Túto nedeľu vysielali v rádiu rozprávanie Jarmily Golianovej, manželky generála Jána Goliana o udalostiach týkajúcich sa SNP a najmä času po oslobodení z pohľadu najbližšieho okolia hlavného veliteľa povstaleckých vojsk. Ťažký osud jeho rodiny v rokoch budovania socializmu pripomínal film Tmavomodrý svet. Sú v ňom vynikajúcim filmárskym kumštom opísané akčné a zložité vzťahové momenty z obrany Veľkej Británie z čias 2. svetovej vojny. Film je tiež o tom, ako neskôr socialistické represívne zložky väznili a mučili československých letcov RAF, ktorí bojovali a nasadzovali životy v boji proti nacistickej Luftwaffe. A keďže bojovali proti nepriateľovi na strane neuvedomelých kapitalistov, skončili v lágroch s vyrazenými zubami a polámanými kosťami od bacharov, presvedčených slováčiskov či Čechov, od svojich. V rozprávaní bol tiež spomenutý český protinacistický generál Heliodor Píka, obesený komunistami (áno, tými komunistami, za ktorých bolo podľa niektorých tak dobre) vo vykonštruovanom procese.
Na chvíľu som sa vžil do zlomenosti týchto a mnohých ďalších podobnou tragédiou osudu zasiahnutých ľudí. Nasadzovali svoje životy za svojich a tí ich zajali, mučili a nakoniec zavraždili. Nie je to až príliš podobné inému príbehu, archetypálnemu, o tom, ktorý „medzi svojich prišiel a svoji ho neprijali“ (Jn 1, 11) (zajali, mučili, ukrižovali?).
Vo chvíli nemého výkriku absurdnosti situácie, nepochopiteľnosti, nulovej empatie a sympatie som musel ujsť od nazerania do osobností týchto nešťastných a zároveň neuveriteľne silných ľudí, vrátane Nazaretského. Nechcel som totiž uviaznuť vo vnímaní absurdnosti tak reálnej, ako sú väznice vo Valdiciach, na Pankráci, v Jáchymove. Absurdná avšak temne reálna je farebná kombinácia bielych obkladačiek vo vypočúvacích miestnostiach postriekaných červenou krvou vypočúvaných vlastnou zhovädilosťou očarenými eštébákmi (dodnes nepotrestanými) a pred nimi gestapákmi (väčšinou už potrestanými).
Premohla ma pieta pred divom sily ľudského presvedčenia a pretrvania dobrej viery aj zoči voči neopísateľnému rozčarovaniu. Sklamali totiž tí, v ktorých sa verilo a o lojalite ktorých sa nepochybovalo. Možno je to obraz zlomeného srdca: jednej z najintímnejších bolestí, ktorý najviac vystihuje toto zamretie v údese z nepochopiteľnej náhlej a neočakávanej straty. A jedna malá, najmenšia čiastočka srdca, ktorá prežila masívnu fraktúru (a vôbec nie prvú a ani poslednú), sa rozhodne odpustiť, žehnať. Zriekne sa pomsty a naďalej verí v lásku a dobro. Aj keby sa k nim mal človek doplaziť kolenačky.
Ajhľa, jeden zo zázrakov sily viery a dobrého srdca.
Čo z tejto neuveriteľnej sily ľudí preživších protifašistický odboj a nepreživších mocenské orgie komunistov zostalo v nás, ich potomkoch? Ideme ich vieru, presvedčenie a odhodlanie prezliecť do uniforiem kultúrnej vojny, do ktorej nás chcú vmanipulovať politrukovia obojeho vierovyznania (božieho i toho bez boha)?
Dáva odvolávanie sa na ľudí priviazaných ku vypočúvacím stoličkám, do ktorých zubov a pohlavných orgánov mlátili kladivami gestapáci a neskôr eštébáci autoritu určovať, ako majú všetci veriť, premýšľať, správať sa a žiť, aby to lícovalo s ideológiou, podľa ktorej existuje len jeden a jediný správny spôsob života, premýšľania a viery?
Dovolí nám jasnozrivosť Golianov, Viestov a Píkov nenechať sa ani dnes osprostieť manipulatívnymi rečami o práve na agresiu, za ktorým sa ťahajú státisíce mŕtvych mladých chlapcov vojakov a civilistov, starcov, žien a detí?
Skloníme opäť, ako sme už sklonili toľkokrát, svoju hlbokú intuíciu tušiacu dobro a zlo pred emóciou volajúcou bezohľadne ničiť? Vytesníme to pri fľaške borovičky? „Požijeme, uvidíme“ ako to celé dopadne? Koniec koncov, v našich rodinách sú aj konzervatívci aj liberáli podľa vzoru tradičného rodinného rozloženia síl medzi gardistov a komunistov. A potom podľa výsledku sa to zaonačí tak, aby bolo dobre. Nám.
Uveríme povrchným ideológom, že za všeobecný osobnostný a vzťahový spoločenský marazmus sú vinovatí LGBTI ľudia a ich sympatizanti?
Dáme zapravdu nedovzdelaným diletantským potentátom, ktorí vo svojom ťažení za „tradičnými hodnotami“ prehliadajú tragikomické obrazy heterosexuálnych vzťahov len preto, že sa oblečú na folklórnych slávnostiach do kroja a od nadšenia im navrú žily na krku?
Čo ak je pokračovaním vo veľkom hrdinstve účastníkov SNP naše malé hoci aj súkromné hrdinstvo, ktoré sa prejaví v pozitívnom a upokojujúcom „odpore“ voči agresivite negatívnej emócie, ktorú mnohí medzi nami živia a šíria napr. onálepkovávaním ľudí (tak ako sa v minulosti onálepkovávalo oblečenie žltými dávidovými hviezdami)?
Premýšľam a nazdávam sa, že utajené počúvanie BBC v elektrónkovom rádiu počas SNP má dnes ekvivalent vo večernom rodinnom rozhovore prajúcom slobodu a ľudské práva všetkým bez ohľadu na rasu, národnosť, sexuálnu orientáciu a náboženské či nenáboženské presvedčenie.
Že prepnutie stanice, keď hovorili štátni činovníci pred 80 a viac rokmi o „našich“ a „tých iných“, ktorých bolo „od seba potrebné odstrániť“ (porov. prejav prezidenta Jozefa Tisa v Holíči, august 1942), sa môže rovnať dnešnému prepnutiu stanice. Deťom treba vysvetliť, že to nie je ani podľa ľudského ani podľa Božieho poriadku. Povstalecký kód „začnite s vysťahovaním“ je veľmi aktuálny aj v dnešných dňoch. Nielen pred Ministerstvom kultúry SR. Aj v našich komunitách a rodinách. Medzi nami totiž nemá miesta nevraživosť, zloba, pomsta, agresivita, stalinské ideologické paranoidné hľadanie vnútorných nepriateľov.
Na otázku „a vy ste gdo?“, môžeme s pokojom odpovedať, že sme predsa ľudskí bratia a sestry.
Na tradičných slovenských púťach konaných z príležitosti národných kresťanských sviatkov môžeme teda smelo spievať modlitbu o zachovanie dedičstva otcov. Nemusíme pritom myslieť iba na sv. Cyrila a Metoda a ostatných z družiny sedmopočetníkov. Môžeme ku nim smelo pripájať aj iné inšpirujúce osobnosti našich dejín: aj tie, ktoré sú spojené so SNP. Motivujú nás možno viac ku civilnej múdrosti, ľudskosti, prijatiu než k náboženskému pátosu. Ale to nevadí, veď aj Kristus bol „len“ civil.