Švajčiarsky teológ Hans Küng. Foto – TASR/AP
Nedeľná nekázeň denníka N Anny Polckovej a odkaz na podcast.
„S každým človekom sa musí zaobchádzať ľudsky“ a „Čo chceš, aby sa robilo tebe, rob aj iným“. Tieto dva princípy majú byť nezvratnou, bezpodmienečnou normou vo všetkých oblastiach života, v rodine a v spoločenstvách, rasách, národoch a náboženstvách.
Štyri nezvratné pokyny, v ktorých sa všetky náboženstvá môžu zhodnúť. Stručne by sme ich mohli vyjadriť etickými imperatívmi, ako sú „spravodlivosť“, „pravda“, „ľudskosť“: povinnosť vytvárať kultúru nenásilia a úcty ku všetkému živému; povinnosť vytvárať kultúru solidarity a spravodlivý hospodársky poriadok; povinnosť vytvárať kultúru tolerancie a život vo vierohodnosti; povinnosť vytvárať kultúru rovnosti a partnerstva muža a ženy.
Tieto zásady formuloval vo svojom diele, projekte Svetový étos, nedávno zosnulý švajčiarsky teológ Hans Küng. Neúnavne hľadal to, čo ľudí spája. Podporoval pluralitu, rovnoprávnosť, ekumenizmus, sociálny spravodlivý poriadok. Bol presvedčený, že spoločné hodnoty ľudskej etiky možno nájsť vo všetkých svetových náboženstvách. Tieto hodnoty sú „spoločné“ v tom zmysle, že sa k nim môžu prihlásiť všetci – muži aj ženy, a to buď na základe svojich konkrétnych náboženstiev, alebo na základe spoločne zdieľanej ľudskosti.
Rozumel človeku. Rozumel Biblii. Rozumel dobe – jej možnostiam a výzvam. Jeho vízia spravodlivejšieho, mierumilovnejšieho sveta sa opierala o poznanie. O dialóg. O dôveru, akú podľa evanjelií vkladal Ježiš do každého človeka. O spolupatričnosť a solidaritu. O nutnosť neustáleho prehodnocovania, čo má budúcnosť a čo je potrebné nechať minulosti. Čo stavať a čo búrať.
Perspektíva spolužitia, v ktorom sa kladie dôraz na vzťahy, založené na vzájomnom rešpekte, na spolupatričnosti a solidarite, áno, na láske, je obsiahnutá vo všetkých svetových náboženstvách. „A nech sú národnostné, kultúrne a náboženské rozdiely akokoľvek rozmanité, ide napriek tomu všade o ľudí, a títo ľudia majú v súčasnosti práve na základe moderných komunikačných systémov stále intenzívnejší pocit, že tvoria osudové spoločenstvo na našej Zemi, na ktorej by už len netesnosť v nejakej atómovej elektrárni alebo nesprávna biologická či genetická manipulácia mohla ohroziť celé svetadiely. Je preto otázkou, či nemôže alebo nemá existovať minimum hodnôt, kritérií a postojov, ktoré sú všetkým ľuďom spoločné: teda minimálny etický konsenzus,“ uvádza sa v dokumente Svetový étos.
Hans Küng však hľadal nielen nové možnosti a ciele, ale pomenúval aj riziká, prekážky, ktoré naplneniu týchto cieľov bránia. A to bol pre niektorých problém. Kritika nedostatočného nasadenia predstaviteľov cirkví v oblasti ekumenizmu a medzináboženského dialógu; znepokojenie, že sa nechcú postaviť čelom ku kauzám sexuálneho zneužívania; spochybňovanie pápežskej neomylnosti; požiadavka zrušenia kňazského celibátu; prijatie žien do kňazskej služby – to boli dôvody, ktoré viedli k tomu, že mu cirkev odňala učiteľský úrad.
Tým, kto utrpel stratu, nebol Küng. Boli to tí, ktorí neporozumeli, že kritický hlas vzdelaného a láskavého človeka je prejavom záujmu. Pozornosti. Prejavom zápasu o novú podobu cirkvi. O človeka. O príčiny, pre ktoré sa vyprázdňujú kostoly a ľudia strácajú záujem o cirkev. Konštatuje, že cirkev nevyužila príležitosti zbližovania, dialógu s tými, ktorí žijú a veria inak. Nevyužila možnosť zmieriť sa s modernou vedou, a to ani v takých citlivých oblastiach, ako je uznanie evolučnej teológie a diferencovaného súhlasu s novými oblasťami vedných odborov, napr. s výskumom kmeňových buniek. Pokiaľ sa to nezmení, bude cirkev naďalej strácať spojenie s reálnym životom, strácať človeka.
Na to, aby sa dnes ľudia nemohli dovolať svojich práv, na to, aby mladých schopných ľudí pri prijímaní do zamestnania odradilo, že všetko je aj tak rozhodnuté vopred, na to, aby týraní, znevýhodnení a diskriminovaní naďalej zápasili sami, v ústraní a bez podpory, na to, aby sa mechanickým opakovaním ochudobnili modlitby, vyznania a bohoslužobné poriadky – na to všetko stačí, aby všetko ostalo po starom. Aby sa rozmáhala neprajnosť, nepriateľstvo a nespravodlivosť alebo apatia a nezáujem o to, čo sa okolo mňa, mojej rodiny, mojej bubliny deje, stačí nič nevidieť, nepočuť a neskúmať, nepýtať sa, či by sa dnes nedalo aj inak.
Každý človek potrebuje veriť, dúfať a milovať. My všetci hľadáme prostredie, ľudí, ktorí budú rozumieť našim túžbam, ale aj omylom, ľudí, ktorí budú brať vážne naše otázniky, obavy a pochybnosti. Z nich totiž môže začať prenikať na svetlo Božie niečo nové. Odvaha skúmať a reflektovať nové poznatky s rešpektovaním dôstojnosti, slobody a práv jednotlivcov a vzťahov, ktoré také prostredie vytvára, je predpokladom lepšej perspektívy nového života. Nie až potom, po smrti, vo večnosti. O tom, čo bude, sa rozhoduje tu a teraz.
Rozhodujeme o tom aj my. Aj tým, komu a čomu veríme teraz napríklad pri rozhodnutí, či sa dáme alebo nedáme očkovať. O tom, že dôsledky nakazenia vírusom sa nerovnajú chrípke, už našťastie nediskutujeme. A je teraz na nás, aby sme vo vakcinácii nevideli ohrozenie, ale Boží dar. Východisko, vďaka ktorému môžeme chrániť seba aj iných.
Veda a viera – viera a veda majú, musia byť v neustálej korelácii. Patria k nej aj konflikty. Aj napätia. Aj ony sú súčasťou dynamiky, ktorá môže a má smerovať k harmónii. A aby sme ju vytvárali, je potrebné mať neustály kontakt s realitou. Vedieť uniesť aj to, ak niekto pomenuje to, čo nás ťaží a kriví. Poukazuje na to, kde sú naše rezervy a nevyužité šance k prejavom lásky. Šance k evolúcii ľudskosti.