Korona je dnes dôkaz, súd aj trest. Dokonca stačí iba kontakt a sme odsúdení na domáce väzenie. Vtip o appke pre žiarlivé manželky sa stal realitou. Na Cypre vraj musia posielať krízovému štábu svojky ako dôkaz o tom, kde sa pohybujú. Vlastne naopak, dôkaz, že sa nepohybujú a naozaj sú v samoizolácii.
Voľakedy nám na duchovných cvičeniach hovorili, že spytovanie svedomia podľa spovedného zrkadla z modliacej knižky je fakt slabota oproti jasu, v ktorom raz uvidíme svoje hriechy pred božou tvárou. Bola to predstava, že pred boha predstúpime ako pred sudcu, ktorý si pamätá absolútne všetko, čo sme spravili, čo sme si mysleli, čo dobrého sme zanedbali.
S údivom si uvedomujem, že boha som si vtedy predstavoval dajako tak, ako dnes funguje internet. Pamäť internetu nás dnes straší a strašíme sa ňou navzájom. V koronakríze vidíme ako ľahko sa dá dobrovoľnenasilu prísť o osobnú slobodu. Viacerí varujú. Mnohých vyľakali aj možnosti technológií, aj pamäť internetu.
Čo si teda premietneme až raz zomrieme? A z akého zápisu nám budú predčítať na poslednom súde? Bez porozumenia, ktoré mi sprostredkovala skúsenosť s internetom, bola moja dávna predstava o pamäti, aj božej pamäti, úplne mimo. Aj keď nechcem klamať ani sám seba ani ostatných, moja minulosť je dnes iná ako bola včera alebo pred rokom. Moja včerajšia minulosť dnes prestala byť skutočná a v každom novom okamihu súčasnosti sa mení. Stále znova, tak ako plynule vrastáme do budúcnosti, pamäťou modelujeme svoju minulosť. Plasticita vedomia mení aj zdanlivo nezmeniteľnú minulosť na poddajnú a nanovo ju tvaruje. Mnohé je inak, skoro nič už nie je fakt a pravda. Ak by mi google alebo boh predložili všetky detaily môjho životopisu, tak by som sa nekajal, ale zbláznil. Lebo takáto pravda, to nebol môj život a nemôže to byť ani moja budúcnosť po živote.
Namiesto aby nás učili porozumieť a chápať, školili nás ako rozlišovať a súdiť. Hovorili nám skôr o súde ako o milosrdenstve, učili nás viac súdiť ako chápať, menej nás cvičili v láske ako v rozlišovaní. Ak je boh taká neživá a strnulá budúcnosť ako google, tak mu nedovolím, aby ma súdil! Viem, že nemôžem spraviť nič, aby som žil večne a šťastne. Pre pokračovanie môjho života po smrti nemôžem spraviť nič konkrétne. Rovnako, ako neviem spraviť nič pre to, aby som po smrti nežil … neexistoval … neriešil. Nie poznať minulosť, nie vedieť o chybách a vinách… Najprv chápať, v tom je podstata. A chápať neznamená súd! Ak by nás na tej druhej strane nemalo čakať viac milosrdenstva ako spravodlivosti, tak sa nádejame márne.
Život nás vlečie stále vpred a my s tým súhlasíme. Hoci nechceme, je to súčasne aj smerom k smrti. Čím sme starší, tým máme menej času a stále zrýchľujeme, hoci vieme, že sa vždy viac blíži konečná prekážka.
Ďakujme internetu za duchovné cvičenie! Nech nám ďalej dáva fakty, nech nás vedie rizikami pandémie, nech nám odstraňuje z cesty fejkňúsy a hejty, ale nech nám neresetuje pamäť jej starými verziami, ktoré sú nám zbytočné.