Upravené foto Pavla VI., ktorý podpisuje Humanae vitae. Ilustračný obrázok prevzatý z obálky knihy Das Zeichen des Widerspruchs, Alfred Häußler, Karl Verlag, 1994.
V roku 1998 som na jednej konferencii vyjadril presvedčenie, že zákaz používania tzv. umelej antikoncepcie zruší najbližší pápež do 5 rokov od nástupu do úradu. Ukázalo sa to ako ilúzia, ale proroctvá, ako hovorí Hans Küng, nie sú veštenie.
Písal som to, keď mala Küngova Wahrhaftigkeit 40 rokov (kompletný text Dielo H. Künga – „Wahrhaftigkeit“ po 40 rokoch je k dispozícii v rubrike Archív). Podrobne reflektujem aj encykliku Humanae vitae, asi k tomu už niet čo dodať, len raz bude treba doplniť zoznam cirkevných dokumentov (napr. Synoda 2015, Amoris laetitia 2016) a ich charakteristiku. V oficiálnom stanovisku úradnej cirkvi sa vo vzťahu ku postaveniu žien (antikoncepcia, kňazské svätenie) za ostatných 10 rokov nič nezmenilo. Prišlo však k významným posunom k zlému.
Posilnil sa rozsah pápežovej neomylnosti a nadradenosť cirkevného úradu nad cirkevným ľudom. Subsidiarita sa netýka božieho ľudu, ale biskupských konferencií, ktoré si v konkordáte so štátnou mocou, na území ktorej pôsobia, osvojili práva politickej sily. Prostredníctvom zákonodarstva limitujú ľudské práva nielen príslušníkov svojej cirkvi, ale všetkých občanov v rámci zákonícky poňatej morálnej teológie.
Ešte počas I. svetovej vojny episkopáty stranili „svojim“ štátom vo vojnovom konflikte. Apoštolská exhortácia Benedikta XV. Dès le début (1.8.1917), v ktorej vyzýval na ukončenie nezmyselného masakrovania obyvateľov, nemala žiaden vplyv. Biskupi na exhortáciu nereagovali a dokonca ju ani nespomenuli vo svojich obežníkoch. Po ďalšom šoku z dôsledkov II. svetovej vojny miestne cirkvi potlačili nacionalistickú sebaidentifikáciu a začali sa identifikovať s bioetickými témami.
Vo vzťahu ku antikoncepcii to mohlo ešte začiatkom 60. rokov vyzerať nádejne. Ján XXIII. zriadil Komisiu pre štúdium nárastu obyvateľstva, rodinu a reguláciu pôrodnosti a následne sa za Pavla VI. vyše 50 členov (prevažne expertov – neklerikov) zaoberalo morálkou pohlavného aktu, plodenia a regulácie pôrodnosti. Kúria a pápež spravili napokon dve osudové chyby. Vecnou chybou bolo odmietnutie tzv. neprirodzenej regulácie pôrodnosti a úradnícko-procedurálnou chybou, že sa to prostredníctvom encykliky Humanae vitae stalo neodvolateľnou súčasťou cirkevného učenia. Pápež a jeho poradcovia tak stratili moc nad vlastnými činmi a sami seba zabrzdili v teologickom rozvíjaní témy. Dodnes sa nenašiel vnútroteologický prostriedok, čo by im umožnil vymaniť sa z pasce, ktorú si sami zostrojili.
Subsidiárne správanie mnohých biskupov znamená, že mlčaním prejdú motivačné odporúčania pápeža Františka a v politickej praxi sa vracajú k identifikácii s nacionalizmom a podporujú konzervatívnych extrémistov. Pri odmietaní tzv. umelej antikoncepcie sa opierajú o neomylnosť učenia a odkláňajú sa od biologickej argumentácie. Keďže sa biskupi v otázkach bioetiky neučia od súdobej vedy, obhajobu prekonaného cirkevného učenia prevzali biologizujúci šarlatáni, náboženskí blúznivci a extrémistickí politici. Parodujú „neomylnosť“ a úradná cirkev ich nezavracia, ale pasívne podporuje.
Ak sa bude úradná cirkev identifikovať s nacionalizmom a podporovať extrémistov, môže sa stať jedným z polienok, ktoré sa ľahko prihodia do pahreby občianskych a náboženských konfliktov. Potom zahynieme všetci, len poslední cirkevní úradníci sa budú mať ku koncu dejín neomylne lepšie. Hoci neomylnosť definitívne spochybnili pred 50 rokmi encyklikou Humanae vitae.