Foto: zachej.sk
Málo kníh na Slovensku vyvolalo v rámci uzavretého katolíckeho prostredia takú búrlivú reakciu ako útla kniha Radosť evanjelia na Slovensku. Kniha sa po svojom vydaní niekoľko týždňov držala na prvom mieste predajnosti siete kníhkupectiev Artórum, pol roka po svojom vydaní je stále medzi piatimi najpredávanejšími.
Vydanie tejto knihy znamená pre cirkev novú skúsenosť. Katolícka cirkev sa v posledných rokoch komunikačne pohybuje hlavne v troch komunikačných schémach (ak neberieme do úvahy kauzu arcibiskupa Bezáka):
- sterilná vnútrocirkevná komunikácia prostredníctvom katolíckych médií, v ktorých je obsah striktne kontrolovaný
- (väčšinou) ostrá kritika sekulárnej spoločnosti voči cirkvi, ktorá je buď ignorovaná alebo odpoveďou je defenzívna komunikačná taktika
- aktívna komunikácia tém týkajúcich sa kultúrno-etických otázok zo strany cirkvi smerom k spoločnosti prostredníctvom nátlakových akcií typu referendum alebo pochody za život (za účasti mnohých lojálnych veriacich)
Bežní kňazi majú bez povolenia svojho ordinára paušálny zákaz vyjadrovať sa v mene cirkvi pre médiá, a to aj na duchovné témy. Za celú cirkev tak hovorí len niekoľko starostlivo vybraných osôb.
Kniha Radosť evanjelia na Slovensku sa zásadným spôsobom vymyká týmto schémam v tom, že ide o ucelenú komunikáciu systematicky umlčovanej menšiny vnútri cirkvi smerom k cirkvi ako celku (vedenie cirkvi a aj bežní veriaci). Na témy týkajúce sa vnútorných záležitostí cirkvi sa pritom využívajú prostriedky sekulárnej spoločnosti (nezávislé vydavateľstvo). Autormi diela nie sú pritom žiadni cirkevní extrémisti, ale známi a rešpektovaní kňazi a rehoľníci, ktorí v službe cirkvi strávili prakticky celý aktívny život.
Radosť evanjelia na Slovensku s podtitulom Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi je útla knižka, jej 150 strán formátu A5 sa dá prečítať za jeden (dlhší večer). Neide o homogénne dielo, knihu tvorí sedem nezávislých textov rôznych autorov (vrátane doslovu autorov). Editormi publikácie sú František Mikloško a Karol Moravčík.
Knižka obsahuje rôzne pohľady na stav Katolíckej cirkvi na Slovensku. Texty sa postupne venujú situácii diecéznych kňazov, ženských a mužských reholí, situácii v gréckokatolíckej cirkvi a nakoniec v laických hnutiach. V úvode je niekoľko strán zameraných na pohľad na Katolícku cirkev cez oficiálne štatistické údaje.
Je nutné povedať, že autori si nekladú za cieľ vyčerpávajúcu analýzu stavu Katolíckej cirkvi. Ponúkajú svoj (kritický) pohľad založený na dlhoročných skúsenostiach, pritom však pripúšťajú aj iné pohľady. Pre pochopenie kontextu je dôležité si uvedomiť, že názov knihy jasne poukazuje na exhortáciu pápeža Františka Evangelii gaudium (Radosť z evanjelia), ktorú František vydal hneď po svojom nástupe a je považovaná za akoby jeho programové vyhlásenie reformy cirkvi.
Čo je obsahom publikácie?
Otváracím textom publikácie je krátky článok Františka Mikloška zameraný na kvantitatívny pohľad na slovenskú Katolícku cirkev cez základné štatistické údaje. Autor čerpal údaje z verejne dostupných zdrojov. Obsahovo je článok spracovaný zrozumiteľne a štatistické údaje sú komentované korektným spôsobom. Napriek tomu práve tento článok priniesol isté sklamanie – štatistické údaje mohol na dostatočne dobrej úrovni skomentovať akýkoľvek doktorand na sociológií alebo religionistike. Osobne som očakával, že František Mikloško využije svoju celoživotnú skúsenosť s cirkvou a svoju vplyvnú pozíciu insidera na vyjadrenia zásadnejšieho charakteru. Štatistické údaje o cirkvi sú v poriadku, ale potenciál Františka Mikloška je podstatne väčší.
Najdôležitejšou a dá sa povedať nosnou kapitolou celej knihy je text Situácia kňazov a diécez, pod ktorým sú popísaní Karol Moravčík, Július Marián Prachár a Peter Zaťko. Všetci traja autormi sú kňazmi vyše štyridsať rokov (ročníky narodenia 1951 a 1952). Článok je na slovenské pomery veľmi otvorený a komplexne pomenováva slabé miesta a nedostatky vo vnútornom fungovaní katolíckej cirkvi na Slovensku. Text pritom nemenuje žiadne konkrétne osoby ani konkrétne prípady, snaží sa pozorované javy čo najviac zovšeobecňovať. Na druhej strane jasne pomenúva zlyhávajúce inštitúcie ako napr. Teologickú fakultu UK alebo Konferenciu biskupov Slovenska. Autori ako zásadný problém vidia klerikalizmus, ktorý sa snaží zachovať svoj status quo napriek zásadným posunom nielen v slovenskej spoločnosti ale aj v celosvetovej cirkvi (obrodný proces pápeža Františka). Text kritizuje nedostatočnú aplikáciu záverov Druhého vatikánskeho koncilu, ba až zámerný odklon smerom k tradicionalistickému chápaniu cirkvi a viery samotnej. Nádej autori nevidia ani v mladých kňazoch a študujúcich seminaristoch, ktorí sú, paradoxne, typologicky ešte viac tradicionalistickejší a nie sú ani vedení k širšiemu a viac súčasnému poňatiu viery. Autori vidia rezervy aj v manažmente cirkvi, kde Konferencia biskupov Slovenska nedostatočne komunikuje nielen s verejnosťou ale aj so širšou bázou kňazov. Ako samostatný okruh problémov uvádzajú autori podceňovanie laikov, ktoré sa prejavuje teologicky aj prakticky. Skrátene by sa dalo povedať, že autori textu vedeniu cirkvi vyčítajú zahľadenie sa do seba ale hlavne úplný nedostatok líderstva.
V závere článku je uvedených niekoľko riešení, ktoré by mohli pomôcť cirkvi dostať sa z tejto nepríjemnej situácie – dôsledná aplikácia koncilu, zlepšenie vzdelávania, zmena vzťahu k vedeniu diecéz a k laikom, lepšia a celoživotná formácia kňazov. Autori sa otvorene hlásia k novému chápaniu pôsobenia cirkvi podľa príkladu pápeža Františka.
Je zrejmé, že článok je subjektívnym hodnotením situácie, aj keď založeným na dlhoročných skúsenostiach. Je to pozorovanie očami vzdelaných kňazov pôsobiacich hlavne v mestských farnostiach. Bolo by prínosné vidieť však aj pohľad “vidieckeho farára”, ktorého skúsenosti by mohli dodať ďalší rozmer do analýzy situácie.
Tretím článkom publikácie je Pohľad na ženské rehole od sestry Justíny Kostúrovej, OP, ktorá niekoľko rokov pôsobila ako predsedníčka Konferencie vyšších rehoľných predstavených ženských reholí. Sestra Justína vo svojom krátkom článku podáva niekoľko súhrnných faktov týkajúcich sa stavu a fungovania ženských reholí, ktoré môžu byť pre mnohých čitateľov úplne nové a preto zaujímavé. Na druhej strane však chýba hlbšia reflexia pôsobenia reholí a ich vzťahov jednak vo vnútri cirkvi (mužské rehole, KBS, diecézni kňazi…) a takisto smerom k širokej spoločnosti. Mnohé pálčivé body sú len jemne a opatrne naznačené, bez ambície ich ďalej hlbšie reflektovať (klesajúci záujem o povolania a tým pádom hroziaca demografická kríza v reholiach, nedostatočná forma formácie, spolupráca medzi jednotlivými kongregáciami, komunikácia s KBS…) Napriek uvedeným slabším miestam, článok pôsobí sviežo a prináša stručný ale výstižný základný prehľad pôsobenia slovenských ženských reholí.
Najslabším ohnivkom celej publikácie je príspevok Emila Vániho, SJ o Mužských reholiach. Atmosféra tohto článku je akoby v kontradikcii k atmosfére celej publikácie. Kým ostatní autori rešpektujú zmeny v spoločnosti v posledných rokoch a snažia sa hľadať cesty ako naštartovať cirkev, aby pri všetkej vernosti svojim koreňom zostala aj relevantná pre ľudí – Emil Váni sa na pozadí rozprávania príbehu mužských reholí na Slovensku po roku 1990 akoby pustil do boja s novou dobou. Jeho príspevok je viac kritikou postmodernej spoločnosti ako reflexiou stavu a pôsobenia mužských reholí na Slovensku.
Zrejme nakontroverznejším článkom celej knihy je Pôsobenie gréckoktaolíkov na Slovensku – a to z dôvodu, že autor tejto časti sa rozhodol zostať v anonymite. Čitateľ sa môže len domnievať, že sa tak stalo z dôvodu obáv o neprimeranú reakciu jeho cirkevných predstavených a nepripravenosti vedenia gréckokatolíckej cirkvi na kritiku zvnútra. Napriek tomu, že autor je neznámy je zrejmé, že ním je insider – kňaz pôsobiaci v gréckokatolíckej cirkvi. Pre čitateľov, ktorí nie sú oboznámení so situáciou v gréckokatolíciej cirkvi, článok prináša mnoho zaujímavých reálií zo života ženatého kňaza a jeho rodiny na východnom Slovensku. Tento článok však, hlavne v porovnaní s textom Moravčíka, Prachára a Zaťka, pôsobí trochu plocho a len mierne a nie celkom jasne formuluje výzvy doby a len málo naznačuje možné východiská.
Posledným článkom publikácie je text Pavla Zaťka Laické hnutia a združenia. Táto kapitola začína zoširoka – pomerne dlhým historickým exkurzom a relatívne podrobne sa zaoberá apoštolskou exhortáciou Jána Pavla II – Christifidelis Laici z roku 1988! Pavol Zaťko vo svojom článku ukazuje, že mnohé aktívne a zdravé spoločenstvá s koreňmi ešte v období totality sa po zmene režimu transformovali do oficiálnych štruktúr ale zároveň tým (alebo len v rovnakom čase?) stratili akcieschopnosť a začali vykazovať symptómy vyhorenia. Hoci sa autor evidentne vyzná v reáliách laických hnutí z prelomu deväťdesiatych a nultých rokov, v článku sa takmer vôbec nezaoberá najnovšími laickými hnutiami. Špeciálne doba internetu a sociálnych sietí umožnila vznik menej formálnych laických hnutí, ktoré však prostredníctvom internetu oslovujú desaťtisíce ľudí a ich vplyv na cirkev ale aj spoločnosť ako takú je výrazný (napr. podpora Mariana Kotlebu niektorými mariánskymi katolíckymi komunitami). V závere článku autor naznačuje niektoré výzvy pre laické združenia. Je škoda, že autorom časti venovanej laikom je kňaz – na texte to bolo citeľné. Publikácii zreteľne chýba rozšírenia tejto témy mimo hraníc klasických združení a spolkov.
Táto kniha je naozaj dôležitá
Celkovo možno konštatovať, že publikácia Radosť evanjelia na Slovensku je značne heterogénna. Skôr ako klasická kniha pôsobí ako zborník z konferencie.
Napriek uvedenej kritike je publikovanie Radosti evanjelia na Slovensku významným počinom. Je pravdou, že kniha nepriniesla žiadne prekvapivé informácie, ktoré by zainteresovaným neboli už dlhodobo známe. Nepriniesla ani žiadne prevratné nápady, ako sa dá pomerne negatívna situácia katolíckej cirkvi riešiť.
Radosť evanjelia je jedinečná a veľmi dôležitá hlavne tým, že otvorene, jasne a s patričnou odvahou pomenúva veľké množstvo vnútorných problémov slovenskej Katolíckej cirkvi a to pred očami verejnosti. Problémy, o ktorých sa doteraz nehovorilo (nesmelo sa hovoriť) a preto sa ani dlhodobo neriešili. Publikácia môže slúžiť mnohým katolíkom ako ”otvárač očí”. Teraz už nikto nemôže povedať, že o tom nevedel…
Dá sa povedať, že kniha tematicky čiastočne nadväzuje na Výzvu Teologického fóra z roku 2012. Členmi Teologického fóra boli v tom čase niektorí z autorov publikácie (takisto ako viacerí terajší členovia ok21).
Publikáciu nemôžeme brať ako komplexnú analýzu cirkvi na Slovensku alebo jej kompletný obraz. Ide skôr o niekoľko kamienkov do celkovej mozaiky. Ďalšie kamienky môžu a majú pridať iní autori. Publikácia používa metódu expertných názorov, ktorá je nevyhnutne subjektívna. Táto metóda sa však bežne využíva v prípadoch, ktoré zo svojej podstaty neumožňujú viac štruktúrované metódy skúmania. Žiadny solídny kvantitatívny sociologický prieskum na danú tému za súčasného stavu v Katolíckej cirkvi totiž nie je možný (respondenti sú existenčne závislí na subjekte hodnotenia – na svojom biskupovi a cele štruktúre cirkvi) a preto autormi použitá metodológia je prakticky jediná možná. Analýza stavu uverejnená v publikácii je zaštítená hlavne autoritou autorov a ich životným príbehom.
Čo sa stane teraz?
Bude zaujímavé, ako sa k publikácií postaví vedenie Katolíckej cirkvi – miestny biskup, KBS a katolícke médiá.
Otázka 1. Dokáže vedenie cirkvi svoju schopnosť pozitívne pracovať s kritikou alebo budú autori publikácie oficiálne alebo neoficiálne potrestaní? Prípadne sa kniha a téma samotná nechá “vyhniť” bez odozvy?
Otázka 2: Dostanú v katolíckych médiách priestor aj tí, ktorí vidia svoju cirkev aj inak ako je doteraz prezentovaná? Bude možné v TV LUX, Rádiu Lumen a Katolíckych novinách otvárať aj “nepohodlné” témy?
Odpovede budú závisieť nielen od samotných aktérov či autorov publikácie – ale aj od bežných veriacich, či dané témy a ich autorov verejne podporia.
Každopádne, ok21 drží autorom publikácie palce…