„Turíčsky (cirkevný) zbor mal 13. októbra 1929 veľký sviatok, lebo vtedy bol odovzdaný svojmu vznešenému cieľu nový chrám Pánov.“ Veľkú udalosť miestneho zboru s povznesením opísal farár turičskeho zboru Štefan Adamkovič[1]. Píše, že „potreba nového stánku božieho pociťovaná bola už od dávnejška“. Zároveň otvorene popisuje rôzne problémy, nezhody a konflikty, ktoré stavbu nového kostola sprevádzali…
Dejiny obce Turch, ako i dnešného turičskeho kostola siahajú do začiatku 14. storočia. Dôkazom jeho existencie sú pápežské „dežmové lajstrá“ kosade Turcz z rokov 1332 – 1337[2]. „Dežmy“, pápežské dane – desiatok z príjmu farnosti, odvedený pre pápežský dvor – boli precízne evidované, preto sa na ne môžeme spoľahnúť.
Pôvodný chrám mal menšiu štvorcovú svätyňu a väčšiu pozdĺžnu loď. S celkovou dĺžkou 11 metrov patril kostol medzi menšie. Pozoruhodným sa stal vďaka majstrovi ochtinského presbytéria, ktorý okolo roku 1370 vymaľoval interiér malebnými freskami. Dodnes môžeme obdivovať jeho majstrovstvo v dvoch pásoch postáv svätcov na východnej a južnej stene svätyne, ako i v ostení víťazného oblúka. Tieto fresky boli viditeľné do obnovy chrámu okolo roku 1620, ktorý v tom čase už patril veriacim evanjelického vyznania kresťanstva. Predpokladáme, že vtedy boli zamaľované vápnom, ako to zodpovedalo potrebám evanjelickej liturgie.
V tomto období bol Novohrad okupovaný osmanskými vojskami. Kostol v Turičkách bol poškodený nielen počas bojov s Osmanmi, ako i neskôr, počas tzv. stavovských povstaní, keď uhorskí magnáti v spolupráci vedno s osmanskými vojskami bojovali proti dvoru vo Viedni. Niežeby katolícki Habsburgovci jednali s evanjelikmi v rukavičkách, ale spojenie s nepriateľom kresťanstva a neustále boje s panovníkovými vojskami ničili aj ľudí, obce aj chrámy ich súvercov…
Po vyhnaní Osmanov bol turičsky kostolík v dôsledku bojov v žalostnom stave. Následné roky chátrania dokončili dielo skazy. Chrám obnovili a poškodená klenba svätyne dostala novú podobu bez gotických rebier a so zľudovenou ranobarokovou výmaľbou, ktorá sa zachovala dodnes.
Fresky vo svätyni môžeme obdivovať vďaka zanietenosti vtedajšieho farára Bancíka, ktorý sa na konci 19. storočia pri obnove kostola po náhodnom objave časti fresky pustil do ich odkrývania.
V súčasnom, novom turičskom chráme, aj v nepriechodne oddelenej gotickej svätyni som sa cítil nesvoj. Bariéra vo vnútri kostola, vyčlenenie pôvodného zo súčasného – to sa mi nedá ani pochopiť, neviem to ani prijať. Do pôvodnej svätyne nemožno vstúpiť z chrámu, ale iba cez jediný, externý vchod v severnej stene, ktorý zároveň osvetľuje celý priestor.
Pôvodné presbytérium, dôkaz starobylosti obce i chrámu so skvelou ukážkou gotického umenia, môže chrám, na ktorý boli členovia zboru pred storočím pri vysviacke takí hrdí, obohatiť, dať mu punc. No miestni ho neprijali. Odmietli ho. Ako keby bolo nové niečo viac… Pamiatkari by iste aj dnes vedeli kostolu i zboru pomôcť, tak ako pomohli pred storočím.
Udalosti originálnej, prvej Veľkej noci, zachytené v evanjeliách, prekonávajú akúkoľvek predstavu. Popisujú neuchopiteľné, menia perspektívu. Búrajú bariéry medzi životom a smrťou. Je na každom jednom z nás, či a ako túto výzvu prijímame a ako sa k nej staviame. Aj z toho vychádza naše každodenné rozhodovanie, v drobnom i zásadnom. Čo si ponecháme a čo opustíme. Ako konáme.
Prosím o múdrosť, aby sme vedeli ponechať aj to staré, ak je obohacujúce, alebo zbúrali to, čo prekáža, aj keď sme to sami vytvorili.
Napríklad zbytočnú stenu vo víťaznom oblúku.
Prajem Turičanom i nám všetkým veľa veľkonočnej odvahy.
P.S. Veľa myslím na nášho Antonína Čecha, s ktorým sme v auguste 2023 spoločne navštívili tento chrám.
[1] Adamkovič Š.: Dejiny evanj. cirkevného sboru turíčskeho“, Turíčky 2019, 2. vydanie. (1. vydanie 1936)
[2] Podolinský Š., Podolinská A. : Kostoly a ich pohnuté osudy. Dajama, 2022 (1. vydanie)
