Pri návšteve tábora v maďarskom Röszke
Foto: Diakonie Katastrophenhilfe, EDK
Heinrich Bedford-Strohm je krajinským biskupom Evanjelickej cirkvi v Bavorsku a od roku 2014 predsedom Rady evanjelických cirkví v Nemecku. Teologickým ťažiskom jeho práce je sociálna etika.
Prof. Sabine Demel sa vo svojej laudácii sústredila na spoločenskú teológiu a medzináboženský dialóg ako prínos biskupa Bedford-Strohma pre „slobodu v cirkvi“.
Spoločenská teológia (öffentliche Theologie, public theology) reflektuje miesto a úlohu kresťanského v súčasnej občianskej spoločnosti. Nezaoberá sa v prvom rade vzťahom cirkvi a štátu, zákonodarstvom alebo vysokou politikou, ale je aktívna v tom, čo je dôležité pre verejný priestor ako občiansku spoločnosť. Ide napr. otázky vojny a mieru, potravinovú pomoc alebo bioetické témy.
Pri dialógu aj praktických výstupoch hrá náboženské presvedčenie významnú úlohu. Nie však ako vševediace poznanie, ktorého aplikácia sa vynucuje pod hrozbou sankcií, ale ako teológia dialógu, ktorá má nielen ústa, ale aj uši. Ak sa kresťanské pozerá svetu do očí bez vyvyšovania alebo sebaponižovania, môže obohatiť svet a môže rovnako pristupovať aj ku iným náboženstvám.
Biskup Bedford_Strohm vo svojej ďakovnej reči uviedol, že v dnešnom svete hrôzostrašne narastá nábožensky zdôvodnené násilie. Je úplne jasné, že potrebujeme náboženskú osvetu. Len ten kto rozumie, dokáže rozlíšiť praktizovanie náboženstva od jeho zneužívania. V dialógu medzi náboženstvami však nemôžeme postupovať prostoducho a romanticky. Proti nezodpovedným kázňam, ktoré šíria nenávisť, nestačí zaspievať pár pesničiek o mieri. Rozdiely medzi náboženstvami sa nedajú len tak zmazať a osvetu potrebuje aj naša vlastná kresťanská identita.
K tejto téme uviedol inšpiratívnu skúsenosť z hostiteľskej krajiny. V roku 2007 zverejnil Švajčiarsky evanjelický zväz (SEK) stanovisko ku kresťanskej viere vo vzťahu k iným náboženstvám, ktoré editoval bazilejský teológ Reinhold Bernhardt.
Dokument priznáva, že daktoré úryvky z Biblie a najmä z Nového zákona ako keby mohli zdôvodniť monopolný nárok kresťanov na časnú záchranu aj večnú spásu. Podľa Bernhardta však treba miesto a opravdivosť takejto exkluzivity vidieť v súvislostiach: nejedná sa o absolútny nárok daktorého konkrétneho náboženstva, ale ide o osobné svedectvo alebo svedectvo spoločenstva, v ktorom sa vyjadruje hĺbka a vážnosť vlastného vzťahu k Bohu.
V nemeckej evanjelickej cirkvi tiež formulujú analogické stanoviská a všetky tieto texty odrážajú snahu cirkví vyrovnať sa s ešte stále pomerne novou situáciou náboženského pluralizmu. Ide o to, aby náboženstvá neprispievali ku rozdeleniu spoločnosti, ale stali sa hnacou silou pre mier a zmierenie.
Ak chceme prispieť svojou hrivnou ku medzináboženskému dialógu, tak asi najväčšou hrivnou je byť ľuďom nablízku. Ak sa vieme stretať, vzájomne poznávať, alebo dokonca nadviazať priateľstvo, prestaneme pomeriavať toho iného cez obmedzenia jeho náboženstva alebo dokonca podľa jeho fundamentalisticky zvrhlej formy. Naopak, môžeme mať radosť zo silných stránok náboženstva svojich priateľov. Budúcnosť patrí všetkým, ktorí sa už dnes vydali touto novou cestou.