prestavované. Medzi ne patrí i kostol na návrší nad Svätušami, ktorého časti pochádzajú z pôvodného románskeho kostolíka zo začiatku 13. storočia. Bol to neveľký kostolík s vežou, ktorá je prepojená s emporou, tribúnou do jedného celku.
Empora (tiež tribúna, galéria) je priestor na poschodí, poschodiach sakrálnych i svetských budov. Využívaný v sakrálnych stavbách kresťanstva, judaizmu, islamu…, od antiky v gréckych i rímskych budovách. V ranokresťanskom sakrálnom staviteľstve boli prvé empory v chrámoch postavené vo Východorímskej ríši. V západnom kresťanstve sa empory rozširujú až od románskeho obdobia a to prakticky vo všetkých typoch kostolov. Stavali sa v nasledujúcich storočiach až dodnes. Ich využitie malo viacero dôvodov, liturgické, statické, praktické alebo estetické. Najčastejšou príčinou stavby empor bolo zväčšenie podlahovej plochy pre účastníkov bohoslužby. Ďalšími bolo oddelenie určitých skupín veriacich od zvyšku spoločenstva – napr. dať ženám oddelené miesto účasti na bohoslužbách, oddeliť mníšky od laikov či izolovanie príslušníkov vyšších vrstiev od zvyšku komunity.
V čase reformácie sa v protestantských kostoloch stavali empory aj preto, aby mohlo byť celé zhromaždenie sústredené v dosahu kazateľnice. Bol to spôsob, ako dosiahnuť najlepší akustické a vizuálne spojenie s kazateľnicou, východiskový bod hlásania evanjelia, pre čo najviac účastníkov bohoslužieb. Tieto renesančné a barokové empory boli predovšetkým v dedinských kostoloch vystavané z dreva najčastejšie pozdĺž južnej steny, v viacerých chrámoch, aj popri severnej stene čím vznikla empora v tvare „U“. Výnimočne nachádzame aj dvojposchodové empory.
Empora na západnej strane kostola vo Svätušiach má dvojitú funkciu – je priestorom pre veriacich a súčasne východnou časťou chrámovej veže, ktorá je otvorená z troch strán kostola. Jeden polkruhový oblúk je orientovaný na východ, do svätyne chrámu, a dva ďalšie umožňujú priechod do južnej a severnej časti empory. Uprostred empory-veže je zaujímavý pohľad nahor, do veže, ktorá je v tejto výške osvetlená úzkym oknom. Románsky pôvod kostola umocňujú dva masívne stĺpy na prízemí, na ktorých empora spočíva.
Z empory môžeme pozorovať rozmanitosť interiéru kostola. Pozornosť upúta kazetový strop v kontraste k bielym stenám, známym v reformovaných kostoloch. Tá čistá bieloba ma však v Svätušiach mýlila. Neskôr som sa dozvedel, že môj pocit bol odôvodnený. Z denníka, ktorý si viedol projektant rekonštrukcie Ottó Sztehló, sa dozvedáme, že počas rekonštrukcie v roku 1907 došlo k zničeniu početného množstva freskovej výzdoby. A to sa stalo v čase, keď v Uhorsku už bola pamiatková ochrana na slušnej úrovni…
Kostol vo Svätušiach bol jedným z desiatok dedinských kostolov z 11. – 13. storočia, ktoré sa nachádzali v dvoch župách Uhorska, dnes na území troch štátov – juhovýchodného Slovenska, severovýchodného Maďarska a západnej Ukrajiny. Dejiny Európy sú plné posúvania hraníc a prekresľovania máp. Často bolestivých, po veľkom utrpení, so stratou kontaktov, otvorenosti a komunikácie.
Aj dnes tu máme kresličov nových hraníc, aj tých v mapách neviditeľných, ktorí zasahujú do vzťahov, tvorby a rozvoja. A namiesto originálnej krásy po nich zostávajú prázdne miesta. Ako jedno z riešení pre dnešok sa mi páči koncept empor. Vo svojich srdciach a mysliach ich môžeme vystavať sami, úsporne a z vlastných zdrojov. Pomôžu nám k tomu, aby sme vnútorne boli schopní prijať viac ľudí a vytvorili priestor, kde môžeme všetci spolu vidieť a počuť a následne konať to, čo je dôležité.
