Bývalý kňaz James Faluszczak počas zverejnenia Pensylvánskej správy o sexuálnom zneužívaní. James tvrdí, že bol ako mladistvý zneužívaný kňazom a jeho opakované reporty boli ignorované dvomi biskupmi.
Odkedy som sa zoznámil s pohnutým príbehom dievčaťa Anky, je mi na duši o kus smutnejšie. Moje vedomosti o jej kauze sú iba zbežné. No predstava dievčaťa, ktorá neúspešne uniká pred znásilnením ožratého vojaka a zomiera v prítomnosti svojho otca, mi sťahuje vnútro. Strach a panika, ktoré prežívala Anka v posledných momentoch života sú podobné strachu a panike toľkých ďalších dievčat a chlapcov, ktorí sa snažia uniknúť zo spárov sexuálnych predátorov a niekedy ich to stojí aj život. Strašná smrť dievčaťa sa prelína so strašnými pocitmi jej otca. Musel s nimi žiť do konca svojho života. Mať pred sebou obraz streľby na svoju dcéru a jej smrti iba niekoľko siah od seba… Ako otec si neviem predstaviť hrôzu a zamretie srdca, ktoré prežíval otec Anky. A prežíva toľko ďalších otcov a matiek čeliacich utrpeniu a smrti svojich detí.
Úprimne, nerozumiem, prečo sa Cirkev chopila tohoto príbehu a urobila z neho príbeh o mučeníctve čistoty. Ak by bol ožratý Rus menej ožratý a dievča by “iba” znásilnil (možno pred očami jej otca a ďalších ľudí z dediny) a nezabil by ju, už by nebola mučeníčkou čistoty? Koľko takýchto nezabitých znásilnených blahoslavených by potom mala Cirkev? Koľko takýchto znásilnených detí a mladistvých má Cirkev?
Som vnútorne paralyzovaný, keď si uvedomujem, že cirkevná honorácia hroznej smrti tohoto dievčaťa sa deje v čase, keď celý civilizovaný svet so zamretím sleduje vyvaľovanie jednej pedofilnej kauzy cirkevných reprezentantov za druhou. Bol som zdesený, keď som si nedávno prečítal úryvky z Pensylvánskej správy, ktorá nielen že konštatovala cca 1 000 detských a mladistvých obetí cca 300 kňazov, ktorí ich sexuálne zneužívali v priebehu viac než 70 rokov, ale vyslovila predpoklad oveľa vyššieho reálneho počtu obetí aj agresorov. Ktosi v zámorí sa pýtal, aké by boli výsledky vyšetrovania, ak by prebehlo v celých USA? (Otázka tiež zneje, aké by boli výsledky vyšetrovania na celom svete, Slovensko nevynímajúc?)
Svedectvo o smrti Anky Kolesárovej je podané veľmi detailne. Aj Pensylvánska správa je detailná. Odhaľuje hrôzu toho, čo sa dialo na farách a sakristiách. Píše napríklad o tom, že sexuálne molestovanie začínalo ohmatávaním a masturbáciou a končilo znásilnením do análu, úst alebo vagíny. Išlo najmä o zneužívanie detí a mladistvých mužského pohlavia. Jeden chlapec bol prinútený ísť na spoveď kňazovi, ktorý ho znásilnil. Tomuto kňazovi sa musel vyspovedať zo svojho hriechu… 9 ročný chlapec bol kňazom prinútený k orálnemu sexu a potom si musel vypláchnuť ústa svätenou vodou. Ďalší chlapec musel pózovať nahý v pozícii ukrižovaného a bol fotografovaný skupinou kňazov, ktorí vyrábali a šírili detskú pornografiu v cirkevnom prostredí. Ďalšieho chlapca kňaz znásilnil do análu tak intenzívne, že mu poškodil chrbticu a chlapec zostal pripútaný na invalidný vozík. Alebo 7 ročné dievčatko, ktoré skončilo v nemocnici s otrhnutými krčnými mandľami, o ktoré prišla, keď ju kňaz nútil k orálnemu sexu. Atď. Pri opise týchto hrôz neuveriteľnosť príbehu nekončí: pokračuje konštatovaním sofistikovaného zakrývania týchto klerikálnych zločinov na bezmocných deťoch diecéznymi biskupmi počínajúc a vatikánskymi prelátmi končiac.
Cíti čitateľ zdesenie a hnus, keď číta detaily, ktoré sa nachádzajú v Pensylvánskej správe? Cítil ho aj generálny prokurátor štátu Pensylvania Josh Shapiro, keď s trasúcim hlasom referoval médiám o výsledkoch 2 ročného vyšetrovania v 6 PA diecézach.
Dnes sa udialo blahorečenie Anky Kolesárovej. Z mladého dedinského dievčaťa, ktoré žilo svoj krátky život podľa súdobých svedectiev dobre, krásne a zbožne a zomrelo násilnou smrťou, sa stane blahoslavená: akoby jej život dostal pekný rám cirkevnej úcty a vzývania. No poďme späť k životu, ktorý prebieha bez rámu. (Je otázka, či má cirkev v súčasnosti vôbec morálne právo vyrábať a rozdávať rámy blahorečenia a svätosti v súvislosti s ľudskou sexualitou?) Bola Ankina hrôza a panika iná, než hrôza a panika detí utekajúcimi pred kňazmi, ktorí odhodili všetky zábrany a so stoporeným penisom naháňajú po sakristiii dieťa, ktoré nemá kam ujsť, lebo dvere sú zamknuté? Bola Ankina bezmocnosť pred rozpustilým vojakom iná, než bezmocnosť a rozčarovanie pred nemorálnosťou biskupov a kardinálov úmyselne a sofistikovane kryjúcich kňazov-sexuálnych predátorov? V príbehu Anky je aspoň možné ponúknuť “poľahčujúcu okolnosť” toho, že vojak bol opitý a možno tiež poznačený vlastnými hrôzami, ktorými musel prejsť na fronte a tak stratil schopnosť rozlišovať a ovládať sa.
Akú poľahčujúcu okolnosť možno predstaviť deťom, ktoré sexuálne znežili (zneužívajú?) cirkevní predstavitelia?
Akú indispozíciu možno prisúdiť pánovi farárovi, ktorý na fare po omši, na ktorej kázal o sexuálnej zdržanlivosti až do sobáša, navedie malého miništranta, aby mu vyfajčil vtáka a dá mu za to zlatý krížik s retiazkou? A nabudúce toho istého chlapca znásilní, chlapec skončí na chirurgii s natrhnutým zadkom a pán farár na druhý deň pôjde pokojne slúžiť omšu a možno opäť zvrtne kázeň na tému čistoty? Dôvod, že pán farár sú pedofil, teda sú chorý, neprinesie poľahčujúci pocit vysvetlenia do zničenej detskej duše.
Akú indispozíciu možno prisúdiť pánovi biskupovi, ktorý, keď sa dozvie o tom, čo pán farár stvára, preloží ho do inej farnosti s rovnakými, ak nie lepšími finančnými benefitmi a dostatkom malých a mladých miništrantov? A keď sa pána biskupa vyšetrovatelia neskôr spýtajú na dôvody jeho konania, pán biskup odpovedia, že vtedy, pred 30-40 rokmi sa nevedelo, že pedofília je zločin…
Ako toto všetko vysvetlí cirkev rodičom takto znásilnených detí?
Čo s touto traumatizujúcou skúsenosťou urobia tieto deti, keď dospejú?
Čo s touto hrôzou urobia cirkevní reprezentanti, ktorí majú osobnú integritu?
Od dnes sa budú mnohí katolíci, najmä na Slovensku, modliť: Blahoslavená Anna, oroduj za nás! Cirkev o nej vytvorí nejaké litánie, modlitby, piesne, časom ju vyhlásia za svätú… Cirkev sa bude naďalej snažiť ukázať svoju hodnotu, zmysel, krásu a možno aktuáne aj s úmyslom prekryť svojím dobrom všetko zlo, čo sa dialo a deje.
Cirkev je najčastejšie označovaná za matku. Mala by ňou byť. Vyšlo najavo, ako množstvo jej detí trpelo a trpí nie od svojich nepriateľov, ale absurdne práve od tých, ktorí ju mali reprezentovať. Aj to sú jej deti. Ich miesto však malo byť v sanatóriách a nie na farách. Kto ich pustil na faru? Kto ich kryl a dovoľoval im tak ďalej páchať tieto hrôzy? Kto chcel a naďalej považuje cirkevné štruktúry a ich ochranu za dôležitejšie, než je duša a život človeka? Kto sa takto stavia do popretia toho najzákladnejšieho a najpodstatnejšieho, čo cirkvi zanechal Ježiš Kristus a súčasne sa oháňa Kristom a Cirkvou?
Matka Cirkev plače kvôli svojim deťom: tým, ktorým je ubližované aj tým, ktoré ubližujú.
Dnes sa Katolícka cirkev na Slovensku bude modliť: Blahoslavená Anna, oroduj za nás!
No adekvátna modlitba matky Cirkvi (a teda všetkých nás, keďže my sme cirkvou) po tieto dni by malo byť neustále opakovanie:
Kyrie, eleison! Kyrie, eleison! Kyrie, eleison!
Deti Mark, Christopher, Luke, Greg, Ann, Linda, Will, Andy…Janko, Števko, Ferko, Marienka, Evka eleison, eleison, eleison!