Z mojich kaplánskych čias v Nových Zámkoch mi utkvela v pamäti (a nielen v pamäti) zaujímavá skúsenosť. Bola ktorási nedeľa a novozákonné omšové čítanie bolo zo Zjavenia apoštola Jána. Malý miništrant si stal na stolček pod ambónom a spustil do mikrofónu: „A Duch a nevesta volajú ‚Príď!‘ Aj ten, čo počúva, nech volá ‚Príď!‘“ (Zjv 22, 17). Ten chlapec to však nečítal. Interpretoval text absolútne autenticky. Zakričal na celý kostol dvakrát „Príď!“ Omšové zhromaždenie spolu so mnou na chvíľu stŕplo v neočakávanej atmosfére. Ten výkrik malého chlapca, ktorý nevedel, že liturgické čítanie treba predniesť v náležitej chladnej dôstojnosti, a namiesto toho to dal na 100 % prirodzene, zneje vo mne dodnes. Už viac než 20 rokov sa mi pri tejto spomienke ježia chlpy na tele.
Alebo situácia, ktorá vznikla krátko potom, ako sa rozpadla jedna mladá rodina. Deti boli ešte malé a nechápali, čo sa to vlastne deje. A podobne tak aj ich otec. Prišiel za svojím 6-ročným synom do základnej školy. Tuho a bez slov sa objali. „Ocko, prídeš ešte?“ „Prídem, synko!“ A opäť sa objali. Otec potom ušiel skryť svoj plač do auta. Takmer vytrhol volant od zúrivosti nad bezmocnosťou a nezmyselnosťou udalostí a rozhodnutí. Mal v ten deň už za sebou stretnutie so svojou 3-ročnou dcérou v škôlke. Bez slova sa za ním rozbehla, vzal ju na ruky a bez slov sa stískali. Obaja nerozumeli situácii. Blahoslavené auto, v ktorom sa potom dalo fajčiť a plakať nad údesným čudom, ktoré sa dialo.
A do tretice: Predposledný verš Biblie: „Maranatha, príď Pane Ježišu!“ „Áno, prídem!“ (Zjv 22, 20). Prvá cirkev, prenasledovaná a trpiaca volala na svojho Krista, možno s podobnou nástojčivosťou, ako na Krista volal ten malý miništrant, či tak, ako obrovskou neistotou naplnený chlapec, ktorému sa rozpadla základná istota, rodina: „Príď!“ A odpoveď je rovnako intenzívna a neochvejná, zvolaná v zrkadliacej sa bolesti z odlúčenia: „Prídem!“
Objatie, túžba, bolesť a prísľub, výkrik. Náraz s absurdnosťou. Čo zostane po tomto všetkom? Predposledné slová „Prídem!“ a „Príď!“ medzi človekom/cirkvou a Kristom (tak ako sú opísané v Zjavení apoštola Jána), sú intímnym vrúcnym, láskavým a zároveň bolestným objatím najbližších osôb, ktoré zostanú navždy spolu a predsa nebudú môcť nikdy byť naplno spolu. Budú na seba navzájom čakať, túžiť po sebe, približovať sa k sebe a zároveň vzďaľovať jeden od druhého tak dlho, ako dlho trvá ľudský život a život sveta.
Posledné slovo má milosť (opäť z Jánovho Zjavenia). Milosť je všetko. A všetko je milosť (Terezka z Lisieux, Dietrich Bonhoeffer). Podobne ako skúška. Nikto a nič nie je vylúčené z milosti ani zo skúšky. Lebo milosť je len druhá strana mince skúšky. Čo je milosťou, stáva sa zároveň skúškou a čo je skúškou, stáva sa zároveň milosťou. Milosť príjemného a dobrého daru môže smerovať k milote a štedrosti a zároveň môže pokúšať k pýche a pocitu výnimočnosti (nadradenosti). Milosť životných ťažkostí môže v sebe skrývať šancu odnaučovania sa pýche a zreálňovania svojho pokriveného vidienia sveta. Podobne v sebe však skrýva pokušenie k malomyseľnosti, zatrpknutosti a následnej krutosti voči iným a teda najmä voči sebe. Milosť však nie je akýmsi neutrálnym neosobným rozhraním životných situácií, v ktorých sa má človek rozhodovať. Je to teplo stúlenia sa dvoch bytostí, ktoré už možno tušia, že sa milujú, no ich láska potrebuje ešte vyzrievať, aby sa tušenie premieňalo v živú vieru (lebo čo iné je láska, ak nie viera, ktorá žije?), ktorá nakoniec spočinie v nekončiacom sa objatí.
Myslím si, že predposledné a posledné slová sú finálnym a zhrňujúcim zhrnutím všetkého, čo odznelo, sú výkrikom na spôsob aténskeho vojaka Feidippida, ktorý bežal svojim do Atén oznámiť tú najpodstatnejšiu novinu: výsledok bitky pri Maratóne: „Νίκη, Νίκη!“ (Niké, zvíťazili sme!) A potom od vyčerpania zomrel.
Som presvedčený, že existujú tiež slová poposledné. Nie sú to nepodstatné dôvetky, akési post scriptum, drobné bonbóny zabudnuté vzadu na polici v špajzi a nájdené práve vo chvíli, keď by človek dal aj pol kráľovstva za tabličku čokolády. Sú to slová, ktoré dokazujú, že to najpodstatnejšie, čo bolo povedané a napísané na konci, nezostalo na poslednej strane dočítanej a zatvorenej knihy či na smrteľnej posteli. Že to všetko postupne neodznieva s pribúdajúcim machom na náhrobnom kameni. Sú to plnohodnotné slová, ktoré sú viac než slová: je to oživovanie a uživotňovanie predposledných a posledných slov, ich miešanie v kokteile udalostí a dialektiky človeka a spoločnosti. Poposledné slová sú tie, ktoré udržiavajú nádej a lásku pri živote, aj zoči voči absurdnostiam života. Niekedy ich vyslovujeme ledva polohlasne, inokedy môžu byť odhodením všetkého dekóra a rešpektu a zakričaním na Najvyššiu autoritu: „Dokedy ešte budeš meškať!?!“ Alebo majú podobu slastného zastonania pri vrchole láskavého bytostného splynutia. Cirkev ich nazvala tradíciou, ktorá je živá a my sme nielen jej prijímatelia ale rovnako tvorcovia a odovzdávatelia.
Ak znie dejinami a vesmírom prebolestné „Príď!“ a nasleduje rovnako bolestná ozvena „Prídem!“, lebo sme vzdialení na spôsob dvoch milujúcich sa stratených v čase a v priestore a najmä v absencii zmyslu, existuje niečo, čo vyslobodzuje z nezmyselnosti a nemožnosti splynutia? Čo je to tajomné životodarné fluidum, ktoré udržiava rozťatý život pri živote a nezmyselnosť v tušení zmyslu? Čo je to poposledné slovo, ktoré je silnejšie než všetka skepsa, strach a obavy, limity a hranice?
Je to trojslovo: viera, nádej a láska. Nič viac a nič menej. (Trojslovo, lebo jedno nemôže existovať bez zvyšných dvoch.)
Viera, že po prísľube „Prídem!“ aj príde(m). A nepríde(m) s ibalginom, ale s milosťou (ktorá je väčšia než ja). Len treba vydržať a dočkať kairos. A my, ktorí čakáme, vieme, že aj znesenie neistoty a stresu období očakávania, je tiež čas milosti.
Nádej, že súčasná absurdnosť a bolesť nemajú záverečné slovo. Nie že by všetko nakoniec dopadlo dobre. „A žili šťastne, pokiaľ nepomreli.“ Ale že všetko, aj nepríjemné a ťažké má zmysel. (Porov. V. Havel)
A láska…tá je vždy lepšou voľbou. Vždy. V čase. Aj mimo času.