Poslanec Štefan Kuffa (ĽSNS) v rozprave ku Návrhu zákona o mimoriadnych opatreniach v súvislosti s epidémiou ochorenia Covid-19 (25.03.20) uviedol: mrzí ma, že sme zavreli ako jedné z prvých kostoly. Kostol je jedno z posledných opatrení, kedy sa zatvára. Príklad uvediem, susedné Poľsko. Dodnes nemajú kostoly zatvorené. Čo sa mi páčilo, kábéeska v susednom Poľsku prijala opatrenie také, že nie zavreli kostoly, ale naopak zintenzívnili počet svätých omší. Čo to znamená. No bežne cez týždeň je v kostole toľko ľudí, koľko je nás tu v Národnej rade. Keď by bolo viac omší, tak menej ľudí sa stretne.
Hoci sa pri bežnom urbi et orbi zmestí na svätopeterské námestie aj milión pútnikov, je to len symbolické zastúpenia mesta a sveta. Námestie je vtedy vo vzťahu ku všetkým ľuďom na zemeguli, ktorým pápež dopraje božie požehnanie, štatisticky rovnako prázdne ako v ostatný piatok.
Pápež František si dal záležať na tom, aby jeho gesto bolo dokonalé. Námestie bolo vskutku do posledného miestočka vyprázdnené a pápež nebol bielou bodkou v dave ako pri bežnej audiencii, ale bielou bodkou v prázdnote.
Hovorí sa Roma locuta, causa finita. Rímom sa tu myslí pápež – ak on zaujme k dajakému spornému prípadu stanovisko, tak sa tým končí diskusia. Keďže pápež prehovoril ku prázdnemu námestiu, tak pre dobrých katolíkov uzatvoril diskusiu o tom, či je správne neomšovať. Pre zlých katolíkov, iných vierovyznancov a nevercov spravil gesto, ktoré si ešte dlho budeme pripomínať. Najmä keď bude dostupná očkovacia látka!
Ak je naozaj také dôležité omšovať a navyše je ešte dôležité mať tých omší veľa z epidemických dôvodov, tak odporúčam, aby úradná cirkev plošne využila možnosti Kódexu kánonického práva (Kán. 1335, CIC 2019). Vo svete sú desaťtisíce katolíckych kňazov, ktorí na svoj úrad z rôznych dôvodov rezignovali, alebo im bol úrad odňatý za trest, alebo im z kánonických dôvodov nie je dovolené vykonávať sviatostnú službu. U mnohých z nich je možné Kán. 1335 uplatniť. V tomto kánone sa uvádza, že zákaz výkonu kňazskej služby je možné za určitých podmienok pozastaviť, teda nepriamo hovorí, že kňazskú službu vrátane vysluhovania sviatostí im možno dovoliť. Dokonca ak kňaz nie je potrestaný, ale z kňazského stavu vystúpil a prípadne sa aj oženil (so súhlasom Ríma? bez súhlasu Ríma?), smie vysluhovať sviatosti. Podmienkou je, že ho o to požiadajú veriaci a dôvod ich žiadosti nie je pritom rozhodujúci, postačuje akýkoľvek opodstatnený dôvod.
Cirkev by teda mohla mať k dispozícii tak veľké množstvo záložníkov, že by sa na nedostatok omší nemusela sťažovať. Mohla by, ale nechce.
V roku 1997 poskytol pápež Ján Pavol II. prostredníctvom Deklarácie Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov vyjadrenie. Podľa všetkého sa na pápežskú radu obrátili skupiny veriacich, ktorí chceli, aby ich spoločenstvo viedol a sviatosti im vysluhoval takýto mimoúradný kňaz. Ide najmä o kňazov, ktorí odišli zo služby a založili si rodinu bez rímskeho súhlasu. Jedni tvrdia, že ide o predstierané „akože manželstvo“, alebo neoprávnený pokus o manželstvo, čím bývalý kňaz sám na seba samotným týmto skutkom uvalil cirkevný trest. Druhí tvrdia, že asi áno, ale trest je platný až vtedy, keď je úradne vyslovený (vyrieknutý, napísaný a doručený). Podľa tohto druhého výkladu by sa nepreberné množstvá kňazov, ktorí pôvodne „len tak“ opustili svoj úrad, mohli vrátiť do (farskej) služby zadnými dverami už ako ženatí kňazi s rodinou. Veď podľa Kán. 1335 stačí ak ich o to požiadajú veriaci… A v dnešnej dobe celosvetového nedostatku kňazov je opodstatnených dôvodov dostatok.
Pápežská rada v deklarácii utvrdila pochybujúcich, že prvá polovica Kán. 1335 platí a potrestaný kňaz nesmie vysluhovať sviatosti. Výnimka druhej polovice kánonu je v súlade s dikciou zákona, ale očividne nie je v súlade s aktuálnou cirkevnou politikou. Preto aj keď ju nemohli poprieť alebo zrušiť, tak navodili dojem, že prvá polovica kánonu sa myslí a platí pre všetky prípady. Takže právne a organizačne to ide. Mohli by sme mať viac omší.
Sú však na viac omší aj iné dôvody ako epidemické? Vo februári bol naším hosťom na ok21 švajčiarsky teológ Alois Odermatt (*1936, ťažiskom jeho práce sú dejiny liturgie). Poznačil som si aj toto: božia náklonnosť ku všetkým (ľuďom) sa v Ježišovej osobe a jeho dejinnom príbehu nenamnožila. V Ježišovi ide o zjavenie (cez neho, v jeho osobnom prípade a príklade sa stalo zjavným), že božia náklonnosť ku všetkým ľuďom a jeho pripravenosť všetkých nás zachrániť, bola vždy prítomná, nikdy nezačala a nikdy neprestane.
Nespočetkrát a opakovane slávená omša je snaha o sprítomňovanie historickej veľkonočnej udalosti. Omšovou kotvou fixujeme Ježiša do dávnych časov. Bez nej nevieme, čo si počať, bez nej pochybujeme o Jeho prítomností medzi nami tu a teraz.
Predveľkonočný pôst sa volá aj karanténa, lebo Ježiš sa 40 dní postil na púšti. Mnohí sa teraz vracajú domov zo zahraničia cez karanténu tak, ako lode, ktoré v čase morových epidémií museli 40 dní kotviť pred prístavom a námorníci nesmeli vyjsť na súš. Teraz máme exercície v tichosti aj v odlúčenosti a príležitosť na ozajstnú karanténu. Telesné a duchovné v tohtoročnom predveľkonočnom čase splynulo.
