V sobotu 10. novembra vo Viedni predniesol Walter Kirchsläger prednášku na tému „Iniciatívna farnosť: živé farnosti v časoch nedostatku kňazov. Prednáška sa uskutočnila v rámci každoročných podujatí, ktoré od roku 1995 organizuje cirkevno-reformná iniciatíva „Wir sind Kirche“. Tohto roku však prednášku a následnú celodennú diskusiu organizovala Iniciatíva farárov Helmuta Schüllera (Pfarrer Initiative).
Prof. Dr. Waltra Kirchslägera sa narodil v roku 1947 ako syn rakúskeho diplomata, ministra zahraničných vecí a neskôr rakúskeho prezidenta Rudolfa Kirchschlägera. Na Gregoriánskej univerzite v Ríme a teologickej fakulte vo Viedni vyštudoval teológiu so zameraním na Nový zákon. V rokoch 1970-1973 pôsobil ako sekretár kardinála Königa, a to aj napriek tomu, že sa v roku 1970 oženil. Od roku 1982 až do penzie (2012) pôsobil na teologickej fakulte v Luzerne ako profesor pre exegézu Nového Zákona, kde bol v rokoch 1990-1993 taktiež jej rektorom. Pod jeho vedením bola fakulta pretransformovaná na vysokú školu teologickú a vysokú školu duchovných vied, neskôr na Luzernskú univerzitu, ktorú viedol ako zakladajúci rektor až do roku 2001. Kirchsläger je autorom viacerých kníh. Taktiež napísal kapitolu do slovenskej knihy „Zradené proroctvo“. Má štyri deti a mnoho vnúčat.
Pre Čechov a Slovákov je meno Kirchschläger veľmi významné. Jeho otec Rudolf pôsobil v roku 1968 ako rakúsky veľvyslanec v Prahe. Bol to práve on, ktorý po invázii vojsk Varšavskej zmluvy dal svojej rakúskej vláde ultimátum: buď Rakúsko otvorí hranice pre emigrujúcich Čechoslovákov alebo on sám rezignuje na funkciu veľvyslanca. Walterovi som, pri jednom osobnom stretnutí, vyslovil dodatočnú vďaku za to, ako sa jeho otec v 60-tych rokoch voči Čechoslovákom zachoval. Moje slová Waltera očividne potešili. Povedal, že je stále na svojho otca hrdý a že otcov nekompromisný postoj ho v tom čase, ako dvadsaťjedenročného študenta, nesmierne nadchol, ako aj ovplyvnil jeho životné postoje…
Hoci je Kirchschläger odborník na Nový zákon, v oficiálnych cirkevných kruhoch sa jeho meno často nespomína, pretože je známy svojím kritickým postojom voči praktikám cirkevnej vrchnosti, ako aj voči termínu „tradícia“. Zároveň je tiež veľkým obhajcom a promótorom II. Vatikánskeho koncilu.
Samotná organizácia jeho prednášky vo Viedni mala zvláštny podtón. Pretože sa predpokladalo, že na Walterovu prednášku príde mnoho ľudí, bolo potrebné zaobstarať vhodné priestory nielen pre samotnú prednášku, ale aj pre následné pracovné diskusie. Pfarrer Initiative sa rozhodla zorganizovať prednášku v známom cirkevno-vzdelávacom centre vo Viedni – v Don Bosco Haus. V tomto centre sa pravidelne konajú rôzne prednášky, diskusie alebo podujatia, ktoré sú vedením centra profesionálne šírené formou plagátov, mediálnych výstupov apod. Pred budovou vzdelávacieho centra stojí obrovská vitrína s prehľadom organizovaných podujatí, v ktorej však nebola žiadna zmienka o pripravovanej prednáške Waltera Kirchschlägera. Informácie o tomto podujatí šírila len Pfarrer Initiative, cez ktorú sa musel, kvôli počtu stoličiek, veľkosti sálu, obedu, občerstveniu atď, každý záujemca prihlásiť a svoju účasť oznámiť. Omylom som sa pokúšal prihlásiť na toto podujatie zaslaním emailu priamo do Don Bosco Haus. Odpovedali mi, že o žiadnom takom podujatí nevedia, že či som si nesplietol adresu.
Druhá trápnosť sa ukázala pri samotnom podujatí, kedy bola účastníkom poskytnutá miestnosť pre 50 ľudí, hoci bolo účastníkov prihlásených 70, a v skutočnosti nás prišlo až 90. Mnohí z účastníkov museli stáť. A tí, čo sedeli, sa tlačili jeden vedľa druhého na provizórne umiestnených stoličkách…
Walter Kirchschläger je skromný a pokorný človek, vzdelanec s tichým hlasom. Keď zaregistroval, čo sa okolo organizovania jeho prednášky deje, s úsmevom rozpovedal historku, ako kedysi pred tridsiatimi rokmi napísal knihu o manželstve a rozvode z pohľadu Nového zákona. Na knihu bola veľká odozva. Jeden kňaz „za katolícku cirkev“ však napísal, že cirkev sa nebude zaoberať ani len jej lektúrou či recenziou, pretože v knihe chýba prepojenie na náuku platného cirkevného práva…
A teraz k prednáške. Prvá pripomienka.
Walter Kirchschläger považuje za základ pre akékoľvek fungujúce cirkevné spoločenstvo Ježišovu zmienku o rozpoznávaní znakov času: „I prišli k nemu farizeji a saduceji, aby ho pokúšali: žiadali ho, aby im ukázal znamenie z neba. Ale on im odpovedal: „Keď sa zvečerí, hovorievate: Bude pekne, lebo zore sú na nebi zapálené. A ráno zasa: Dnes bude zlé počasie, lebo sa červená zachmúrené nebo. Vzhľad neba teda viete rozoznať a znamenie časov neviete?“ (Mt 16, 1-3)
V období prvých kresťanov si boli všetci rovní, neexistovali žiadne „cirkevné úrady“, ani žiadne „svätenia či vysviacky.“
Druhý vatikánsky koncil k tomuto Ježišovmu citátu napísal: „Aby mohla cirkev vykonávať svoje poslanie, má povinnosť neustále skúmať znamenia doby a vo svetle Evanjelia ich potom objasňovať. Latinsky to znie dokonca ako imperatív: Per omne tempus Ecclesiae officium incumbit… signa temporum perscrutandi. Je teda možné, že pre každú novú generáciu je povolené určité veci v duchu Evanjelia vysvetľovať odlišne a prispôsobovať ich novej dobe a mysleniu… (Gaudium et spes, bod 4.)
Zatiaľ čo pápež Ján XXIII. hovorí o znakoch doby ako o „výzve a šanci žiť kresťanstvo nanovo a plne“, jeho nástupcovia, počínajúc Jánom Pavlom II. až po Benedikta XVI., hovoria o znakoch doby ako o „böse Zeitgeist“ – o „zlom duchu doby“, keď sa pokles veriacich v kostoloch, znížený záujem o duchovné, kňazské či rehoľné povolania… dáva za vinu sekuralizmu, materializmu, ateizmu či komunizmu.
Namiesto toho, aby sa cirkev upriamila na to, čo bolo vždy od samého začiatku považované za základ jej existencie – na Krista (kristocentrizmus), príčiny nezáujmu o kresťanstvo hľadá v rôznych vonkajších okolnostiach. Walter Kirschschläger je známy tým, že Druhý vatikánsky koncil považuje za prorocký, koniec koncov bol aj sekretárom kardinála Königa, ktorý bol jedným z hnacích motorov koncilu a silno ho propagoval. Pápeži, ktorí nastúpili po Jánovi XXIII., síce o koncile neustále hovoria, ale postupom času, až na pápeža Františka, akoby hodili spiatočku, akoby dostali strach z toho, že sa vízie koncilu naozaj začnú realizovať a tým sa zmenší aj centrálna rola a význam tzv. hierarchickej cirkvi. Za najväčšieho odporcu koncilu považuje Walter Kirschschläger Jána Pavla II., ktorý síce o koncile hovoril mnohokrát, ale jeho výroky, často bez podstaty, významu či skutočného zápalu, boli formulované len ako bezduché frázy.
Druhá pripomienka sa týka začiatku pôsobenia kresťanských spoločenstiev a ich kristologického zamerania. V období prvých kresťanov si boli všetci rovní, neexistovali žiadne „cirkevné úrady“, ani žiadne „svätenia či vysviacky.“ Podľa toho, kto mal aké nadanie či schopnosti, sa venoval kazateľskej činnosti, modlitbe alebo kladeniu rúk na chorých, umierajúcich, alebo charitatívnej činnosti. Až oveľa neskôr sa kresťanské spoločenstvá začali prispôsobovať svetsko-právnym praktikám, začali sa zriaďovať cirkevné úrady, hierarchia, cirkevné právo, vysviacky, svätenia, rozlišovanie na laikov a klerikov… V priebehu stáročí toto všetko spôsobilo diametrálne odkatapultovanie sa od toho, ako žil a učil Ježiš a ako žili prvé kresťanské spoločenstvá. Stačí si zalistovať v niektorých listoch sv. Pavla: „Keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanou rečou alebo múdrosťou hlásať vám posolstvo Božie. Nepokladal som za vhodné vedieť niečo medzi vami okrem Ježiša Krista a to ukrižovaného. Ukázal som sa pred vami slabým, bojazlivým a veľmi úzkostlivým… (1 Kor 2, 1-3) A predtým píše: „Pavol, apoštol Ježiša Krista, povolaný z Božej vôle a brat Sostenes, cirkvi Božej, v Korinte, posväteným v Kristu Ježišovi, povolaným svätým a všetkým tým, ktorí na každom mieste vzývajú Pána nášho Ježiša Krista…“ (1 Kor 1, 1-2).
Pápež František píše: „Môžeme ísť tak ďaleko, ako len vládzeme, môžeme toho spraviť mnoho. Ak ale pritom nevyznávame Ježiša Krista, tak to nemá zmysel. Staneme sa akýmisi dobročinnými neziskovými organizáciami, ale nie cirkvou, nevestou Kristovou.“ (František: „Und jetzt beginnen wir diesen Weg“, Freiburg 2013, str. 18.) Kirchschläger k tomu dodáva: Už nikdy viac nechcem hovoriť ani o cirkevných úradoch, ani o svätení či vysviacke. V prvotnej cirkvi boli zapálení veriaci, normálni ľudia z mäsa a kože, ženatí otcovia a matky detí, každý z nich majúci rôzne dary, talenty či schopnosti. V prvotnej cirkvi sa hovorilo o službe a o umývaní nôh podľa Ježišovho vzoru (pozri Mk 10, 43 či Lk 22, 26.
Pápež František k tomu dodáva: „Skutočná moc je služba“ – pozri kázeň v kaplnke sv. Marty, 21. mája 2013). V prvotnej cirkvi sa hovorilo o modlitbe, kladení rúk a o láske: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom, ako som vás ja miloval, aby ste sa i vy navzájom milovali. Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať“ (Ján 13, 34-35). A na inom mieste: „Vtedy pristúpil k nemu Peter a spýtal sa: „Pane, ako často mám odpustiť svojmu blížnemu, keď sa proti mne previní? Či až do sedem ráz? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti do sedem ráz, ale do sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 21-22), čo preložené do dnešnej teologickej reči znamená neustále odpúšťať.
Pre Waltera Kirchschschlägera existujú len dve sviatosti a o zmysle existencie ostatných by sa malo vážne teologicky diskutovať. Prvou dôležitou sviatosťou je krst a druhou eucharistia. Z viacerých novozákonných textov vyberá hlavne prvý list sv. Pavla Korinťanom, v ktorom je podľa Kirchschlägera medzi týmito dvomi sviatosťami evidentné prepojenie: „Ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tela tvoria jedno telo, hoci je ich viacero, tak je to aj s Kristom. I my všetci sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo, či Židia a či Gréci, či otroci a či slobodní. A všetkým sa nám dostalo spoločného nápoja Ducha…“ (1 Kor 12, 12-13). V tomto texte vidí aj zásadný protiklad oproti neskorším praktikám cirkvi, ktoré pretrvávajú až dodnes: rozdelenie veriacich na takých, ktorí sú klerikmi a ktorí majú moc a právo rozhodovať o tom, čo sa v cirkvi deje a kto môže byť kňazom, biskupom či pápežom a na laikov, ktorí sú len akousi „podradnou“ skupinou, ktorá sa musí riadiť tým, čo rozhodne „klérus“. Za škandál považuje Kirchschläger nedávno skončenú synodu o mládeži v Ríme: Boli tam síce zástupcovia mládeže, ale v rozhodujúcich debatách nemali možnosť sa vyjadriť. Pri zásadných diskusiách mali právo prehovoriť len členovia klerikálneho stavu, predstavené a predstavení ženských a mužských reholí, ale nie mládež!
Vo svojej prednáške sa Kirchschläger dotkol aj stále háklivej témy – cirkevnej tradície. Spôsob, akým sa dodnes vedie diskusia o tradícii je podľa Kirchschlägera neprijateľný. Odvolávať sa na tradíciu má zmysel len potiaľ, pokiaľ je tam priama väzba na Bibliu, hlavne na Nový Zákon. Avšak bezhraničná či slepá úcta k tradícii len z dôvodu, že sa čosi konalo pred sto či päťsto rokmi je z biblicko-teologického hľadiska neakceptovateľné.
Po viac než hodinovej prednáške nasledovali diskusie v malých pracovných skupinách, kde sa reagovalo na podnetné myšlienky z prednášky. Bolo by síce zaujímavé poreferovať aj o týchto diskusiách, ale myslím, že bude lepšie, keď si každý pre seba po prečítaní zosumarizovanej prednášky vyvodí určité uzávery a postoje.
Na záver pár osobných myšlienok.
Na Slovensku ešte nepoznáme problém nedostatku kňazov, tak ako je to v Rakúsku či prakticky v celej Západnej Európe. Slovensko spolu s Poľskom sú jediné dve európske krajiny, v ktorých je kňazov nadbytok. Nedávno som sa vo Viedni zúčastnil diskusie, na ktorej boli nielen rakúski, ale aj traja poľskí kňazi. Keď prišla reč na nedostatok kňazov a na fungujúce spoločenstvá veriacich aj bez kňazov, všetci traja svorne vyhŕkli, že sú to neplatné spoločenstvá, lebo cirkev nemôže existovať bez kňazov. To bolo už príliš. A to nielen pre mňa, ale i pre mnohých iných. Rázne sme odpovedali: Tento názor prevláda len u vás v Poľsku, pretože ste v teologickom vývoji a neuznávaní Druhého vatikánskeho koncilu zaostali presne tak, ako aj v neschopnosti čítať Bibliu kriticky a súčasne ako inšpirujúce živé slovo Božie. V Biblii vidíte len súhrn morálnych nariadení a predpisov!
Na Slovensku nám niečo málo z Druhého vatikánskeho koncilu zostalo: oltár smerom k ľudu, vysluhovanie Eucharistie v slovenskom jazyku, lekcie počas bohoslužieb čítajú laici – neklérici, Eucharistiu rozdávajú občas tiež laici, niekde fungujú aj diakoni…, ale to je asi tak všetko. Myslím, že to podstatné, čo nám chcel Koncil povedať, odvolávajúc sa jednak na Bibliu, Nový zákon ako aj na „znamenia doby“, je uvedomenie si našej zrelosti či dospelosti a zároveň absolútnej rovnosti na základe krstu a toho, že Kristus zomrel raz a navždy jednou smrťou pre všetkých a za každého jedného z nás. Že toto posolstvo je pre väčšinu veriacich stále ešte akoby tabu, čo je treba konečne odkryť, začať o tom verejne hovoriť a najmä sa podľa toho riadiť a začať podľa toho žiť…