Foto: Marián Zajíček, Vltava v Prahe 2024
Niekedy v štvrtej „bé“ triede na základnej škole som bol predseda triedy. Zvolili ma spolužiaci. Školský rok 1976/1977. Mali sme nejakú hodinu a zrazu do triedy vošiel „súdruch ráditel“, lebo základka na „Vančúrovej“ v Trnave a postavil sa pred tabuľu. Vyvolal ma, aby som prišiel k nemu. Pred celou triedou sa ma opýtal a vyzval na odpoveď nejako takto: „Sládek, ty si predseda triedy a máš ísť príkladom. Ty ale chodíš na náboženstvo. To pionier a predseda triedy (niečo)…“
Ako Samkovi Tálemu „mi bolo povedané“, že to podľa nejakého „socialistického porádku neni v porádku a nemóže to tak byt“. Musel som sa v tej chvíli, deväťročný chlapčisko uprostred prerušenej vyučovacej hodiny rozhodnúť, či prestanem chodiť na náboženstvo a zostanem predsedom „štvrtej bé“ alebo nie… Perfektný pedagogický, ľudský, súdružský a komunistický prístup „súdruha ráditela“ k malému žiakovi… Keď bol „súdruch ráditel“ také chlapčisko ako ja vtedy,miništroval v kostole a chodil na náboženstvo… Napriek svojej skúsenosti a poznaniu bol v ten deň bez hanby, neľudský, nepedagogický… Nechápem, prečo potreboval robiť takýto cirkus s deväťročným chlapčiskom pred celou triedou s prerušením vyučovania. Dodnes nerozumiem, ako sa mu nepodarilo ma vystrašiť, dokonca, tam pred tabuľou som s ním zápasil. Iba si pamätám, ako som v malej chalanskej hlave dumal, že na tom nábožku sú moji kamoši, kaplán Dušan bol super a naše stretnutia boli pre mňa zaujímavé. A napriek tomu, že to bolo nábožko, tak bola aj sranda a bavilo ma to. Tiež som kaplána Dušana poznal ako miništrant a vedel som, že zobudiť ho v sobotu skoro ráno na omšu v „Hrubém kostole“, aby bol o pol siedmej ráno pred oltárom bolo niekedy „velice komplikuvané“…
A tak som sa, keďže som sa musel, pred triedou, uprostred vyučovacej hodiny rozhodol. Povedal som „súdruhovi ráditelovi“, že ja budem radšej chodiť na náboženstvo. A „súdruch ráditel“ ma hneď detronizoval, povedal mi, že od tohto momentu už nie som predseda triedy…
Skvelý komunizmus, úžasné budovanie socializmu, ukážková súdružskosť… Bola to len obyčajná neľudská, surová a odporná normalizácia. Nehráš podľa našich pravidiel, tak, ako my chceme, je jedno, že máš deväť rokov, si nepriateľ! Koľko ľudí, koľko detí to dnes zažíva nielen v totalitných krajinách! Tak som si sadol do lavice, ako jeden z bežných žiakov „štvrtej bé“. Fakt neviem prečo, ale neprekážalo mi to. Možno len preto, že tvrdohlavé malé deväťročné chlapčisko…
Pre mňa však mala táto udalosť pokračovanie. Nejaký čas po tomto súdružskom odvolávacom objatí si trieda volila pokladníka. Moji spolužiaci si vybrali mňa. Nepamätám si nič okolo, iba to, že mi spolužiaci vyjadrili podporu, lebo som mohol spravovať pár drobných peňazí našej triedy. Potešilo ma to. Byť predsedom triedy bolo fajn, ale po zážitku z prerušenej hodiny „súdruhom ráditelom“ dostať opäť dôveru od spolužiakov, to bolo super! Dnes som si spomenul na tento zážitok. Lebo takéto a podobné zážitky na školách na Slovensku neboli zriedkavé a boli, myslím si a viem, pre konkrétne dieťa, nepríjemné…
A tieto chlapčiská robia odpornosti dnes, v ich dospelosti. Nevideli? Nezažili? Nesúcitili? Nedozreli? Nedospeli?
Moja babka, na ktorú myslím minimálne každý víkend, keď chystám raňajky v podobe vajíčka na mäkko, by povedala: „A nehanbá sa ludzí? A nebojá sa Boha?“
Zažil som v malom ako malý. Ďakujem, neprosím. Pre nikoho.