Pred niekoľkými dňami som si doprial prvý jarný beh po vynútenej trojtýždňovej prestávke spôsobenej návštevou nepozvaného hosťa: prieduškovej virózy. Okrem teplého počasia ma milo prekvapila vôňa rozkvitnutých stromov pri ceste. Pre nás, pre ktorých sú vône podstatnou záležitosťou života, to bolo ako ocitnutie sa v inom svete: voňavom. Nie že by vôňa čerstvo upečených koláčov, buket vína či neodolateľná blízkosť udiarne boli menejcennejšie, ale vôňa jari je ekumenickou vôňou prebúdzajúceho sa života. Ak existuje niečo, v čom rozumiem Bohu, tak to je rozhodnutie dať povel k východu Hebrejov z Egypta práve na jar. A dokonalým naplnením tohoto oblúku cesty za slobodou je Veľká noc Ježiša a jeho apoštolov. A možno to celé začalo preto, že vôňa jari došla k Hospodinovi ako vôňa najkrajšie voňajúceho kadidla: posvätného oparu, v ktorom sa rodí a odovzdáva život.
Predstava a imaginácia sú iné než osobná skúsenosť (napr. vône a jej opaku: smradu).
1. Zlo ako idea, ktorá akoby pulzovala v medzipriestore a nejakým spôsobom svojou radiáciou zasiahla náš, môj život. A potom konkrétna situácia a konkrétne rozhodnutie konkrétnej osoby, konkrétne slová a konkrétne postoje zla nie ako slabosti, ale ako zákerného a premysleného zámyslu.
2. Dobro a jeho energia, ktoré sa preklápajú z pocitov do jednotlivých situácií a skutkov (a vôní).
Je to ako s človekom. Môžeme byť akýmisi ideami, energiami, zhlukmi názorov a takto dehumanizovaní môžeme byť ľahšie posudzovaní a odsudzovaní, či už sme voláme Vasyl, Volodymyr, Katja, Genadij, Ibrahim, Jose… No počuť svišťanie a výbuch bomby a vzápätí vnímať krik zraneného človeka a detský plač, či prosbu znásilňovanej ženy, aby vojaci prestali so striedačkou na jej lone…to už nie je o lacnom úniku do ideí a posudzovania, kto za čo môže. To je o súcite. A ten je, alebo nie je.
Čím som starší, tým som viac presvedčený o tom, že najväčším darom kresťanstva svetu je učenie o inkarnácii. Boh sa stal človekom. Už to nie je neurčitý oblačný a ohnivý stĺp, oblak, neurčité osobné naduniverzum nejakým spôsobom komunikujúce s človekom, ale konkrétny človek: Ježiš. Nie náboženské samospasiteľné vzorce, neosobné body dogmatických vyhlásení a morálnych statívov. Ale konkrétny človek s konkrétnymi životnými okolnosťami. Dobrými aj zlými rozhodnutiami, so svojou vyrovnanosťou i psychom, úspechmi aj zlyhaniami.
Po milých a nemilých Vianociach, lebo nielen bábatko Ježiško, anjeli, pastieri, vysmážaný kapor a darčeky, ale tiež pôrod v maštali kvôli ľudskej bezohľadnosti, zabité betlehemské neviniatka, útek do Egypta na spôsob migrantov, je tu Veľká noc s ľudskou krutosťou, nesmiernym telesným a duševným utrpením a pozvaním k viere, že besnenie zla nemá posledné slovo. Posledné slovo má Boh-Láska. Sú to dve vrcholné pripomenutia inkarnácie: Boha prítomného v konkrétnostiach našich minút, hodín, dní, rokov, celého života od počatia po smrť.
Nedávno sme boli v Prahe na moderovanej prehliadke Staromestskej radnice. V jej podzemí sú nielen autentické priestory Prahy, ako vyzerala v 11.-13. storočí, ale tiež väzenie z neskoršej doby, do ktorého pozvážali 27 českých pánov deň pred ich popravou po prehratej bitke na Bielej hore v roku 1620. Dotkol som sa kameňov, ktorých sa dotkli aj oni predtým, než ich vyviedli na neďaleké popravisko a začali s ich mučením. Na chvíľu som sa v mrákotách vžil do pocitov konkrétneho človeka. Do jeho strachu. Možno toho človeka, ktorý vyryl dátum do kameňa nad dverami vo väzení. Konkrétny človek, konkrétny nôž, ktorým mu zaživa odrezali jazyk, konkrétne hlasy a hulákanie zídených fanúšikov popráv, ktoré sprevádzali toto hrozné divadlo a ktoré boli to posledné, čo odsúdený počul uprostred svojej neznesiteľnej bolesti (nota bene: spôsobenej v Božom mene!) a čo je najbolestnejšie, v absencii akéhokoľvek súcitu).
Nemyslím si, že je nepotrebné pozrieť si naturálny film Mela Gibsona Passio Christi. Kto je normálny, dokáže ten film zahliadnuť raz, možno dvakrát. (Markíz de Sade by to možno mal namiesto dennej šálky espressa.) Lebo kresťanstvo, to nie sú v prvom rade teologické knižnice, Vatikánske múzeá, katolícke dogmy a vzájomná kresťanská neznášanlivosť, lebo každý chce mať pravdu…ale človek Ježiš, nič iné než milujúci a volajúci Boha svojím Otcom. A presviedča nás, svojich spoluľudí, aby sme Ho volali tak aj my. A nielen volali. Ale tak sa k Bohu aj obracali.
A tohoto Ježiša idú mučiť a zabiť. Nie iba pred 2000 rokmi, ale teraz: v každom konkrétnom človeku (inkarnácia), ktorému sa deje zlo, krivda a bolesť kvôli tomu že iným ľuďom (vám, nám, mne?) hrablo a hrabe. Je nám spôsobené mučenie a zomretie a spôsobujeme mučenie a zomretie. Ako Ježišovi.
Na Veľkú noc sa chystajú veľkolepé obrady, rituály, hry obrazov a symbolov. Všetko toto má zaiste svoje miesto v náboženskom pripomínaní si židovskej a Ježišovej Veľkej noci, paschy, prechodu od zla k dobru. Od konkrétneho zla ku konkrétnemu dobru.
V týchto dňoch, v týchto ostatných mnohostátisícročných dňoch existencie človeka, konkrétnych ľudí, vo vzduchu cítiť toľko nenávisti a zla, ako sme necítili v Európe viac než 80 rokov. Možno by mohlo byť darom tejto Veľkej noci 2023 nové synonymum slova vykúpenie (zo zla, nenávisti, vojny). Uverme a rozhodnime sa pre SÚCIT.