Snopy. foto: Yaro Kupčo,2016
Hermann Häring bol editorom Spoločného vyhlásenia rímskokatolíckych reformných hnutí. Predhovor uverejňujeme v slovenskom preklade Moniky Kontúrovej a Petra Križana. Predhovor ako aj kompletný text v nemeckom jazyku Glaubwürdig in die Zukunft. Eine Gemeinsame Erklärung von römisch-katholischen Reformgruppen aus Deutschland, Österreich und der Schweiz sowie der Herbert-Haag-Stiftung uverejňujeme v nemeckej sekcii ok21. Doteraz text uverejnili napr. na stránkach
http://www.herberthaag-stiftung.ch/index.php?nav=17
https://www.wir-sind-kirche.de/files/2410_Glaubwuerdig_in_die_Zukunft.pdf
Hermann Häring
Predhovor k textu „Vierohodne do budúcnosti“ (Glaubwürdig in die Zukunft)
- Zmenené časy – primeraná reakcia
„Časy sa menia a my sa meníme v nich.“ Už 50 rokov to zakúšajú aj katolícke reformné hnutia nemecky hovoriacich krajín. Na začiatku boli kňazské a solidárne skupiny, ktoré bojovali za väčšie práva kresťanov a ekuménu, neraz úmorne sa dohadujúc so svojimi biskupmi. Čoskoro sa začali angažovať členovia farností, ktorí nadobúdali v spoločenstvách stále väčší význam. V ďalšej fáze sa diferencovali skupiny podľa konkrétnych vecných záujmov. Zasadzovali sa za väčšiu participáciu vo farnostiach a zrušenie celibátu, za práva žien, alebo proti diskriminácii homosexuálov a vo svojom prostredí sa chopili sociálnych záujmov. Pridali sa impulzy mierových hnutí, teológie oslobodenia a ďalšie politické alternatívy. V Rakúsku a Nemecku sa v roku 1995 sústredili vtedajšie vnútrocirkevné témy do nanovo formulovaných piatich hlavných požiadaviek veriacich (Kirchen-Volksbegehren): vybudovanie súrodeneckej cirkvi, úplné zrovnoprávnenie žien, slobodná voľba medzi celibátnym a necelibátnym spôsobom života, pozitívne hodnotenie sexuality a láskavá tvár evanjelia. Požiadavky, ktoré smerujú mimo cirkev, sa riešili v iných hnutiach.
Dnes, po uplynutí ďalších 20 rokov, sa dramaticky zmenilo celé javisko reformnej činnosti. Požiadavky sa stále opakujú a na cirkevnej báze sú už dlho akceptované, ale reformy sú ešte stále zablokované. Farnosti sa badateľne zmenšujú, a význam mimocirkevných aktivít masívne rastie. Pôvodné reformné skupiny sú veľmi oslabené. Tí čo, boli pri tom od začiatku, zostarli alebo rezignovali. Úpadok farskej pastorácie (nedostatok kňazov) a postupujúca sekularizácia ochromujú doterajšiu reformnú činnosť, ktorá sa čoraz viac triešti medzi drobné skupinky.
Vzhľadom na túto situáciu sa od marca 2013 z iniciatívy Nadácie Herberta Haaga pre slobodu v cirkvi (Luzern) stretli na viacerých zasadnutiach zástupcovia reformných skupín z Rakúska, Nemecka a Švajčiarska, aby sa pokúsili o nové zosieťovanie a pôsobili proti obsahovému a organizačnému triešteniu. Zúčastnili sa ich zástupcovia platformy Wir sind Kirche Rakúsko, cirkevného ľudového hnutia Wir sind Kirche Nemecko, Tagsatzung.ch Švajčiarsko a spomínanej nadácie.
Cieľom bol predbežný dohovor o zmysle a perspektívach vzájomného obsahového, prípadne aj technického prepojenia, ktoré by bolo súčasťou medzinárodných sietí. Toto silnejšie prepojenie by malo zamedziť narastajúcemu triešteniu reformných aktivít v nemeckej jazykovej oblasti a podporovať vzájomné porozumenie v zásadných otázkach a organizačných úlohách. K tomu sa mal vypracovať fundovaný základný text. Tento základný text bol schválený 27. novembra 2014 v Innsbrucku pod názvom „Vierohodne do budúcnosti“. Štruktúra a koncepcia vyplýva z pôvodných cieľov.
- Rámcový text plný vnútornej plurality
Vyhlásenie „Vierohodne do budúcnosti“ nerozvíja vyhrotený reformný program, ktorý by navádzal na jeden konkrétny spôsob reformnej činnosti s presne vypracovanými cieľmi. Skôr reaguje na rozmanitosť legitímnych cieľov, ktorými jednotlivé reformné skupiny žijú a ktoré vo svojej činnosti sledujú. Preto je text aj pomerne obšírny. Chce ponúknuť priestor, v ktorom sa všetky skupiny so svojimi teoretickými predpokladmi a praktickými zámermi môžu cítiť ako doma. Chce priniesť posolstvo: na dobe primeranú obnovu cirkvi nemožno mať monopol. Obnova musí zodpovedať rozmanitosti situácií, v ktorých sa spoločenstvá a skupiny nachádzajú. Na povrch sa musia dostať všetky ťažkosti a nešváry, aj keď na prvý pohľad nemusia súvisieť alebo sú protirečivé. Situácia cirkvi a farností sa teda musí vyjaviť v nezúženej mnohorakosti. Kladú sa tu vážne vnútrocirkevné a sociálnokritické, pastoračné a štrukturálne, mocenskopolitické a spirituálne otázky. V sekularizovanej kultúre je treba mať na zreteli aj prácu v cirkvi aj činnosť mimo nej vo svete, lebo aj konanie kresťanov má zväčša úplne svetskú podobu. Nezávisle od svojej cirkevnosti naberajú „konkrétne“ výzvy nasledovania Krista stále väčší význam: „Poznáte ich po ovocí.“ (Mt 7,16)
Podaktorým sa zdajú mnohé pasáže vyhlásenia doslova tradičné. Je to tak v poriadku, lebo tradícia sama osebe nie je nič zlé. Práca na obnove vyžaduje veľa trpezlivosti a drobného úsilia. Stredobodom nemusia byť bezpodmienečne revolučné aktivity, ktoré skôr spôsobujú nové konflikty než liečia rany. Vyhlásenie sa však nevyhýba žiadnym konfliktným témam, ktoré vychodia z Ježišovej veci.
Navyše žiaden pokus o reformu nemá vopred zaručený úspech. Mnohé pokusy už stroskotali a veľa ich ešte stroskotá. V priebehu času ich musíme korigovať alebo dakedy sa ich aj úplne vzdať. Nezriedka sa časy menia rýchlejšie, ako stačí dobrá vôľa stíhať. Napriek tomu majú tieto pokusy svoje oprávnenie. Pokiaľ ich nesie Ježišov duch, je ich treba rešpektovať, kým nebudú prekonané nejakým lepším programom. Preto sa majú reformné skupiny stretávať vo vzájomnej úcte, navzájom sa podporovať a spolupracovať.
Len takáto vnútorná pluralita umožňuje prepojenie a kooperáciu čo najväčšieho počtu tých, ktorí berú svoju reformnú prácu pre dobro ľudstva ako nasledovanie Ježiša a v tomto zmysle ju chcú uspôsobovať. Patrí k tomu vzájomná tolerancia a ochota počúvať, koordinácia spôsobov myslenia a života v cirkvi a mimo nej, koordinácia kresťanských a ľudských hodnôt, ako aj náboženskej a sekularizovanej reči a myslenia. Vnútrocirkevná solidarita sa musí vyznačovať medzináboženským duchom, ekumenickou otvorenosťou a pripravenosťou pomáhať človeku a spoločnosti. V tomto bode vyhlásenie potvrdzuje aj nový synodálny štýl pápeža Františka. Je potrebné šíriť súrodeneckú spiritualitu, ktorú znova prináša a podporovať ho zo všetkých síl.
- Vízia v dvoch stupňoch
Reformná činnosť bude odolná voči zmeraveniu a rezignácii len vtedy, ak ju ponesie silná vízia, ktorá presahuje hranice cirkvi. Inak každá aktivita raz stuhne do podoby mocenskej politiky a stroskotá, ako všetky ideológie, na svojich vlastných omyloch a protirečeniach. Toto bolo pre cirkev už oddávna veľké nebezpečenstvo. Mnohé veľké reformy by boli skončili katastrofou, keby neboli povstali záchrancovia ako František z Assissi alebo Ignác z Loyoly, aby naznačili nové cesty. Veľká vízia, ktorá nesie našu drobnú, všednú, každodennú reformnú prácu, musí presahovať aktuálne ciele a musí byť schopná inšpirovať ku zásadným zmenám smerovania. Iba tak bude možné revidovať konkrétne stanovené ciele a nanovo ich formulovať v nových časoch alebo v neočakávane zmenenej situácii. Každá reforma sa musí pýtať: je náš pokus o reformu predchnutý víziou, ktorá skutočne predbehla dobu?
Ako kresťanky a kresťania sa odvolávame na pôvodnú biblickú a ježišovskú víziu o Božom kráľovstve. Tá presahuje našu každodennosť. Jej uskutočňovanie vyžaduje stále nové úsilie, nové premýšľanie a nové praktické pokusy. V časoch cirkevnej krízy, kedy sme na všetkých kontinentoch konfrontovaní s veľkými náboženskými, kultúrnymi, politickými a spoločenskými krízami, by sme sa mali dôslednejšie ako kedykoľvek predtým sústrediť na túto veľkú víziu. Dôležitejší ako kedykoľvek predtým je teda pohľad na túto celosvetovú víziu, ktorá aj v Ježišovom ohlasovaní predchádza založeniu cirkvi. Ide o Božie kráľovstvo, vo svetskom jazyku o ríšu slobody, ktorá má začať tu a teraz medzi nami. Vo vzťahu k tejto ríši môže byť aj naša konkrétna cirkevná realita vždy iba zlomkovitá.
Celosvetová vízia ríše slobody je programovo zhrnutá v Ježišových slovách „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15). Nemieri na cirkev, ale na celosvetové spoločenstvo, v ktorom môžu spolu nažívať slobodní a uzmierení ľudia v spravodlivosti a vzájomnom pokoji. Neodrieka sa žiadneho rozmeru ľudskej skutočnosti. Neuzatvára sa do žiadnych národných, kultúrnych ani náboženských hraníc a teda obsahuje sekulárnu podobu sveta. Jej uskutočňovanie vyžaduje nepretržitý zápas so štruktúram smrti, ktoré sú stále tu. K tomu patrí aj povinnosť zasadiť sa v prospech znevýhodnených a v prospech tých, ktorým sa upierajú ich práva.
Od tejto biblickej a ježišovskej vízie sveta odvodzuje vyhlásenie „Vierohodne do budúcnosti“ víziu cirkvi, ktorá nesmie byť samoúčelnou, ale musí byť zameraná na Božie kráľovstvo. Aj táto vízia nesie vážnosť kresťanského prisľúbenia. Musí si však uvedomovať, že cirkev Ježiša Krista sa vždy bude posudzovať vo vzťahu ku svetu, ktorému má slúžiť. Ľudia a svet sú, ako Božie stvorenia, na prvom mieste. Cirkev je povinná rešpektovať tento najvyšší cieľ v každom svojom konaní a výroku. Za všetkými zlyhaniami cirkvi možno vidieť jej neschopnosť podriadiť sa norme Božieho kráľovstva. Reformná činnosť môže byť úspešná len za predpokladu, že sa jasne a natrvalo nastaví vzťah medzi cirkvou a Božím kráľovstvom.
- Program a realizácia
Vyhlásenie „Vierohodne do budúcnosti“ má dať cirkevnej reforme a jej vzájomnému zosieťovaniu nové impulzy. Vo vysoko diferencovanej spoločnosti s jej mimoriadne komplexnými problémami je všestranná spolupráca veľmi dôležitá. Neustály nárast úloh môže zvládnuť len ak sa bude podnetne, rozhodne a sebakriticky drať stále vpred. Musí prevziať vnútrocirkevné úlohy a súčasne sa otvoriť voči ostatným cirkvám, náboženstvám a sekulárnemu. Viac než kedykoľvek predtým musíme zvládať sociálnu prácu, ale neskĺznuť pritom do vyprázdneného formalizmu. Musíme prekonať vnútrocirkevný odpor bez toho, aby sme stratili zo zreteľa veľký význam cirkvi a cirkevnosti. V krajinách západnej a strednej Európy si môžu miestne cirkvi zachovať a posilniť svoju spoločenskú opodstatnenosť iba vtedy, keď budú v tamojšej občianskej spoločnosti tak prítomné, že sa opustení a núdzni budú môcť na ne spoľahnúť. Zároveň nesmieme v tejto práci stratiť svoju duchovnú identitu, ktorú čerpáme z Kristovho posolstva. Iba ten, kto je v cirkevných spoločenstvách pripravený a schopný niesť na pleciach svoje povinnosti v neustálej komunikácii, deľbe práce a v aktívnej spoluúčasti, dokáže obstáť v dnešnej dobe, ktorá je bohu tak vzdialená a súčasne tak blízka.
Vyhlásenie teda obsahuje dôležité posolstvo, ktoré je slovo po slove domyslené, predebatované a naformulované. Nechce zakladať novú reformnú skupinu, ani uprednostniť niektorú z jestvujúcich. Chce len všetkým navrhnúť, aby posilnili ducha spolupráce. Menšie skupiny by mali mať istotu, že tie väčšie im poradia aj pomôžu. Väčšie skupiny by si mali priznať, že môžu profitovať aj zo skúseností tých menších. Ak sa niekto bude aj naďalej považovať za ostrov sebestačnosti, neprežije terajšie klimatické zmeny.
V konečnom dôsledku však závisí od čitateliek a čitateľov, aký účinok môže vyhlásenie dosiahnuť. Aby bolo úspešné, treba ho od začiatku čítať v duchu nádeje a spoluúčasti. Otvorená ostáva otázka, akým spôsobom a na akej úrovni sa dá dosiahnuť to prízvukované nové zosieťovanie. Máme nové siete podporované technickými prostriedkami, ale dôležité sú aj tradičné metódy stretnutí, prednášok a diskusií.
Vyhlásenie sa končí slovami: „Záverom (vyhlásenia) nie je rezignácia… Musí to byť túžba po poznaní a sebakritické nové uvedomenie. Vieme, že stojíme na prahu novej budúcnosti, novej veľkej vízii sveta, v ktorom sa vášnivo zasdzujeme za rovnosť a dôstojnosť všetkých ľudí. K tomu smeruje aj prorocká vízia cirkvi, ktorú nám daroval Ježiš z Nazareta. Len postupne budeme zisťovať, čo môže znamenať byť kresťanom aj s ohľadom na globálnu budúcnosť a v spolupráci s inými náboženstvami: „Hľa, všetko robím nové!“ (Zjv 21,5)“