Obrázok: Národní divadlo moravskoslezské
Nedávno som zažil situáciu, po ktorej všetci túžime – “byť v správnom čase na správnom mieste.” Odhliadnuc od toho, že každý čas a každé miesto, na ktorom sa nachádzame, sú v istom zmysle správne, občas sa nájdeme v okolnostiach, ktoré zasahujú do života prvoplánovo pozitívne. Takouto situáciou bolo pre mňa divadelné predstavenie “Mučedník”. Moravské divadlo v Olomouci nedávno hosťovalo v Bratislavskom SND. Hra zobrazovala príbeh dospievajúceho chlapca, ktorý sa rozhodol nasledovať učenie Ježiša Krista v radikálnej forme doslovného nasledovania biblických textov. Nie však všetkých. Obišiel state hovoriace o láske a odpustení a vybral si miesta extrémnych životných rozhodnutí bez ohľadu na reč obrazov. Bol fanatickým vyznávačom Biblie. V ničom sa nelíšil od fanatického vyznávača islamu. Podobne ako islamskí extrémisti, aj on šiel až za hranicu fyzického zbavenia sa pre neho nepohodlnej osoby, učiteľky biológie. V jeho postojoch a rečiach zaznieval fanatizmus v podobe extrémov bez akéhokoľvek stredu, manipulácia a klamstvo. Bolo tiež veľmi zaujímavé pozorovať ostatné postavy, ich reakcie ponúkajúce konformizmus, oportunizmus a nekritickosť. Vrcholom hry bolo stotožnenie ateistickej učiteľky biológie s Ježišom Kristom. Divadelná hra má viacero rezov: psychika detí z rozbitých rodín, situácia školstva, ktoré je pedagogickým prostredím pre takéto deti a mládež, ľudia hľadajúci správny osobný postoj…
Počas takmer celej divadelnej hry som bol nervózny. Najskôr som predpokladal, že kvôli tomu, že moje formálne oblečenie nekorešponduje s divadelným predstavením s prvkami nonkonformizmu. Alebo, že v prostredí SND na mňa doliehala atmosféra starej hereckej generácie, ktorá neočakávane narazila na štýl nuovo, na ktorý som nebol pripravený.
V závere divadelnej hry som si uvedomil, že moja nervozita bola dôsledkom iného nárazu: videl som, ako hrozne môže byť skreslené posolstvo Biblie a Ježiša Krista, ak sa z neho vytratí duch, ktorý ho robí podstatným: duch lásky a odpustenia, duch inklúzie. Bola to nervozita teológa a pastiera, ktorý pred sebou vidí symboly zneužitia kresťanstva v dejinách jeho existencie, nevynímajúc súčasné zlyhania jednotlivcov i štruktúr vrátane svojich vlastných. Vo fanatizme hlavného predstaviteľa som vnímal postoje nie zriedka prítomné v postojoch kresťanov: “takto a inak nie; buď to bude takto, alebo to bude celé zlé. A aby to tak nebolo, musíme to zastaviť po dobrom, alebo ak treba ohňom a mečom…”. V minulosti bola takáto dikcia legitímnym prejavom kresťanskej cirkvi: od popravy prvého heretika až po upálenie poslednej bosorky. Dnes sa to deje subtílnejšie, už sa pri vyhrážkach netrasie krabičkou so zápalkami: vydiera sa ekonomickými sankciami voči nekonformistom, siahnutím na ich reputáciu, vyobcovaním z komunity, braním súhlasu k vyučovaniu či pastierskej službe…(alebo aspoň súkromným pohŕdaním a uspokojením, že som lepší, lepšia, než tamten, tamtá, oný, oná). Nemyslím si, že anarchia bez rešpektovania pravidiel je normálnym a potrebným postojom a cirkev by mala byť platformou pre chápanie a podporovanie individualistických postojov. Vnútorný nepokoj ma nezasiahol kvôli zápasu o priorizáciu “môjho dobra” a “nášho dobra”. Bol som napätý kvôli tomu, že som videl, ako sa kresťanstvo môže zaobísť bez Ježiša Krista a zmeniť sa na ideológiu obdobnú bojovnému islamu v súčasnosti, alebo nacizmu a komunizmu v nedávnej minulosti. Že je toto prirovnanie neprimerané? Je až zarážajúce, že totalitárne systémy používajú tie isté prostriedky na riadenie jednotlivca a spoločnosti. Čím sa od seba líšia vyhlášky socialistických a nacistických zákonov a niektoré kánony cirkevného práva vyhrážajúce sa trestami, v prípade cirkvi aj večnými? Čím sa od seba líšili väzenské cely a vypočúvacie miestnosti gestapa, štátnej bezpečnosti a cirkvi? Vo všetkých sa zabraňovalo ľuďom narušovať status quo, vplývať na svoje okolie, vo všetkých sa vypočúvalo nielen kladením otázok, ale tiež kladením mučiarenských nástrojov na telo a do tela vypočúvaných. Vždy s pohnutím sledujem v televízii rozprávania väznených a mučených kresťanov počas totalitárnych režimov, úprimne vnímam a prejavujem svoj súcit s osudmi sestry Zdenky Schellingovej či Titusa Zemana a všetkých obetí rôznych režimov v našich zemiach i vo svete. No vždy mi v súvislosti s nimi zabliká červené svetielko, ktoré akoby chcelo pripomenúť, že utrpenie týchto nevinných ľudí je ozvenou utrpenia tisícov iných nevinných ľudí, ktorí trpeli v totalitárnych pomeroch cirkvi počas mnohých storočí jej existencie. Nie je to potvrdením fyzikálneho zákona zachovania energie, ktorý je obohatený o jej pozitívnosť aj negatívnosť? Čo zo seba vyšleš, to sa ti aj vráti.
Moja nervozita mala dôležitú podstatu: ako kresťan a teológ, ktorý sa hlási k cirkvi, som reprezentantom cirkvi nielen v jej pozitívnych konotáciách, v súvislosti s tým, že reprezentujem jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev. Kardinál Ratzinger raz poznamenal, že k týmto atribútom by sa mal pridať ešte jeden: “hriešnu”. Náraz dobra a zla sa odohráva vo vnútri tej istej osoby. Tá robí vlastné rozhodnutia ako svojprávna osoba a zároveň je determinovanou obeťou, ktorá existuje v pokrivených vzorcoch myslenia a správania. Takýto náraz zasiahol aj mňa, kresťana, reprezentujúceho cirkev s jej dlhým chvostom temnoty, ktorá v nej zápasí so svetlom a dobrom. Tento zápas je poznamenaný nielen v mojej osobnej histórii, v histórii jednotlivca, ale aj v histórii cirkvi, ktorej sme súčasťou. Ide iba o históriu? Lebo všetko zlé zostalo uzamknuté v minulosti? To by bola predstava naivného snilka alebo šikovného manipulátora. I keď sa súčasnými dobrými rozhodnutiami oddeľujeme od zlých rozhodnutí v minulosti, stále sú našou súčasťou. Výkal sa však môže stať hnojivom, negatívne záležitosti sa môžu premeniť na prameň dobra. “Kde sa rozmnožil hriech, ešte viac sa rozmnožila Božia milosť.” (Rim 5, 20). Kľúčom k tejto premene je pokora. Tej nás chcú vyučovať bolestivé udalosti ako vlastné zlyhania, neúspechy, skúsenosti obetí nespravodlivosti a všetko, čo vnímame ako opak “byť v správnom čase na správnom mieste”. Retrospektíva procesu vyučovania pokore nás môže priviesť k poznaniu, že ak by som vtedy, keď sa dialo niečo zlé, “nebol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste”, dnes by som sa nedostal “v správnom čase na správne miesto”.
Keď som sa po skončení divadla obzeral po hľadisku, nevidel som tam žiadneho cirkevného reprezentanta. V diskusii, ktorá nasledovala po predstavení, som sa spýtal, či vyvolala táto hra, ktorá je podstatne zasadená do kresťanského prostredia a jazyka, nejakú reakciu zo strany cirkvi? Dostal som od režiséra negatívnu odpoveď. Logicky dôvodil, že v Čechách je cirkev a kresťanstvo už tak nepodstatné, že diskusiu vyvoláva skôr problematika detí žijúcich v disfunkčných rodinách, problematika školského prostredia a spôsoby náborovania nových členov extrémistických skupín zo vzťahovo a hodnotovo narušeného prostredia.
Vnímal som, že sa čosi podstatného vytratilo: komunikácia cirkvi a spoločnosti. A čo ak sa nevytratila? Možno vlastne v našich stredoeurópskych pomeroch ani nenabrala podstatné rozmery (s výnimkou Nežnej revolúcie). Cirkev zostala zacyklená vo svojom veľkopanskom postoji vlastníčky pravdy o živote, ktorej je jednoduchšie skrášľovať skleník, do ktorého sa odobrala bývať, než vystúpiť zo seba a konfrontovať svoju existenciu s prostredím, do ktorého je Kristom poslaná, aby tam existovala. Cirkev sa zmenila na fabriku, ktorá vyrába soľ, farbí ju, dochucuje, používa rôzne obaly, niektorí “labužníci” dokonca pozorujú, ako to je, keď sa soľ sype do rán, iní sa podobajú kuchárovi, ktorý chce dosoľovať včera vyliatu polievku… Cirkev (v našom geopolitickom kontexte) akosi pozabudla zaoberať sa zemou, priestorom, do ktorého treba prisypávať soľ, aby bolo jedlo chutné, príjemné, primerane zakonzervované, povedané jazykom obchodníka: vyvíja produkt bez toho, aby bola v kontakte s trhom.
Hoci sa v závere večera dostavilo uspokojenie z toho, že som prišiel na pôvod svojej nervozity, odchádzal som z divadla smutný. Bol som v hľadisku zrejme sám, kto sa pozeral na hru “Mučedník” ako kresťan, teológ, farár. Divadlo sa nehralo v ateistických Čechách, čo by vysvetľovalo absenciu kresťanskej roviny diskusie o hre. Hralo sa to v Bratislave, v ktorej je koncentrovaná značná sila kresťanských aktivít a intelektu; v tej Bratislave, kde pochodujú desiatky tisíc kresťanov, aby demonštrovali svoje etické presvedčenia na uliciach, ktoré sú počas pochodu ich ulicami: bezpečným korytom, ktorým sa môže presýpať soľ mysliac si, že transparentmi a heslami spôsobia preniknutie soli so zeme. Ovocie života ukáže, či je tento spôsob dobrý a ježišovský.
Keď som vychádzal z divadla, oslovil ma mladý muž: “Viete, aj ja som bol počas divadla nervózny. A myslím, že z toho istého dôvodu, ako vy.” Po krátkom rozhovore sme sa rozlúčili. Už som nebol smutný. Už nie som smutný.