Švajčiarska nadácia teológov Karla Haaga a Hansa Künga, ktorá už vyše 30 rokov raz za rok udeľuje cenu kresťanom, ktorí sa angažujú za väčšiu slobodu a demokraciu v cirkvi má vo svojej hlavičke ako motto citát zo Žalmu 124: „Sieť sa pretrhla, sme slobodní“. Obraz napnutej siete ťarchou ulovených rýb, ktoré sa v okamihu jej pretrhnutia slobodne rozpŕchnu všetkými možnými smermi, chce pripomenúť človeku ktorý je vierou a celým svojím životom oddaný Bohu, že už nie je ani otrokom, ani posluhovačom bohatých či mocných, závislých na ich milodaroch či benevolentnosti ich dobrej vôle, ale že je slobodnou bytosťou ako ho odjakživa chcel mať jeho Tvorca – Boh.
Naprieč dejinami Starého i Nového Zákona sa ako červená niť ťahá úžasný obraz nesmierne hrdinského, nesmierne obetavého, nesmierne milosrdného, nesmierne milujúceho… a hlavne – nesmierne slobodného človeka, ktorý všetku svoju dôveru vložil v Boha. Stačí sa zamyslieť nad hlbokou oddanosťou Abraháma, či vodcovským umením Mojžiša, poníženosťou ale i pokorou Dávida, múdrosťou Šalamúna, odvahou prorokov, nad slovami a skutkami Ježiša, ktorý napriek všetkým dogmám, tradíciám a nariadeniam nad všetko iné postavil človeka. I napriek tomu, že Ježiš u vtedajších mocných narazil, tak ako by narazil i dnes a kedykoľvek inokedy v dejinách, napriek tomu dal tým, čo jeho odkaz pochopili a prijali, životodarné semeno čohosi, čo v nich vzklíčilo v obrovskú ratolesť – ratolesť tak pevnú, že žiaden víchor, či búrka ju nezvalí, žiadna horúčava či mráz nespáli, žiadne sucho či povodne nezadusia. Pretvoril ich v bytosti, ktoré neohýbajú svoj chrbát a charakter ani pred tými, čo sa im vyhrážajú, násilne deptajú, zastrašujú a prenasledujú, ani pred tými ktorí ich umlčia týraním, či len „obyčajným psychoterorom“ a mobbingom, čo je možno ešte horšie než fyzická trýzeň, pretvoril ich v bytosti, ktoré sú schopné byť samé sebou, ktoré neplávajú po prúde ani s davom, či masou tých, ktorí si myslia, že automaticky, svojou participáciou na väčšine majú len oni pravdu…
Obraz o pretrhnutej sieti a slobode bytostí sa však zvláštnym spôsobom hodí i na opis doby totalitného, komunisticko-eštebáckeho systému. Navonok bol prezentovaný tým, že okolo niekdajšieho Československa existoval ostnatý drôt. Ľudia tu žili ako v klietke: v zmysle vonkajšom: nemohli voľne cestovať a pohybovať sa, kam by chceli, ale i v zmysle duchovnom: tak ako zakrnie akékoľvek zviera žijúce len v klietke, tak zakrnie i človek, ktorého duch a myseľ je zo všetkých strán zabetónovaný tvrdými mantinelmi. Ak človek tieto mantinely akceptuje, tak sa z neho automaticky a dobrovoľne stáva duchovný otrok. Človek je bytosť odjakživa stvorená k vyšším obzorom, ak tieto obzory prestane hľadať, ak prestane po nich túžiť, tak sám seba ubíja a v konečnom dôsledku najskôr duchovne a potom i fyzicky zabíja…
Pred 30 rokmi som i ja ako emigrant žijúci v Rakúsku takmer od rána do večera a od večera do rána hltal správy z Československa, kde postupne pod vplyvom rastúcich demonštrácií sa začal rúcať diktátorský režim komunistickej strany. Bol som vtedy členom kapucínskej rehole vo Viedni, denne som mal kňazské a iné povinnosti, nebolo mi umožnené, aby som vycestoval naspäť do Československa. Navyše som bol ako emigrant odsúdený komunistickým režimom na dva roky väzenia a v tých novembrových dňoch pred 30 rokmi si ešte žiaden emigrant netrúfal vrátiť sa do Československa, lebo nikto z nás nevedel, čo s nami spraví polícia na rakúsko-slovenských hraniciach. V tých dňoch neopísateľnej eufórie a nadšenia, keď spolu demonštrovali bývalí odporcovia komunizmu, ako i tí, ktorí sa sami na tom zločineckom systéme spolupodieľali, sa však vo mne začali miesiť rôzne myšlienky: “Nebudeme jako oni” – bola jedna z viet Václava Havla, ktorá vtedy hýbala politickým dianím. “Ať již bylo, co bylo, zapomeňme na to a pojďme teď spolu budovat lepší svět…”
Zakrátko na to prišla kupónová privatizácia Václava Klausa s heslom “peníze nesmrdí” – hlavne nech tu máme kapitál. A Slovensko? Krátko po tzv. “sametovej revolúcii” som bol v Bratislave akurát v čase, keď mal Vladimír Mečiar politický míting na námestí SNP. Vtedy to bolo ešte dávno pred tým, než došlo k rozdeleniu na Českú a Slovenskú republiku. To, čo som ale vtedy na vlastné uši počul vo mne vyvolalo strach a hrôzu: Mečiar arogantným spôsobom nadával na Čechov, načrtol víziu samostatného Slovenska. S odporom som z toho mítingu odišiel a sám pre seba som si povedal: Ak tento človek bude vládnuť tak to bude koniec slušnosti, demokracie a tolerancie. Prišlo mi to vtedy tak, ako o tom nedávno hovoril František Mikloško: “Po novembri 1989 sme sa stali svedkami zvláštneho fenoménu v podobe šoku, že sme zrazu prišli o nepriateľa – komunistov. Bez nepriateľa sa ale ukázal život ešte ťažším, pretože to predpokladá, že človek sa pokúsi vytvoriť nejaké hodnoty, ktoré oslovia spoločnosť. Toho sme neboli schopní, tak sme si vytvorili nových nepriateľov. Na prvom mieste to boli Česi, a tak sme jednoducho chceli preč od Prahy a vládnuť si sami. Keď sa to podarilo, stali sa nepriateľmi Maďari s heslom: Na Slovensku po slovensky. Potom sa to obrátilo proti nám, lebo sme kritizovali smer, akým sa Slovensko uberalo…” (LN 2.11.2019, str. 11)
A čo morálka? „Nebudeme ako oni“ – zabudnime na to, čo bylo…!?! Kde ale zostala spravodlivosť, vina, ľútosť, odpustenie? Geniálnym spôsobom to opísal Kryl: “Po vinných ani slechu. Sametem se dá krásně škrtiť a dusit. A do sametu se konec-konců balili uťaté hlavy. (pieseň Salome). Tady ale jako by nebyl nikdo vinen zradou, stavem této země. Lidé vidí bývalého tajemníka, jak si hoví dál, momentálně coby podnikatel. Jak chcete, aby vyrostla nová, lepší generace, když se každý může přesvědčit, že se vyplácí lumpárna a ne poctivost a že žádné přikázání není svaté, že morálka je přežitek. Nelze očekávat žádné vzepětí ducha… Politikům se nevěří, politikové se kontrolují. Věří se v Boha, věří se v přírodu, věří se v krásu, věří se v myšlienku, ideu. V politika se nevěří a kdo v něho věří, je idiot…“ Ako len aktuálne a trefne znejú dnes tieto slová 25 rokov od smrti Karla Kryla. A ako prorocky, brilantne živo opisujú situáciu v politike v Česku, ale i na Slovensku, ktoré sa ešte stále bolestne spamätáva z objednanej vraždy novinára Kuciaka i nasledujúce Krylove slová: „Šerif i soudce – gangsteři, oba řádne zvolený a lidi strachem nezdraví.“ Keby dnes Kryl ešte žil, tak by sa celkom určite spýtal: „…proč už zas vrah o morálce káže…“ a proč nám to nevadí. Kto sa dnes spýta namiesto neho? (Vojtěch Klimt, Deník N, 1. marca 2019)
Dnešní „Krylovia“ – teda tí, ktorí zdedili čosi z jeho ducha, z jeho vízií, schopností pomenovávať veci, analyzovať a teda sa i oprávnene vyjadrovať k stavu vecí idú vo svojej kritike toho, čo sa za 30 rokov „slobody“ na území bývalého Československa udialo ešte oveľa hlbšie. (Len tak mimochodom, tento fenomén vidíme vlastne vo všetkých bývalých komunistických krajinách). Jiří Pehe, česko-americký politológ, bývalý poradca Václava Havla, súčasný riaditeľ New York university Prague tvrdí, že demonštrujúcim pred 30 rokmi nešlo ani tak o ukončenie špiclovsko-komunistického režimu a o kritické vysporiadanie sa s jeho minulosťou, ale len o to, aby sa ľudia mali materiálne lepšie, prinajlepšom tak dobre, ako sa vtedy dobre viedlo ľuďom v krajinách Západu. Túto svoju tézu, s ktorou i ja súhlasím, argumentuje stručným vymenovávaním faktov, ktoré sa po roku 1989 udiali a nešetrí tvrdou kritikou na adresu dnešnej českej spoločnosti za to, že: „Na pražském Hradě dnes sídlí přímo zvolený prezident, který založil svou kampaň na nacionalistickém populizmu, razí proruskou politiku a nejrůznějšími gesty, jako jsou státní vyznamenání, omilostňuje éru před rokem 1989 a premierem je člověk, který ostentativně lže a popírá svou komunistickou, hlavně však stbáckou minulost…“ (Deník N, 2.11.2019, str. 13)
A čo katolícka cirkev? To je téma, na ktorú by som dokázal veľmi dlho hovoriť. Ale aby som bol stručný a nepredlžoval dnešné popoludnie, dovolím si znovu citovať Františka Mikloška z rozhovoru, ktorý poskytol českým Lidovým novinám pri príležitosti 30. výročia pádu komunizmu: “Katolícka cirkev na Slovensku je na tom ešte oveľa horšie ako celá spoločnosť: Pretože nie je schopná osloviť v podmienkach slobody spoločnosť, uzatvára sa do akýchsi schém a vidí nepriateľov v západoeurópskom liberalizme a má voči nemu výhrady. Som presvedčený o tom, že skutočná kríza nás ešte len čaká. Budeme sa musieť vysporiadať s tým, že ak nezačneme vytvárať niečo pozitívne, budeme tak pomáhať len a len naším nepriateľom…” (LN, 2.11.2019, str. 11) Myslím, že František Mikloško sa vyjadril veľmi slušne a diplomaticky, ja osobne som oveľa kritickejší a tvrdím, že slovenská katolická hierarchia sa patologicko – psychopaticky krúti len sama okolo seba a lipnutí na pozíciach moci. Stala sa tak nielen slepým, ale hlavne falošným vodcom a vinní sú i tí členovia cirkvi, ktorým to nevadí a nechávajú sa nekriticky takouto hierarchiou naivne viesť.
Na začiatku som hovoril o pretrhnutej sieti a o slobode. Myslím, že je to dobrý symbol i pre to, čo popisuje fenomén tzv. sametovej revolúcie. V dobrom i v tom menej dobrom zmysle. Sloboda, to je ten najväčší a najkrajší dar, aký sme od Boha dostali, za ktorý by sme mali byť neustále vďační a pretože sme stvorení na obraz Boží – mali by sme ju naším myslením a konaním šíriť ďalej. Sloboda je ale aj obrovské riziko: sloboda predpokladá najskôr zrelého, dospelého a rozumného človeka. Sloboda to je záväzok a zodpovednosť. Tak ako demokracia nie je nič statické, čo už je trvalé a nemožno to zmeniť, ale čosi, o čo sa musíme denne snažiť a za čo musíme bojovať, tak je to i so slobodou. Skutočne slobodní sme vtedy, keď máme radosť zo života, radosť z radostných ľudí okolo nás, radosť zo spoločnosti, ktorú spoluvytvárame a túto radosť, ako akési imperatívum a záväzok, zo srdca prajem každému človeku…