Obrázok z obalu knihy Tarzan of the apes (Edgar Rice Burroughs, 1914, prvé vydanie)
Dlhé mesiace a budú to už aj roky, si lámem hlavu nad tým, v čom spočíva prameň, z ktorého vyviera súčasná roztrasenosť sveta: nášho slovenského a podobne našich susedných svetov, najmä ukrajinského a najnovšie aj toho amerického a s ním spojeného globálneho. Počúvam podcasty múdrych ľudí, ktorí prispievajú svojou nemalou troškou do mlyna. Tiež premýšľajú a skúmajú, prečo sa dejú toľké absurdnosti v našom civilizovanom svete, v ktorom by mal byť už podľa všetkého absurdným jedine ananás na pizzi. Priznávam, nemám silu zaoberať sa svetmi, v ktorých matky predávajú svoje deti na prostitúciu, aby mali za čo nakŕmiť svoje ďalšie deti. A podobnými svetmi.
Väčšina z nás je zasiahnutá novými a novými vlnami negatívnej emócie, ktorá sa šíri našou spoločnosťou. Mnohí sa odstrihávame od sociálnych sietí, prestávame sledovať médiá. Sú to síce chabé, ale jediné IPCHO (individuálne prostriedky chemickej obrany známe z branných cvičení na základných školách pred rokom 1989), ktorými sa snažíme brániť proti politickej toxicite, ktorá sa na nás valí ako smrad z hovnocuca za traktorom na autá idúce za ním rýchlosťou 30 km/h na ceste prvej triedy. Iní sa neobratne a nemúdro vydávajú do boja proti zlej emócii svojou vlastnou emóciou netušiac, že emócie sú sestry a vždy sa zbratajú/zosesteria v bode vzájomne sa ničiacej zrážky bez odpovede na otázku, čo bude po nej? Iní sú hrdinovia zapájajúci do diania svoju inteligenciu a empatiu vediac, že hoci idú ako fiatka proti odbrzdenému kamiónu, nemôžu inak. A potom sú tu premnohí „doktorandi v akadémii života“, ktorí dochádzajú ku svojím presvedčeniam cez internety a fejsbúky a stávajú sa zo dňa na deň polyhistormi ovládajúcimi skutočné zákonitosti mikrobiológie a svetovej politiky, najmä tej zákulisnej. A dávajú to aj patrične najavo verejnosti. Lebo môžu.
Viackrát som sa pristihol pri premýšľaní nad marazmami, v ktorých musíme žiť, ako museli žiť obyvatelia Černobyľa aj po havárii jadrového reaktora, či je toto všetko ešte v réžii človeka uvedomujúceho si svoju humanitu, alebo už visíme na nitkách, ktorými hýbe diabol? A aké má postavenie v tomto pračudesnom onom Všemohúci?
Poslednou kvapkou v pohári absurdnosti bolo nedávne potrestanie jednej z vedúcich a mála pozitívne relevantných katolíckych osobností najmä v českej a slovenskej spoločenskej scéne prírodovedca a kňaza Marka O. Váchu. Spomedzi všetkých absurdností spojených s týmto vnútrocirkevným postihom, ma zaujala najmä neprimeranosť dôvodov odvolania, ktoré spája spoločný menovateľ: nedostatok inteligentnosti. Chvíľu som premýšľal nad tým, že opäť diabol zvíťazil a zadusil evanjeliový ohník rozfúkavaný tak, ako ho rozfúkaval Kristus a neskôr jeho apoštoli a ďalší po nich. No potom mi svitlo: veď toto nemá nič spoločné s diablom.
Verím, že ma čitatelia nezdieľajúci predstavu zla aj v jeho osobnej neľudskej podobe tolerantne pochopia, ale diabol je bytosť inteligentná a pyšná. Prečo by sa mal teda ponižovať tým, že sa má realizovať vo veciach, ktoré postrádajú inteligenciu? Veď sú v podstate prejavom živočíšneho buchnutia po konári a zarevania s vycerenými zubami tak, ako sme to videli napr. vo filme o Tarzanovi v časti, keď sa riešilo, kto je šéfom tlupy primátov. Musí to bolieť aj diabla, lebo jeho spojenec, človek, ktorý sa môže prejavovať vo svojom zle cez obskúrnu zákernosť, sofistikovanosť a machiavellistickú manipuláciu, ktoré môžu dosahovať vo svojich počiatkoch i dôsledkoch obludné rozmery, sa zrieka týchto mohutností a stáva sa tým, čím už dávno nemal byť: tvorom fungujúcim na princípe pudov a inštinktov, primátom. Pri ľudskej hlúposti trpí bezpochyby aj Boh, lebo človek je stvorený na Boží obraz. No rozhodol byť vymaľovánkou prístupnou iba dvom farbám: čiernej a bielej. Čiernu maľuje uhlíkom uchyteným z pahreby hranice, na ktorej sa upaľujú tí druhí, nie naši. A to ostatné, naše, je snehobiele a nevinné ako prvý sneh či beloba stránok kánonického práva.
Obe nenormálnosti: cirkevná vo veci Váchu a iných (napr. na Slovensku známy postih voči autorom knihy Tragédia celibátu: mŕtva manželka) i spoločenská vo veci ničenia slobody, suverenity, rozvoja a mieru, nie sú prejavom nepriateľských vzdušných mocností, ktoré víťazia nad človekom. Sú dôsledkom toho, že človek prestáva byť človekom a nekultivuje svoju existenciu, svoju dušu, priestory pre vnímanie dobra a krásy a rovnako svoj intelekt. Takéhoto nekultivovaného človeka potom dokážu zaujať aj „úžasné párky“ a „toaletný papier“ (zrejme nepoužitý).
Absencia kritického myslenia, kvôli ktorému sme aj u nás na Slovensku tam, kde sme, nie je čertov výmysel a my slováčikovia, 1000 rokov pod cudzím útlakom, nie sme obete. Lenivosť kultivovať sa a pracovať na skvalitňovaní svojich osobností a vzťahov, to je možno jedna z pascí, do ktorej sme spadli. A nedostaneme sa z nej exorcizmami a pobožnosťami, púťami: aby ťažkú prácu na nás za nás urobil niekto iný, Pán Boh či panenka Mária. Môžeme sa z tejto pasce dostať napr. tým, že dáme večer prednosť dobrej a krásnej knihe pred uspokojovaním svojich nižších vrstiev na sociálnych sieťach.
Nechcem sa pyšne promovať do role eschatologického kazateľa sledujúceho z komentátorskej búdky nebeský zápas dobra a zla. Keď nejaký farár hovorí, čo má na mysli Boh, keď…vtedy z takejto bezbožnej kázne odchádzam. No život nás učí, že rozvoj človeka a spoločnosti je dobrý smer, snaha o návrat do minulosti je psycho konštrukt, ktorý ignoruje plynutie času a z kresťanskej perspektívy ignoruje tiež Božie vstupovanie do prirodzene plynúceho času.
Ak sa človek a spoločnosť kvôli zakliesnenosti do vlastnej primátovosti zastavia v tomto rozvoji, trpia tým všetky zúčastnené strany: aj človek, aj Boh a áno, aj diabol. Boh ponúka cestu von: cez to, aby sa človek stával viac kultivovaným a láskavým človekom. Diabol ponúka cestu do špirály pádov a zhovädilostí a trpí tým, že vie, že je to dekadentný kruh túžby po inteligentnosti, ktorá však padá do čoraz väčšej nekultivovanosti, osprostenosti, agresivity a pudovosti.
Nuž, človeče, vyber si. Výber je na dosah ruky: na vzdialenosť ovládača od TV, vypínača PC a má dĺžku vzdialenosti do najbližšej knižnice, galérie, koncertnej sály, charitatívneho zariadenia či meditačného priestoru.