Nedeľná nekázeň denníka N a odkaz na podcast.
Keď sme ešte boli biblickí ľudia, porozumeli sme potiaľ, pokiaľ sme vtedy vedeli dovidieť. Náš boh bol spravodlivý, ale prísny až žiarlivý kmeňový náčelník, ktorý tvorí z ničoho ako remeselník na hrnčiarskom kruhu. Ak nás naozaj stvoril, tak pred štyrmi miliardami rokov a nie ako muža a ženu, ale ako bezpohlavné mikroorganizmy.
Biblickí ľudia však netušili, že opisujú stvorenie sveta spred miliárd rokov a už vôbec nemohli napísať ako vírusy a baktérie stvoril ich. Vtedy im ešte vesmír neutiekol ďaleko za hviezdy viditeľné v mliečnej dráhe a keď sa vylial Eufrat, mohlo to vyzerať, že spláchol naozaj celý svet. Svoju vlastnú spermiu sme v semene prvý raz uvideli až o tritisíc rokov po Mojžišovom narodení a o genetickej informácii vieme len 100 rokov. Biblickí spisovatelia sa domýšľali, že sme stvárnení na spôsob najnepredstaviteľnejšieho predobrazu. A to je trúfalosť, ktorá aj boha posadila na zadok a odvtedy odpočíva. Lebo my sme sa stali deťmi jeho ôsmeho dňa.
Biblické posolstvo nie je vedecká správa o tom ako povstal na zemi život a človek. Je to správa, čo si tom všetkom, a najmä o sebe, človek myslel. Ôsmy deň stvorenia, zatiaľ najkratší zo všetkých, nám dáva príležitosť premýšľať a domýšľať svet stále znova a modelovať samých seba. Aj s našou biológiou, chémiou, vyššími citmi, aj s láskou.
Niekto slávil vo februári zosvetštenú verziu svätého Valentína, niekto teraz slávi zásnuby pod májovými čerešňami. Máchov máj, lásky čas. Mnohých láska povznesie ako na krídlach nad malicherný svet. Podajedni však chcú malicherne dovoliť lásku len na prídel. Že nás boh stvoril na svoj obraz, a to ako muža a ženu, je vzácne znamenie z prahlbiny ľudskej skúsenosti. Ako deti ôsmeho dňa sa však odvážime uniesť aj nové porozumenie. Že jeho obrazom je naša láska a láska je väčšia.