Už ste určite počuli metafory ako televízne nebo, nebíčko v papuľke a či futbaloví a hokejoví králi. Neviem či ste niekedy prišli na chuť metaforam o filmových či televíznych bohoch a bôžikoch a tomu zodpovedajúcim geografickým lokalizáciám príbytkoch božstiev. Faktom je, že od metafor sme sa presunuli takpovediac do vecnej roviny ich doslovného chápania, vysvetľovania a následných kontroverzií ohľadom ich pravdivostnej hodnoty. Preto som ochotný veriť, že Štefan Kuffa nežartoval, keď hovoril o tom, že kráľom Slovenska by sa mal stať Ježiš Kristus. A že to myslel síce metaforicky, ale všetci to pochopili doslovne. Lebo…
Peklo je v strede Zeme
Pamätám si jednu epizódu ako nám na Teologickom inštitúte Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského vysokoškolský učiteľ Alojz F. vysvetľoval na prednáške dogmatickej teológie lokalizáciu neba a pekla. Budem parafrázovať: Keďže vieme, že Zem je guľatá, je celkom isté, že peklo sa nachádza v strede Zeme. Lebo kdekoľvek sme na zemskom povrchu a ukážeme smerom dole, tak nepochybne to smeruje do jej žeravého zemského jadra. Tomu zodpovedajú metafory o neuhasínajúcom pekelnom ohni. Máme však problém presne povedať, kde je nebo. Lebo na našej guľatej planéte ukazujúc nahor smerujeme kdekoľvek a vždy inam v nekonečnom vesmíre. Nebo sa teda lokalizovať nedá.
Intronizácia slovenského kráľa
Pri výzve štátneho tajomníka ministerstva kultúry sme sa dozvedeli, že nebo by bolo možné lokalizovať na Slovensko. Prečo? Ježiš Kristus ako kráľ Slovenska je podľa vierouky rímskokatolíckej cirkvi a jej liturgického sviatku Krista Kráľa, ktorý katolíci oslavujú na konci svojho liturgického roku kráľom vesmíru. Po jeho intronizácii za slovenského kráľa by sa tak dalo o čosi jednoduchšie lokalizovať nebo, keďže kde je kráľ, tam je aj jeho kráľovstvo.
Realita prekonáva paródiu
Tento text sa čitateľom možno zdá ironický ale nie je to tak. Keď sa v sprievode poslancov ĽSNS prechádzal po parlamente Marián Kuffa so sochou Jezuliatka, upozornil som na fenomén novej úrovne argumentácie v našom politickom priestore. Jazyk metafor a literárnych druhov a obrazov vstúpil do legislatívneho zboru. Marián Kuffa v parlamente s gýčovou soškou a kŕdlikom svojich sympatizantov v sprievode Milana Mazureka už nenechával priestor na pochybnosti. Aktivistická skupinka Zastavme zlo z Istanbulu vtedy, v máji 2018 o sebe povedala niečo veľmi dôležité. Začala vnímať ĽSNS ako svojho strategického spojenca. Štefan Kuffa sa dostal v roku 2020 do parlamentu na kandidátke neoľudáckej ĽSNS.
Z jej vlajky postupne zmizol gardistický dvojkríž. Dohovor o domácom násilí na ženách a o jeho predchádzaní však ratifikovaný nebol a po Slovensku obchádza vymyslené strašidlo rodovej rovnosti a vymysleného džendžeru. Za výdatnej spolupráce režisérov hybridných informačných operácii a politikov. Komunisti hovorili o štvavých vysielačkách, dnes počúvame ako demokraticky zvolené kádre hovoria o nepriateľských médiách. Mohli by sme uvažovať, že je to možno práve preto, že dnes už „nepriateľské“ médiá pridlho „vyvážene“ dávali priestor politikom, ktorí demokraciu používajú len na jej oslabenia a zničenie.
Nepreceňujme kritické myslenie
Návšteva vtedy bizarného kŕdlika s vystrašenými pohľadmi a so soškou v ruke v parlamente bola symbolikou, ktorú mal povinnosť dešifrovať každý vnímavý a demokraticky zmýšľajúci človek. Čo sa však stalo? Po fašistoch sa do Národnej rady dostali už aj náboženskí fundamentalisti. Vtedy si boli parlament pozrieť zvnútra. V sprievode neoľudákov a fašistov. KBS sa k situácii vtedy vyjadrila veľmi rezervovane. Bolo to zrejmé pri jednoznačných postojoch v iných otázkach .
Ba čo viac: Vtedajší kritici Kuffovho predstavenia boli označení za nepriateľov národa či cirkvi. Tentoraz sme sa trochu posunuli.
Dnes sa aj KBS trochu strhla. K výzve Štefana Kuffu k intronizácii Ježiša Krista za kráľa Slovenska sa KBS vyjadrila o čosi jasnejšie. „Chrám je miestom modlitby a nemá byť priestorom pre apely, ktoré rozdeľujú veriacich. Miešanie politickej agendy s duchovným slovom vyvoláva nevôľu a negatívne reakcie, ktorým rozumieme,“ píše sa v stanovisku KBS. Stanovisko trnavskej arcidiecézy bolo „vyvažujúce“ v zmysle známeho „pravda je uprostred“: „Boli sme informovaní, že vystúpenie vyvolalo pozitívne, aj negatívne reakcie. Obsah príhovorov je však záležitosťou každého prednášajúceho a arcidiecéza nijako nevstupuje ani do obsahu, ani do formy“.
Východisko existuje
Okrem popisu a sumarizácie situácie, ktorá vzbudzuje pobavenie by som rád upozornil ako veriaci človek poznajúci metaforické vyjadrenia ľudovej zbožnosti aj na základe poznania praktizovania viery veriacimi ľuďmi v prostredí, ktoré odborne a profesionálne poznám. Zároveň je dôležité aj pochopenie náboženského jazyka v podaní ľudovej zbožnosti ale aj z hľadiska interpretácie biblických textov a ich teologickej interpretácie. Tieto interpretácie musia pri konaní jednotlivcov však prejsť skúškou správnosti.
Nejde o teóriu a prax. Ide totiž o prepojenie a celok zvyčajného správania človeka. Nejde o to, aby veriaci ľudia reprodukovali to, čo si pamätajú z hodín katechizmu či náboženskej výchovy. Konanie a rozhodovanie veriacich ľudí v dnešnej spoločnosti má stáť na humanistickom základe. Pohľad na život a pôsobenie človeka by mal byť inšpiratívny svojim „prevedením“ a kultúrou. Opravdivosť prežívania a pocitov musí spájať to, že iní sa budú cítiť v jeho prítomnosti aj akceptovaní aj rešpektovaní. Túto vrúcnosť autentickej kresťanskej viery nie je možné realizovať bez empatie a takého konania, ktoré bude budovať spoluprácu a solidaritu.
Ako sa to dá? Mikrofóny je potrebné dať iným ľuďom. Aj na teologických fakultách štátnych univerzít je čas sa nad tým zamyslieť. Ako teológ a pedagóg totiž celkom zreteľne vidím, že Biblia a jej teologické či laické interpretácie sa bez empatie, otvorenosti a spolupráce s ostatnými spoločenskými a prírodnými vedami stáva skôr inšpiráciou pre zábavné programy ako pre seriózne debaty.
Namiesto zhrnutia
Keď sa v sprievode poslancov ĽSNS prechádzal po parlamente Marián Kuffa s gýčovou soškou Jezuliatka a kŕdlikom svojich sympatizantov v sprievode Milana Mazureka, ukázal, kto je jeho spojenec. Tak sa po fašistoch do Národnej rady dostali už aj náboženskí fundamentalisti. Jeden z nich, Štefan Kuffa, vyzval k intronizácii Ježiša Krista za kráľa Slovenska. KBS napriek jemnej bratskej korekcii v oboch prípadoch zaujala nejednoznačné stanovisko. Pravdepodobne je to jej zámer posilňovať zakliate slovenské status quo. Slovenskí biskupi a dekani teologických fakúlt nechcú prevziať akademickú ani morálnu zodpovednosť za kuffovskú úroveň teologickej reflexie a prežívania osobnej viery na spoločenskej rovine. A jej dôsledkov.
Dospelá kresťanská viera však nie je povera. Ak má teológia ambíciu byť študijným odborom s niekoľkými teologickými fakultami na štátnych univerzitách, musí sa vedieť na úrovni doby v efektívnom dialógu vysporiadať s insitnými interpretáciami na úrovni hoaxov a konšpirácií. To sa udeje len v transdisciplinárnej spolupráci a nie v pestovaní exkluzívnej výnimočnosti a pravovernosti. Replikácia vyhlásení insitných náboženských samoukov sa dostala na úroveň tých, čo liečia rakovinu Savom. A k tomu prispieva aj teológia, ktorá rezignuje na ambíciu byť vedeckou disciplínou a robí z nej kuffovskú humoresku.