AFP PHOTO DDP/JOHANNES SIMON
V predvečer dvoch tradičných januárových podujatí, ktoré sa usilujú o hľadanie zmierenia a obnovy narušenej kresťanskej jednoty – Aliančného modlitebného týždňa a Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, dostala slovenská ekuména netradičný impulz vychádzajúci z praktického života cirkvi: Daniel Pastirčák, kazateľ Cirkvi bratskej, pristúpil na pohrebe svojho blízkeho priateľa Antona Srholca k eucharistii, ktorú mu podal saleziánsky provinciál Jozef Ižold. Bolo to nevinné, ľudské a prirodzené gesto spolupatričnosti. Nebyť priameho prenosu RTVS, pozastavil by sa nad ním pravdepodobne len málokto…
Po necitlivom a neuváženom komentári cirkevného právnika Jána Dudu sa na slovenských a českých blogoch a webových portáloch objavilo množstvo reakcií. Chceme pripomenúť skúsenosti z nedávnej minulosti, ktoré by mohli prispieť ku diskusii v súčasnosti.
Zabudnuté prípady?
Srholcov pohreb nebol jediným katolíckym pohrebom, na ktorom sa udialo niečo podobné. Počas pohrebu Jána Pavla II. v apríli 2005 priviezli pred kardinála Jozefa Ratzingera, ktorý práve rozdával prijímanie, útleho muža na vozíčku. Bol to brat Roger Schutz, protestantský zakladateľ ekumenického monastického spoločenstva z Taizé, ktorý až do svojej tragickej smrti v auguste toho istého roku nevstúpil do katolíckej cirkvi. Viaceré zdroje vtedy písali o tom, že Ratzinger bol evidentne zaskočený, no eucharistiu bratovi Rogerovi podal. Podľa slov kardinála Waltera Kaspera však vôbec nešlo o výnimočnú udalosť, keďže eucharistiu mu už viackrát počas jeho života podal samotný Ján Pavol II. a brat Roger pravidelne pristupoval ku katolíckej eucharistii aj počas ranných omší v Taizé.
Napriek tomu táto udalosť, ktorú odvysielali mnohé svetové médiá CNN [minutáž od 2:08:25] alebo Phoenix [minutáž od 1:38:40] vzbudila otázky, či brat Roger predsa len nekonvertoval na katolicizmus. Z komentára kardinála Kaspera však vyplýva, že Roger počas svojho života na katolicizmu nekonvertoval, no bol „obohatený dedičstvom katolíckej viery“: pochopil niektoré prvky katolíckej vierouky, akými sú napr. úloha Panny Márie v dejinách spásy, skutočná prítomnosť Krista v eucharistii, či apoštolský úrad cirkvi, vrátane úradu jednoty vykonávaného rímskym biskupom. Súčasne však rezignoval na klasické poňatie „formálneho“ členstva v cirkvi, či „konverzie“. Katolícka cirkev teda akceptovala jeho individuálnu situáciu a umožnila mu pristupovať k eucharistii. Kasper, ani nikto iný, ale vôbec nespomína, že by bol bratovi Rogerovi udelený nejaký formálny dišpenz.
K podobnej situácii, no v ešte väčšom rozsahu, došlo počas pohrebu brata Rogera, ktorý sa taktiež niesol v ekumenickom duchu. Pohrebnej omši predsedal už spomenutý kardinál Walter Kasper, vtedajší predseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov, ktorý sa vyjadril, že „jar ekumenizmu rozkvitla na vrchu Taizé“. Omnoho zaujímavejšia je však úvodná poznámka zo správy z denníka New York Times, podľa ktorej boli počas tejto pohrebnej omše prizvaní k eucharistii všetci zúčastnení veriaci „bez rozdielu a bez ohľadu na ich vyznanie“. V duchu nadpisu tejto správy sa tak na pohrebe brata Rogera splnil jeho ekumenický sen.
Nemenej zaujímavou udalosťou, ktorá neušla pozornosti médií, bola súkromná audiencia britského premiéra Tonyho Blaira s rodinou u pápeža Jána Pavla II. 22. februára 2003. Tony Blair bol v tom čase ešte anglikán (v roku 2007 oficiálne vystúpil z Anglickej cirkvi a stal sa rímskym katolíkom) žijúci v zmiešanom manželstve s katolíckou manželkou Cherie, a svoje tri deti vychovávali v katolíckej viere. Pri súkromnej omši však pápež Ján Pavol II. podal eucharistiu celej rodine vrátane Tonyho Blaira, ktorý sa tak stal prvým britským premiérom, ktorý prijal eucharistiu z rúk pápeža. Stalo sa to napriek tomu, že keď v minulosti Blair sprevádzal svoju rodinu na katolíckej omši v Londýne a pravidelne pristupoval k prijímaniu eucharistie, miestny katolícky arcibiskup a neskorší kardinál Basil Hume ho priamo vyzval, aby s tým prestal. Zaujímavé je, že podľa správ v britských médiách Blair až do tohto zákazu celých 20 rokov prijímal eucharistiu spoločne so svojou rodinou v katolíckej cirkvi. Príbeh Tonyho Blaira je o to zaujímavejší, že ako britský premiér, ktorého kompetenciou je okrem iného aj menovanie biskupov Anglickej cirkvi, si jednoducho nemohol dovoliť konvertovať na katolicizmus, kým neskončilo jeho funkčné obdobie. Pre britskú spoločnosť by bolo neprijateľné, aby premiér – rímskokatolík menoval anglikánskych biskupov. Jeho prípad je preto peknou ukážkou toho, ako sa dá nájsť ľudský prístup aj v takejto spleti rodinných odlišností, politiky a náboženských predpisov.
Najnovší prípad, keď nekatolíci prijímali eucharistiu v rímskokatolíckej cirkvi, sa stal len nedávno v rámci ekumenického Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. 19. januára 2016 pápež František hostil delegáciu Fínskej (luteránskej) cirkvi, ktorá mala po oficiálnej audiencii možnosť zúčastniť sa na pravidelnej omši v bazilike sv. Petra. Počas bohoslužby vystúpil evanjelický spevokol a biskup fínskej diecézy Oulu Samuel Salmi pozdravil prítomných veriacich. Kňaz teda jasne vedel, že sa jedná o evanjelickú delegáciu. Pri omši sa ale napriek tomu stalo niečo nečakané: v čase prijímania sa fínska delegácia tradične postavila do radu s pravou rukou položenou na ľavé rameno, čo podľa miestnych zvyklostí znamená, že nemôžu prijať eucharistiu, ale žiadajú si od kňaza požehnanie. Na ich prekvapenie však kňaz udelil celej delegácii eucharistiu. Neodmietol ju prijať ani samotný biskup Salmi, ktorý toto symbolické gesto nadšene komentoval ako prejav nového ekumenického prístupu Vatikánu: „nešlo o náhodu, ale to, čo sa vo Vatikáne stalo, odkazuje na nový vývoj v ekumenických vzťahoch.“
Katolícke informačné centrum Helsinskej diecézy však vydalo negatívne stanovisko, v ktorom takéto jednanie bolo označené za chybu pri podávaní prijímania a nie za novú ekumenickú politiku Vatikánu. Ak by k takejto zmene malo dôjsť, podľa stanoviska by sa tak nestalo priamo „v poli“, ale prostredníctvom zmeny cirkevného práva a dodatkov k sviatostnému učeniu cirkvi.
Dialóg cirkví alebo prax života?
Katolícky teológ Martin Vaňáč poukázal vo svojom článku pre český Christnet, že to bola práve prax jednotlivých laikov a duchovných, ktorá napriek rôznym cirkevnoprávnym príkazom a hrozbám viedla k zmene oficiálneho katolíckeho prístupu k ekumenizmu – a to od striktného zákazu „styku s bludármi“ Kódexu kanonického práva z roku 1917 až po otvorený prístup dekrétu o ekumenizme Unitatis Redintegratio Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý vo svojom ôsmom článku považuje za „dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci modlili spoločne s oddelenými bratmi“.
Americký jezuita Thomas P. Rausch vo svojej štúdii z roku 2013 tvrdí, že súčasná rímskokatolícka disciplína ohľadom udeľovania sviatostí nedostatočne vyjadruje stupeň spoločenstva, ku ktorému cirkvi dospeli vo vzájomných dialógoch. Zdôrazňuje pritom, že by sme mali rozlišovať medzi interkomúniom, ktoré sa týka sviatostného spoločenstva medzi viacerými cirkvami, a eucharistickou pohostinnosťou, ktorá sa priamo dotýka života jednotlivcov.[1] A práve toto je dôležitý rozmer každého ďalšieho uvažovania.
Na jednej strane je „veľká ekuména“, v ktorej sa stretajú cirkvi a cirkevné spoločenstvá a usilujú sa nájsť „politickú zhodu“ vo svojom učení. Tú totiž považujú za základ budúcich cirkevných štruktúr, v rámci ktorých by mohli koexistovať pod jednou strechou „plného sviatostného spoločenstva“. Okrem toho je tu však aj druhý rozmer ekumenizmu, ktorý stojí na životných príbehoch jednotlivcov. Jednotlivcov, ktorí majú dnes len veľmi malý dosah na výsledky veľkého „politického“ ekumenizmu. Dejiny však jasne ukazujú, že sú to práve odvážne kroky takýchto jednotlivcov, ktorí sa neboja načúvať v konkrétnych situáciách Kristovmu duchu, a to aj za cenu dočasného zavrhnutia.
Kto dnes vlastne ešte naozaj rozumie dôvodom kresťanského rozdelenia? Koľkí zo súčasných praktizujúcich veriacich kresťanov by dokázali vysvetliť trojičné učenie ekumenických koncilov prvých storočí cirkvi, základné kristologické dogmy, či učenie o eucharistii, úrade a pod.? Tieto otázky, za ktoré sa naši predkovia v prvom tisícročí života cirkvi vzájomne exkomunikovali z cirkvi, sa nás už akosi netýkajú. Otázka rozdelenia cirkví sa však bytostne dotýka každého zmiešaného manželstva, ale aj kresťanov vo väčších mestách.
Súčasné teologické práce pritom jasne poukazujú na to, že problém eucharistickej pohostinnosti nemá teologický, ale disciplinárny charakter. Je načase začať vážne diskutovať o zmene doterajšieho prístupu. Prípady brata Rogera z Taizé, Tonyho Blaira, či najnovšie evanjelického biskupa Salmiho naznačujú, že cirkevná „tradícia“ má pred sebou živé príklady toho, keď porušenie striktnej normy cirkevného práva (a to aj tými najvyššími cirkevnými predstaviteľmi!) prinieslo dobré ovocie, z ktorého bolo cítiť predzvesť očakávanej kresťanskej jednoty a Kristovho evanjelia. Ak sa doteraz svetové bilaterálne a multilaterálne dialógy nedopracovali ku spoločnému konsenzu o eucharistii, dokedy necháme čakať jednotlivcov, ktorí z praktických dôvodov túžia po prijímaní eucharistie v katolíckej cirkvi?
Pre slovenskú cirkev a ekuménu by bolo mimoriadne prospešné, ak by Pastirčákovo prijímanie na Srholcovom pohrebe otvorilo serióznu diskusiu o vzájomnej eucharistickej pohostinnosti. Omnoho viac ako porušenie cirkevných predpisov v mene ľudskosti a vzájomnej spolupatričnosti by nás totiž malo trápiť porušenie evanjeliovej Kristovej modlitby za to, „aby všetci boli jedno“.
[1] Rausch, Thomas P. 2013. Occasional Eucharistic Hospitality: Revisiting the Question. In: Theological Studies 74 (2013), s. 399-419.
oooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
Večer po uverejnení tohto článku sme sa stretli na diskusii a autor článku aj jeden z panelistov sa k jej priebehu vyjadrili na fejsbuku.
