Medená Bystrica, strieborná Štiavnica, zlatá Kremnica. Aj takto sa zvyknú označovať dnes stredoslovenské, vtedy hornouhorské banské mestá, ktoré mali v stredoveku pre pokladnicu uhorského kráľa kľúčový význam. Dokonca v určitých obdobiach patrili medzi najvýznamnejšie a najbohatšie banské oblasti na svete. Tieto mestá boli geograficky susedia, úzko spolupracovali, riešili mnohé rovnaké problémy, mali niektoré spoločné orgány (súd, spoločné zastúpenie u kráľa v Budíne…) a aj kráľ im spoločne udeľoval privilégiá. Avšak veľkú časť stredoveku boli v troch rôznych stoliciach, župách. Banská Štiavnica na severe Hontu, Kremnica v severnom Tekove a Banská Bystrica na západe Zvolenskej stolice. V súčasnosti, keď sú utlmené banícke činnosti, sa nachádzajú v jednom územnosprávnom celku – v Banskobystrickom kraji.
Banská Štiavnica sa začala stavebne rozvíjať od konca 12. storočia. Je to obdobie, keď vzhľadom na nízke výnosy z povrchovej banskej činnosti povolal kráľ Gejza II. kolonistov z nemecky hovoriacich oblastí, z Tirolska a Saska. Dôvod pozvania boli v Uhorsku vtedy neznáme technológie hlbinného dobývania rúd a ich spracovanie, ktoré mali priniesť so sebou. Pôsobenie cudzích „hostí“ (latinsky hospites) znamenalo ekonomický vzostup obyvateľov mesta, stavebný rozvoj a zlepšenie podmienok pre ich život. Ó, aká to podobnosť s tým, odkiaľ prichádza know how a investície od deväťdesiatych rokov minulého storočia…
Medzníkom v stavebnom vývoji prosperujúceho mesta bola prvá polovica 40. rokov 15. storočia. Štiavnica zažila vypálenie, devastáciu a vyvraždenie časti obyvateľov znepriatelenými vojskami uchádzačov o trón v roku 1442. A v roku 1443 poškodilo domy, chrámy, banské diela a zmenilo výzor mesta jedno z najsilnejších zemetrasení na území dnešného Slovenska. Následná obnova mu dodala podobu neskorej gotiky a neskorších architektonických štýlov.
V osemdesiatych rokoch 15. storočia sa začala stavba nového kostola. Kým v Kremnici i Bystrici prestavali pôvodný chrám, v Štiavnici stavali „od gruntu“, hneď vedľa radnice v dolnej časti Trojičného námestia.
Kostol je neskorogotický, s prvkom ranej renesancie – je postavený bez víťazného oblúka, ktorý zvyčajne oddeľuje hlavnú loď od presbytéria. Takto tvorí jeden súvislý priestor, ktorý na návštevníka pôsobí majestátne. Patrí medzi skvosty neskorej gotiky nielen na Slovensku, ale i v rámci strednej Európy. 16. novembra jubilejného roka 1500 ho zasvätili svätej Kataríne Alexandrijskej, v tom období populárnej patrónke baníkov.
Ľudia, ktorí počas stáročí žili v Banskej Štiavnici a vytvárali ju, mali veľmi dynamické životy. Štiavničania si nemôžu ako iní obyvatelia dnešnej krajiny medzi Moravou a Uhom povedať okrídlené tvrdenie proti novotám – „vždy to tak bolo“. Príchod nových obyvateľov, ktorí hovorili inou rečou ako domáci, meniace sa technológie, jazykový mix nemčiny, slovenčiny, maďarčiny a latinčiny, ako i jazyky obchodníkov s drahými kovmi, boje pre zmenu interpretácií ideí kresťanstva, ohrozenie zvonka i zvnútra… Úspechy sa striedali so strádaním. V Štiavnici sa vyťažilo najviac rúd s drahými kovmi na konci 17. storočia, v 18. storočí bola svetovým centrom vedy a techniky. Mnohé spoločenské a politické zmeny 20. storočia máme stále v pamäti…
Dnes je Štiavnica tiché mestečko mimo hlavných ciest, kde v lete prevládajú iné autoznačky ako BS. Výhovorku, ospravedlňujúcu našu pohodlnosť načim aktualizovať na „niečo robme, vždy je to ináč“…
V novembrových dňoch nám i príroda ponúka príležitosť na premýšľanie a stíšenie. Sama sa zastavuje, pripravuje na oddych. Prajem nám, aby sme si vedeli spraviť v sebe ticho, aj keď okolo nás kričia najrozličnejší ľudia, a to dokonca i vtedy, keď mlčia…
Zastavenie sa a ticho v sebe potrebujeme, aby sme vedeli múdro a zodpovedne konať ako mnohí Štiavničania, vďaka ktorým sme dedičmi nádhery, ktorú vytvorili – a na ktorých s úctou myslíme nielen v prvých dvoch novembrových dňoch.
Obľúbenosť svätice dokazuje, že o jej ochranu mali záujem zástupcovia rôznych povolaní a stavov. Svoju ochrannú ruku držala medziiným nad dojčiacimi matkami, žiakmi, študentmi, učiteľmi, filozofmi… taktiež bola obľúbenou patrónkou v remeslách, ktoré majú do činenia s kolesom. K patronátu nad baníkmi teda prispelo koleso, ktoré baníci používali pri hlbinnom dobývaní rúd, ako i pri ich spracúvaní.
V interiéri chrámu štiavnickej Kataríny púta pozornosť výzdoba v podobe trinástich kamenosochárskych figurálnych prvkov. Jedným z nich je figurálna konzola s podobou svätej Kataríny s nástrojom svojho umučenia v pravej ruke – mečom, ktorým bola sťatá. Konzola je rebrami prepojená s nádhernou neskorogotickou hviezdicovou klenbou. Tie sa na stene chrámu križujú bez opory v konzolách a vytvárajú zväzok pretínajúcich sa línií, objímavú pätku.
