Budajov projekt Ahoj, Európa! vtedy spojil asi štvrť milióna ľudí na oboch brehoch Dunaja. Pripomenul som si to na pláži pod Hainburgom, na poludnie svietilo mrazivé slnko, zvony zvonili aj z Hainburgu aj z Devína a december vyzeral ako jar.
Pred 10 rokmi som pre Centrum pre európsku politiku (CEP) napísal:
Zamat novembrových námestí prerástol do revolúcie až pochodom na deň ľudských práv 10. decembra 1989, keď nás do priestoru slobody vyviedol Jano Budaj. Hranici v Bergu v ten deň sa mohli podobať snáď len prvé miliardtiny sekundy po big- bangu! Bol jasný mrazivý zasnežený decembrový deň. Zástup ľudí pokojne kráčal proti kedysi tak hrozivej prekážke štátnej hranice a zbytočne sa pokúšal odovzdať strážcom poriadku štatistický lístok, posledný pokus moci o zachovanie dôstojnosti tesne predtým, než úplne prepadla panike. Masa individualít prechádzala cez trvale otvorenú železobetónovú závoru. Len polroka predtým sa ju pokúsili preraziť dvaja Dederóni na wartburgu; v podstate sa dostali na Západ, iba kapota a hlavy ostali v socializme. V onen deň bola však cesta biela tisícami štatistických lístkov, ktoré nemal kto skontrolovať, prevziať a registrovať. Vo Wolfsthale boli všetci vonku alebo aspoň v oknách. Vítali nás úsmevy, trasenie rúk, objatia a horúci čaj. Desaťtisíce ľudí sa zhromaždili na dunajskej pláži pri Hainburgu a naproti pod Devínom. Týmto prvým hodinám slobody tam na mieste postavil Daniel Brunovský pomník – ľudské srdce z ostnatého drôtu. Po našich uliciach odvtedy prešli veky, nábrežie je prázdne aj na výročia a pomník zničila povodeň.
Kvet vlastenectva vykvitol uprostred tvrdej zimy a znovu sa stiahol. Odložme si semienka, buďme ostražití, sledujme znamenia časov. Aby sme neprepásli tú jedine dôležitú chvíľu, v ktorej treba nechať vlastenectvo vždy znovu a znovu rozkvitnúť.