Foto: Peter Žaloudek
Od roku 1997 som navštívil havajský poloostrov Kalaupapa trinásťkrát. Vždy, keď sem prídem, všetko ma tu fascinuje tak silno, ako tomu bolo pri mojej prvej návšteve v roku 1997. Toto miesto dýcha minulosťou, ktorá je tu všadeprítomná neuveriteľným spôsobom. Na jednej strane to obrovské množstvo malomocných – len tu, medzi Kalaupapou a Kalawaom, čo je necelých 5 kilometrov, je ich pochovaných vyše osem tisíc. Ta hrôza, samota, opustenosť, vyhnanstvo, plač a bolesť… to všetko je zakódované v tejto zemi tak mocne, ako nikde inde na svete. Na druhej strane desiatky dobrovoľníkov, na čele ktorých stoji P. Damián de Veuster, matka Marianna, Joseph Dutton. Dobrovoľníkov, ktorých počet v priebehu desaťročí nikdy nepoklesol, ani ich ochota či zápal pre obetavú službu pomoci blížnemu.
Avšak vždy, keď sem prídem, sa ku mne prihovára čosi nové, čosi iné. Niekedy to nedokážem popísať, a tak radšej mlčím. Tento rok je to fenomén, ktorý by som nazval starobou, vysokým vekom, odumieraním čohosi, čo sa už nikdy nevráti a zároveň zrodom niečoho iného, čo si ale zatiaľ netrúfam pomenovať. Pokúsim sa to popísať.
Tradičné kresťanstvo
Cesty na Molokai sú náročné nielen finančne, ale i časovo a organizačne, preto sa ich snažím spájať s čo najviac možnosťami. Navštevujem Honolulu a iné ostrovy. Vďaka priateľom sa dostávam do prostredia, kam sa bežný človek len tak rýchlo nedostane. Vždy a všade navštevujem kostoly, bohoslužby, bytostne ma zaujíma, ako tunajší veriaci prežívajú svoje kresťanstvo. To, čo sa nesie ako spoločný menovateľ, sa dá jednoducho zhrnúť do týchto formulácii:
– nutná prezencia kňazov ako predsedajúcich eucharistických bohoslužieb. Pojem reformných hnutí z Európy čí Južnej Ameriky – tzv. deklerikalizácia cirkvi, predávanie štafety do rúk laikov, zdá sa, zatiaľ do týchto končín na opačnej pologuli zeme ešte nedorazil. Je mi ťažko s miestnymi ľuďmi o tom vôbec diskutovať: jednak moja anglická výrečnosť je obmedzená a jednak im nedokážem ani zrozumiteľnou rečou popísať fenomén, o ktorom by som chcel hovoriť.
– vysoký vek slúžiacich kňazov, totálna absencia mladých a domorodých kňazov, riešenie problému importom kňazov z krajín, kde je ich dostatok – z Filipín, Indonézie a Indie. Je pre mňa obdivuhodné pozorovať, všade kam prichádzam, s akým nadšením a angažovanosťou tu 80-roční kňazi slúžia omšu, kážu a pritom im pomáha zopár vekom podobných rehoľných sestier. Nie, že by pri omšiach nebolo vidieť mladých ľudí či detí. Tí čítajú lekcie, spievajú žalmy, rozdávajú prijímanie, podobne ako sme na to zvyknutí v Európe. Ale nie je možné si nevšimnúť ten diametrálny odstup medzi stavom klerika a laika. Reverend, páter, otec – to je niečo, čo patri k slušnému vychovaniu a čo treba pri oslovovaní duchovných striktne rešpektovať.
Strach z vízií a nových ciest
Tento fenomén vysokého veku slúžiacich kňazov ma však i druhu stránku. Konajú často tak, ako to popisuje jedno zlovestné príslovie: po nás potopa. Inými slovami: čo nás po tom, čo bude. Teraz slúžime omšu my, až raz nebudeme, nech sa stará biskup, ako ďalej… V nedeľu, 8. februára, som navštívil omšu o 10. hodine v univerzitnom kostole katolíckej univerzity Chaminade v Honolulu. Krásne prostredie, krásna liturgia. Minulý rok bol kostolík plný, asi polovicu tvorili študenti a druhu polovicu ľudia z blízkeho okolia. Tento rok bol kostolík zaplnený len asi do polovice a zoskupenie ľudí bolo zhruba to isté, ako minulý rok. Minulý i tento rok slúžil omšu ten istý, starý páter z rehole Marianistov, ktorým univerzita Chaminade patrí. Vyzeral na 80 rokov a bol veľmi sympaticky. Priemerný vek bratov z rehole Marianistov na Havaji je rovnako 80 rokov. Pýtal som sa priateľa, ktorý ma na omši sprevádzal, aká je budúcnosť tejto univerzity. Povedal mi (sám pritom učí na tejto univerzite teológiu), že bratia už založili spoločnosť, ktorá bude v ich duchu ďalej viesť univerzitu, keď oni vymrú. O tom, kto a či ešte vôbec niekto tu bude o 20 rokov slúžiť omšu, ak bude trend pokračovať spôsobom ako doteraz, sme ale nehovorili…
Na Molokai pôsobí mala komunita rehoľníkov z Kongregácie najsv. sŕdc. Ešte donedávna pôsobila táto Kongregácia na všetkých Havajských ostrovoch. Dnes majú už iba dve farnosti na ostrove Oauhu, v Honolulu, sv. Augustína a sv. Patrika a jednu farnosť na ostrove Molokai – v Kaunakakai sv. Damiána. Jej členmi sú takisto bratia od 70. roku a vyššie. V Kaunakaki pôsobia ešte tri rehoľné sestry z Kongregácie Najsvätejších Sŕdc. Všetky tri majú 80 rokov. V Kalaupapa, medzi malomocnými, pôsobí 75-ročný kňaz z tejto kongregácie. Ľudia, veriaci, ktorí aktívne spoluvytvárajú bohoslužby v Kaunanakakai, sú všetci už nad 60 rokov. V Kalaupapa sú počas všedného dňa na omši traja ľudia, v nedeľu siedmi. Nechcem teraz, aby tieto moje slová vyzneli kriticky na adresu starých kňazov a rehoľníčok. Pravé naopak. Nesmierne si vážim a obdivujem ich nasadenie, zápal a dobrotu. To, čo mi však rezonuje v mysli a čo vo mne vyvoláva neustále otázky, na ktoré neviem nájsť odpoveď, je tunajší stav cirkvi. Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky definitívne vymierajú. Biskupi riešia situáciu “dovozom” kňazov z iných krajín. Pritom im očividne nevadí, že títo kňazi hovoria nezrozumiteľnou angličtinou, že miestni ľudia ich nedokážu prijať, lebo ich mentalita a prejavy zbožnosti si diametrálne iné, aké žijú oni tu. Myšlienka návratu k tomu prapôvodnému kresťanskému z doby prvých kresťanov, kedy sa kresťanstvo šírilo ďalej bez kňazov a štruktúr, len za pomoci zapálených laikov, zrejme ešte nedorazila do myslenia biskupov a kňazov v týchto končinách. Buď ju považujú za neakceptovateľnú, a zavrhli ju, alebo nemajú odvahu vydať sa na novú cestu.
Neviem, či budem o 20 rokov ešte žiť, ale veľmi rád by som sa sem chcel ešte raz potom vrátiť, navštíviť všetky tie miesta a kostoly a pozrieť sa, koľko veriacich katolíkov a akým spôsobom tu žije a slávi bohoslužby.