Nechcem vôbec hovoriť o sebe, i keď to tak teraz vyznie. Dôvod, prečo som sa rozhodol rozpovedať môj príbeh, je myslím ten, že môj prípad je jedným z najlepších svedectiev o tom, čo skrytá cirkev bola, ako fungovala a ako ju vnímal vtedajší západný svet a celosvetová cirkev.
V roku 1977 som nastúpil do kňazského seminára v Bratislave. Ako viete, v tom čase vládol tzv. numerus clausus − v dvoch seminároch vtedajšej ČSSR − v Bratislave na Slovensku a v Litoměřiciach v Čechách mohol študovať len veľmi obmedzený počet študentov, adeptov na kňazské pôsobenie. Tí, ktorým bolo štúdium umožnené, boli vopred podrobení tvrdému kádrovému situ vtedajšej Štb. Ani len zďaleka nemohol oficiálne študovať teológiu každý, kto po takom štúdiu túžil. O všetkom rozhodoval kádrový posudok uchádzača, ale i jeho rodiny.
Ja by som pravdepodobne tiež nebol mal šancu dostať sa do seminára, lebo som pochádzal z rodiny, ktorá bola známa protikomunistickým zmýšľaním. Mal som však jedno veľké „privilégium“: žil som vtedy v Žiline a odmalička som miništroval v kostole. Farárom toho kostola bol Štefan Bitter. Ten bol vtedy kľúčovou postavou prorežimného hnutia Pacem in terris. Štefan Bitter ma poznal odmalička a keď som mu oznámil, že by som chcel byť kňazom, povedal mi, aby som si podal prihlášku, že sa určite za mňa prihovorí.
Vtedy som o Skrytej cirkvi netušil vôbec nič. Do seminára ma prijali, začal som študovať. Ale čoskoro sa všetko začalo meniť. Jedného dňa prišĺa do seminára služobná VOLGA, v nej boli dvaja civili, ktorí žiadali rektora Felixa Petroviča o povolenie urobiť so mnou rozhovor. Tých rozhovorov na známej „Februárke“ v Bratislave – postrachu občanov, lebo tam bola centrála ŠTB na Slovensku – bolo niekoľko. V podstate išlo o nadviazanie spolupráce s ŠTB , i keď takto to nebolo oficiálne nikdy formulované. Bál som sa, že pri výsluchoch poviem niečo, čo by mohlo uškodiť iným, a tak som volil mlčanie. Vždy, keď si pre mňa prišli so služobnou volgou, pri výsluchoch som mlčal. Nasledoval krik, zúrivosť, vyhrážky, že ma vyhodia zo seminára, ak s nimi nebudem spolupracovať.
Vyhodili ma.
V očiach veriacich zo Žiliny, ľudí, ktorí ma poznali, i mojich vlastných rodičov, som bol ktosi, kto zlyhal, kto má možno frajerku, ako mi to vtedy povedala moja vlastná matka. Darmo som sa snažil vysvetliť, že som nemal ani frajerku, ani som nič nespravil. Bol som jednoducho „oštemplovaný“.
V tejto situácii, keď som bol tak ľudsky dosť zlomený, sa ma zrazu ujali ľudia, ktorých som vtedy vôbec nepoznal. Na prvom mieste to bol Silvo Krčméry, ktorý vtedy akoby podchytával všetkých tých, ktorých vyhodili zo seminára, lebo mu záležalo na tom, aby ti mladí ľudia nezatrpkli a nezanevreli na cirkev, ale aby sa stali aktívnymi členmi uprostred „inej“, tzv. podzemnej, skrytej cirkvi.
Na druhom mieste to bol P. Šebastián Jaďuď, ktorý bol už v seminári mojím spovedníkom. Vtedy som o ňom vedel len to, že to bol bývalý kapucín, a že si prešiel väzením, ale inak som netušil, kto to je a čo všetko koná. Ponúkol mi i naďalej možnosť byť mojím spovedníkom, dal mi svoju adresu a priam otcovsky mi ponúkol, že sa mu môžem kedykoľvek ozvať, keď budem potrebovať akúkoľvek pomoc. Túto ponuku som využil, stali sme sa priateľmi a neskôr i spolubratmi vtedy tajnej, skrytej kapucínskej reholi. Musel som si medzitým nájsť prácu, ale už som nebol sám, bol som členom tajnej cirkvi, tajnej rehole kapucínov… Zásluhou Silva Krčmérycho, ale i P. Šebastiána som sa stal jedným z tých, komu sa dnes hovorí „kapucínska vetva“ pašerákov náboženskej literatúry, ako to nedávno prezentoval i Váš ÚPN vo filme „Stopy v snehu“. Ale o tom teraz hovoriť nebudem.
Bol som tajným rehoľníkom, tajne som študoval teológiu, počas dovoleniek či predĺžených víkendov som cestoval do Poľska, kde vtedy existovala náboženská sloboda, navštevoval som a krátkodobo prebýval v rôznych kapucínskych kláštoroch, hlavne vo Varšave, Zakroczyme, v Lubline, Bialsko Bialej, Serpeliciach a inde, lebo to bola jediná možnosť, ako si môcť v tej dobe vyskúšať aspoň na chvíľu, ako taký kapucínsky život v kláštore a habite vyzerá.
Navonok, oficiálne, som bol zamestnancom Onkologickej kliniky na Heydukovej ulici v Bratislave, kde som pracoval ako rádiologický laborant. Kapucínov nebolo v tej dobe na Slovensku veľa, pred ich zrušením mali len dva kláštory v Bratislave a v Pezinku a boli súčasťou jednej, československej provincie. Spolu mali možno 42 členov, z toho bolo asi 22 mladých, tajných, medzi nimi i ja. Tí starší, ktorí si kedysi ešte obliekali habit a žili v kláštoroch, odkiaľ boli v roku 1950 tiež vyhnaní, si všetci prešli obdobím väzenia, straty štátneho súhlasu. Až keď došlo k určitému zmierneniu v 80-tych rokoch, niektorým z nich povolil štát pôsobiť ako spovedníci (to bol i prípad P. Šebastiána), iní zase mohli pôsobiť ako kapláni v niektorých kostoloch v Bratislave a okolí, a tuším len jeden či dvaja sa stali na niekoľko rokov i farármi.
Nechcem zachádzať teraz do detailov, preto sa sústredím na to, čo z môjho pohľadu ani odstup času nenaštrbil a čo navždy zostáva v mojej pamäti zakódované ako nanajvýš prorocké a ako idéalny vzor toho, čomu sa hovorí po II. vatikánskom koncile „aggiornamento“ – intenzívna komunikácia a vzájomné prelínanie prvkov kresťanstva s duchom a realitou doby hic et hoc.
Cesty niektorých kapucínov do Poľska, podobne ako i tá moja, vyvolali obrovský záujem poľských a vďaka nim i zahraničných kapucínov o pôsobenie tajných kapucínov vo vtedajšej ČSSR. Vyvrcholilo to záujmom najvyššieho vtedajšieho generála kapucínov, Taliana Flavia Roberta Carrara. Tento jemný, vzdelaný a duchovný človek veľmi túžil navštíviť kapucínov v ČSSR. Z dôvodov bezpečnosti mu to však jeho radcovia v Ríme vyhovárali, predsa len vtedy to mohlo byť veľmi podozrivé a riskantné, i keby prišiel do ČSSR len ako obyčajný turista. V tej dobe bol jednoducho podozrivý každý, kto prišiel do ČSSR a mal pas niektorej krajiny Západnej Európy či USA. A tak sa Generálna rada v Ríme rozhodla poslať ako turistu do ČSSR P.Pacifika Dydycza, generálneho definitora pre slovanské krajiny.
P. Pacyfik bol v dobe našich ciest do Poľska, teda koncom 70. rokov, provinciálom varšavskej provincie a neskôr bol zvolený za generálneho definitora Rádu kapucínov a presťahoval sa do Ríma. V roku 1981 prišiel teda ešte spolu s jedným spolubratom z Poľska v mene generála rádu, P. Flavia, ako turista na návštevu, dnes sa tomu odborne hovorí vizitácia. Počas jeho týždňového pobytu na území ČSSR som ho práve ja sprevádzal čiastočne autom, čiastočne vlakom po celom vtedajšom území ČSSR a navštívili sme skoro všetkých tajných kapucínov.
Poznámky, nahrávky, či fotografie vtedy nikto nezaznamenával, niečo také bolo vtedy životu nebezpečné. P. Pacyfik si všetko zachoval v hlave a potom o tom referoval v Ríme. Ako jeden z dôsledkov tejto jeho vizity v ČSSR bola žiadosť z Ríma umožniť mi vycestovať do Ríma za účelom riadneho štúdia na jednej z rímskych katolíckych univerzít. A to i za cenu emigrácie, t.z. možnosti nevrátiť sa už nikdy do ČSSR, pretože nikto vtedy ani len netušil, že komunizmus raz padne.
Dodnes si pamätám, ako mi túto žiadosť vtedy formuloval P. Šebastián, korému to vtedy povedal P. Pacyfik. Bol som vtedy mladý, vyhodený zo seminára. Pašovanie náboženskej literatúry, skryté pôsobenie u kapucínov a všetko to, čo s tým vtedy súviselo, som vnímal ako svoje poslanie a v tomto duchu som i spontánne súhlasil s vycestovaním, samozrejme za podmienky, že sa mi emigrácia podarí. Z tých mojich kumpánov, s ktorými ma vtedy spájalo nielen členstvo v jednej tajnej reholi, ale i hlboké priateľstvo, bola myslím vačšina podobne orientovaná ako ja. Keby návrh na emigráciu bol vyslovený niekomu inému z nich a nie mne, tak by väčšina z nich ten návrh tiež prijala. To len na vysvetlenie toho, ako sme boli vtedy nadšení pre život v skrytom kapucínskom pôsobení.
Po úteku do Rakúska som si všetko, čo som mal vtedy v hlave, okamžite napísal na papier. Všetky údaje o kapucínoch, počte starých i mladých, o novicoch a tajných študentoch som potom odovzdal archivárovi generálneho domu kapucínov v Ríme. Jednou z prvých vecí, ktorú som hneď, len pár dní po emigrácii do Viedne spravil, bolo poskytnutie rozhovoru Antonovi Hlinkovi o stave náboženskej slobody v ČSSR. Anton Hlinka prišiel za mnou do Viedne z Mníchova.
Dlho sme sa rozprávali, všetko si nahrával a skoro v neskrátenej forme to ihneď odvysielal zo Slobodnej Európy. Pamätám si na to, akoby to bolo včera, okrem iného i preto, že krátko po tejto relácii si pozvali mojich rodičov na Štb. do Banskej Bystrice, kde sa im vyhrážali, akého syna-vlastizradcu vychovali a že zákon spravodlivosti si ma nájde i v Rakúsku a kdekoľvek na svete, kam sa vyberiem. Ale o tom teraz hovoriť nechcem.
V Ríme som mal zvláštny štatus. V medzinárodnom kolégiu San Lorenzo da Brindisi, kam som sa po udelení politického azylu v Rakúsku v roku 1983 presťahoval, som okamžite začal študovať na Antonianum, františkánskej univerzite. Politický azyl v Rakúsku som obdržal do necelých dvoch mesiacov. Na vtedajšiu dobu to bol rekordný čas. Takto rýchlo udeľovali azyl len bývalým disidentom či prenasledovaným. Sám som počas môjho pobytu v Rime a v Rakúsku poznal desiatky Čechov a Slovákov, ktorí na azyl čakali nielen celé mesiace, ale i roky.
Po dvojmesačných intenzívnych kurzoch taliančiny v Rakúsku a v Ríme som necelé tri mesiace po mojej emigrácii začal študovať. Dnes by zrejme také niečo nebolo mysliteľné. Zvláštny štatus som mal i v tom, že pri návšteve vtedajšieho pápeža Jána Pavla II. v kapucínskom kolégiu som spolukoncelebroval omšu hneď vedľa pápeža a pri spoločnom obede som práve ja sedel vedľa neho. Ten zvláštny štatus bol ale i v tom, že som mal niekoľkokrát možnosť spolukoncelebrovať sv. omšu spolu s pápežom i v jeho privátnej kaplnke vo Vatikáne a potom sa s ním rozprávať o situácii skrytej cikrvi v ČSSR.
Okrem toho som sa zúčastňoval medzinárodnych kapucínskych konferencií na všetkých kontinentoch, najznámejšia bola v Brazílskom meste Porto Alegre v roku 1986, kam prišli provinciáli všetkých krajín sveta a ja som tam bol vyslaný generálom ako jediný zástupca ČSSR. Veď si len uvedomte, že to bolo v dobe, kedy oficiálne žiadna rehoľa kapucínov v ČSSR neexistovala! Existovali len tajní rehoľníci a ja som v ich mene vystupoval na zahraničných konferenciách.
Ten zvláštny štatus, už nie môj, ale celej skrytej slovenskej kapucínskj odnože, bol i v tom, že ešte v dobe komunizmu generalát v Ríme rozhodol, že slovenskí kapucíni sa osamostatnia a stanú sa vlastnou provincou. To síce čisto z právnych dôvodov ešte chvíľu trvalo. Najskôr sa musel vytvoriť samostatný slovenský komisariát, pod správou českej provincie, potom nasledovala viceprovincia a až nakoniec vznik samostatnej slovenskej provincie. Ale toto všetko sa udialo ešte v dobe komunizmu. To je čosi bezprecedentné, čo nemá jednoducho obdobu! V dobe, kedy cirkev v ČSSR bola prenasledovaná, oficiálne neexistovali žiadne rehoľné formácie, žiadne oficiálne teologické štúdium, žiadne štatistiky, úradné dokumenty, kláštory, habity, žiadne cirkevné média atď.
Rím sám uznal existenciu takejto časti cirkvi za normálnu, živú, právoplatnú a seberovnú s tou časťou cirkvi krajín, kde existovala náboženská sloboda. Vrchol tejto, z môjho pohľadu, úžasnej až prorockej vízie Západu bolo to, čo vyriekol sám generál Rádu P. Flavio Carraro, keď prišiel krátko po páde komunizmu, už na jar v roku 1990 na prvú vizitáciu slovenských kapucínov. Vtedy som ho doprevádzal za prítomnosti P. Šebastiána, P. Pacyfika práve ja ako tlmočník.
Generál sa počas vizitácie kapucínov chcel predstaviť v rámci zdvorilosti i biskupovi Sokolovi, na ktorého území vtedy kapucíni pôsobili, a kde kedysi existovali dva kláštory (Pezinok a Bratislava) v Trnave. Biskup Sokol na takúto zdvorilostnú návštevu zrejme vôbec nebol pripravený a ani si neudomil, s akým významným človekom sa má stretnúť. Robil si len obrovské starosti s tým, čo sa stane s charitným domom pre starých a chorých kňazov, neustále sa k tomu v rozhovore s generálom Fláviom vracal. V čase komunizmu bol totiž postavený vo dvore kapucínskeho kláštora v Pezinku charitný dom. Bál sa, že ak kapucíni kláštor prevezmú, tak tých starých a chorých kňazov z charitného domu „vyženú“. Generál mu vtedy odpovedal tieto prorocké slová: „Excelencia, kapucíni prežili v dobe komunizmu bez kláštorov a bez habitu. Žili medzi ľuďmi, pracovali medzi ľuďmi, schádzali sa v malých bytoch panelákov, tam slávili eucharistiu a takto naplno žili svoje kresťansko-rehoľné poslanie. Ja by som si prial, aby tomu bolo tak i teraz, aby sa vôbec nevracali do kláštorov, ale žili naďalej uprostred ľudí…”
Na jubilejnom stretnutí niekdajších slovenských tajne svätených kňazov z rehole kapucínov v júni tohoto roku v poľskej osade Serpelice, na poľsko – bieloruskej hranici spolu s poľským biskupom Antonim Pacyfikom Dydyczom z Drohiczyna, s ktorým Peter Žaloudek – v slamenom klobúku – nadviazal kontakty a inicioval tajné svätenia pred 40 rokmi…
Dovoľte mi na záver to, čo som teraz povedal, zhrnúť do týchto 4 bodov:
− Skrytá cirkev, tak ako som ju zažil ja a mám dodnes na tú dobu najkrajšie spomienky, žila na prvom mieste BRATSTVO. Boli sme akoby jednou veľkou rodinou. Tí, čo sme sa poznali osobnejšie, by sme vtedy boli dali ruku do ohňa jeden za druhého. Tí, čo sme sa poznali menej osobne, ale navzájom sme o sebe vedeli, že niekam patríme, sme sa k sebe chovali ako ku vzdialeným príbuzným, bratrancom, či sesterniciam, alebo k niekomu, kto nám bol veľmi blízky, i keď sme spolu nežili a jeden o druhom skoro nič nevedel.
− Skrytá cirkev, tak ako som ju ja poznal a zažil (to neustále zdorazňujem), žila naplno SOLIDARITU s inými. Väzenie v 50. rokoch malo v sebe, okrem utrpenia, i čosi veľmi pozitívne: stlmilo dohromady ľudí zo všetkých možných odvetví cirkvi, rôznych rehôľ, svetských kňazov, laikov, celibátnikov s necelibátnikmi. Rôzne druhy treníc, prirodzené napätie, niekedy žiaľ, závisť, či strety spoločných záujmov viacerých prúdov v cirkvi tu zrazu akoby šibnutím čarovného prútika pominuli. Likvidácia kláštorov, prenasledovanie rehoľníkov, kňazov a veriaciach dalo týchto ľudí ešte viac dokopy a i keď doba žalárov koncom 60. rokov pominula, všetci spolu silno spolucítili, pomáhali si ako sa len dalo a duch tejto bratskej solidarity, vzájomnej úcty a rešpektu sa automaticky šíril ďalej i na nových, tajných členov rehôľ či cirkevných spoločenstiev v nasledujúcich desaťročiach až do pádu komunizmu.
− Skrytá cirkev, napriek tomu, že nemala navonok žiadnu slobodu, žiadne médiá, žiadne priestory, žiadnu techniku a jej členovia sa stretávali len v malých bytoch panelákov, či obmedzených priestoroch obytných domovov, bola plne APOŠTOLSKOU a MISIONÁRSKOU tak, ako tomu kedysi bolo v dobách prvých kresťanov.
Ľudia, ktorí sa poznali osobne z malých skupín, a tak tomu bolo i u nás kapucínov, akoby prekypovali čímsi, čo bolo treba dávať von a šíriť ďalej. Jedno prastaré biblické príslovie hovorí: „Z plnosti srdca hovoria tvoje ústa.“ Toto bolo počiatkom každého misionárskeho konania a takto žila i skrytá cirkev na Slovensku. Niektorí sa venovali mládeži a deťom. Konali sa letné i zimné viacdňové pobyty na horách a chatách, organizované podľa stupňa dospelosti. Ja som sa občas venoval malým deťom predškolského veku a spolu s inými spolubratmi a priateľmi sme chodili na prázdniny niekam do prírody, bývali sme na nejakej chate či v dome, ktorý nám poskytla nejaká rodina. Odľahčovali sme tak rodičov, ktorí si občas potrebujú od detí odpočinúť a formou detskej škôlky sme sa s deťmi hrali, čítali im rozprávky, ale i príbehy z Biblie, či pre deti písané životopisy svätých. Iní zase chodili na takéto výlety s mládežou pubertálneho veku, stredoškolákmi, iní sa zase venovali vysokoškolskej mládeži.
Kapucínskou charizmou, či prioritou bolo však ešte čosi, čo nie všetky tajné zoskupenia kresťanov a rehoľníkov konali: premietali sme filmy s náboženskou tématikou, životopisy svätých, ale i príbehy z Biblie. A neboli sme prosím žiadni amatéri: viacerí z nás fotografovali, premietali kedysi diapozitívy, mali sme už aké-také skúsenosti z filmových prezentácií. Za vlastné peniaze sme si kúpili premietačky pre 8 a 16 mm filmy. Mali sme kontakty na ľudí v celej ČSSR, od ktorých sme si zo Západu prepašované filmy požičiavali a potom ich sami premietali po bytoch panelákov či rodinných domov. Text talianskeho filmu o sv. Františkovi z Assisi od Franca Zefirreliho Fratello sole sorella luna niektorí z nás poznali naspamäť a pri prezentácii tohoto celovečerného filmu sme pôsobili ako tlmočníci. Františka z Assisi, ako je známe, považujú i kapucíni za svojho zakladateľa a preto práve prezentácii tohto filmu sme vtedy venovali mnoho času a energie. Odmenou za to nám boli preplnené byty a radostné, žiariace tváre zúčastnených. Dodnes si pamätám, že bolo bežné, keď v malej garzónke bolo i 50 ľudí. Len sám Pán Boh vie, koľkých ľudí vtedy premietanie takýchto filmov oduševnilo, nadchlo a dodalo im chuť k plnšiemu a aktívnejšiemu kresťanskému životu.
Skrytá cirkev bola veľmi ďaleko vpredu, dovolím si dokonca povedať − na svetovej úrovni TEOLOGICKY. Bolo to obdobie po II. Vatikánskom koncile, kedy na celom Západe vial veľmi silný duch radosti a nadšenia z toho, čo všetko Koncil otvoril, aké otázky a debaty sa viedli mnohokrát i na také témy, ktoré až do tej doby boli tabu. Diskutovalo sa o tom, do akej miery je ešte tolerantné udržovat pri živote staré, skostnatelé, stredoveké štruktúry cirkevnej hierarchie. Diskutovalo sa o morálke, sexualite, povinnom celibáte, dočasnom kňazstve, kňazstve ženatých mužov, kňazstve žien, diskutovalo sa o tolerancii k iným náboženstvám, o prehodnotení pápežského úradu, pompéznosti cirkevných hodnostárov, neomylnosti pápeža. Diskusie prebiehali verejne a nikto sa nemusel obávať, že bude za svoje názory exkomunikovaný či upálený.
Neexistovala žiadna téma, ktorú by nebolo možné po II. Vatikánskom koncile otvoriť. Táto otvorenosť k diskusiám o naliehavých otázkach doby paradoxne vôbec nerezonovala v tej časti rímsko-katolíckej cirkvi v Československu, ktorá sa oficiálne schádzala pri omšiach v kostoloch, v ktorých slúžili v drvivej väčšine kňazi z Pacem in terris, ale bola oveľa živšia a plodnejšia v malých skupinách skrytej cirkvi pôsobiacej v malých obytných priestoroch a nie v prednáškových aulách a sálach teologických fakúlt.
Kňazské a rehoľné osobnosti, ktoré si prešli väzením, prenasledovaním a diskrimináciou, sa stali neporovnateľne viac vierohodnými a rešpektovanými partnermi renomovaných teológov Západu, než boli vtedajší pro-komunistickí funkcionári v kňazských či biskupských sutanách, alebo v talároch profesorov vtedajších dvoch kňazských seminárov. K týmto duchovným osobnostiam z radov skrytej cirkvi sa dostávala kvalitná zahraničná teologická literatúra. Vo väčšine ovládali výborne cudzie jazyky a hlavne mali chuť, ale i odvahu o nových poznatkoch z teológie diskutovať. Niečo také sa v tých dvoch seminároch vôbec nekonalo. Jednak tam chýbala odvaha, jednak tam neexistovali žiadne pedagogicko-kňazské kapacity a ani neovládali poriadne cudzie jazyky.
Viem veľmi dobre, o čom hovorím, lebo som v tej dobe, než ma vyhodili, strávil v seminári 2 roky. Vydobytky II. Vatikánského koncilu sa do povedomia a réalií cirkvi vo vtedajšej ČSSR premietol akurát v tom, že sa v kostoloch postavili obetné stoly k ľudu a sem-tam, kde boli trochu odvážnejší knazi, zaznela pri omšiach big-bítová hudba. Ale zo samotnej podstaty Koncilu nepreniklo do oficiálnej cirkvi v ČSSR nič iné, lebo štátne úrady to jednoducho nedovolili. Túto podstatu však prijala za svoju a nebála sa ju šírit ďalej práve skrytá cirkev!
− Skrytá cirkev, aspoň tá jej časť, ktorú som ja poznal, bola PROROCKÁ a VIZIONÁRSKA. Ľudia, ktorí niesli zodpovednosť za iných, ale i zodpovednosť rozhodovania a konania, tak ako bol vtedy u kapucínov i P. Šebastián, sa nebáli vybočovať zo zabehaných koľají, nebáli sa improvizovať, riskovať, a to napriek tomu, že si prešli žalárom, v ktorom ich kedysi chceli zlomiť a zastrašovali ich.
Keď som bol oslovený Silvom Krčmérym, či by som si trúfol vytvoriť vlastnú partu ľudí a s nimi pravidelne chodiť do hôr a pašovať náboženskú literatúru, upozornil ma síce, že je to veľmi riskantné a môže to skončiť žalárom, ale zároveň zdôraznil, že je to jediná cesta, akou možno sprostredkovať prísun tak potrebnej literatúry. Povedal som mu, že to poviem P. Šebastiánovi, lebo som rehoľník a nemôžem o tom rozhodovať sám. Dodnes si pamätám reakciu P. Šebastiána: „Peter a nebojíš sa toho? Nemáš strach, že ťa možu chytiť, tvrdo vypočúvať?“ Samozrejme som sa kdesi v hĺbke duše i bál, ale zároveň som cítil, že by som to mal robiť, lebo niekto to urobiť musí. „A my kapucíni“ − povedal som mu vtedy – „máme tú výhodu, že sme slobodní, nemáme rodiny ani deti, sme bez akéhokoľvek štátného súhlasu a keď sem-tam prinesieme knihy medzi ľudí, tak tým akoby prinášame slovo Božie v rehoľno-kňazskej službe…“
P. Šebastián mi dal požehnanie a vždy, keď som sa s ním o tejto činnosti rozprával, pretože bol nielen dobrým duchovným otcom a psychológom, dával mi zároveň i tipy, ktorí iní kapucíni by sa na to mohli hodiť… Dnes, keď si po toľkých rokoch spomínam na toto jeho vtedajšie konanie, tak mám obvrovskú radosť: Radosť z toho, že konal ako človek, žijúci vo svojej dobe. Mohol kľudne povedať: To nie je naša rehoľno-kapucínska cesta, je to veľmi riskantné a životu nebezpečné. Jedinú starosť si robil o nás, aby sa nám nič nestalo, aby nás nechytili, a v spovedniciach a pri stretnutiach s ľuďmi vždy prosil o intenzívnu modlitbu na ten-konrétny deň, za nás, keď sme mali ísť do hôr „na záťah“, ako som tomu vtedy ja hovoril.
P. Šebastián bol však odvážny i v mnohých iných rozhodovaniach. Nezašiel síce nikdy tak ďaleko, ako biskup Felix Davídek, ktorý svätil ženatých mužov ba dokonca i ženy. Vedel však o tom, s Davídkom sa poznal z väzenia. Veľmi si ho vážil, ale vždy hovorieval, že to nie je „naša cesta“, že rešpektuje Davídkove rozhodnutie, ale že on si zatiaľ takouto cestou ísť netrúfa − dať súhlas k tomu, aby bol vysvätený nejaký ženatý muž či žena. Aký to len diametrálne iný prístup, než ten, ktorý po páde komunizmu nastolila nová česko-slovenská hierarchia.
Skrytá cirkev žila a vydávala nádherné svedectvo. Toto však bolo, žiaľ, úplne zlikvidované a odstránené. Súhlasím s vyjadrením Waltera Kirchschlägera, rakúskeho teológa, ktorý vo svojom texte venovanom skrytej cirkvi, publikovanom v knihe Zradené proroctvo na záver hovorí: „Skrytá cirkev bola zlikvidovaná totalitárne: nielen komunistami, v dobe komunizmu, ale i cirkevnou hierarchiou, keď komunizmus skončil.“
Príspevok Petra Žaloudka sme prevzali so súhlasom editora a vydavateľa Zborníka z vedeckej konferencie (Bratislava, 3.-4. novembra 2015), Pavla Jakubčina a Ústavu pamäti národa.
