Kraj pod Malými Karpatmi je čarovný.
Pod najdlhším pohorím na Slovensku sa tiahnu vinice, kľukatia cesty a ďalej, smerom na juh a juhovýchod, k Sencu a Trnave, sa rozprestiera úrodná rovina. V lete býva plná strnísk a polí s ešte nepokoseným obilím, slnečnicou a kukuricou. Úpätie Karpát vonia na jeseň zrelým hroznom, lahodným burčiakom a mladým vínom. V Dolných Orešanoch pestovali naši predkovia Modrý Portugal, Orešanské červené, ktoré je však dnes vzácnosťou medzi tunajšími sortami.
Na mieste, kde sa stará cesta z Modry do Smoleníc uprostred Dolných Orešian prudko zatáča na sever, stojí gotický Kostol Nanebovzatia Panny Márie. Najstaršie zmienky o ňom siahajú do 14. storočia.
V jeho svätyni ma vznešenými tvarmi zaujal svätostánok z druhej polovice 15. storočia. V lodi to bola sieťová rebrová klenba. Moju pozornosť upútala freska s jedenástimi apoštolmi, uprostred ktorej je baroková kazateľnica. Barokovým majstrom sa jej umiestnenie vôbec nepodarilo. Osadili ju na mieste, kde bola pôvodne postava Krista a dvanásteho apoštola… Na ospravedlnenie im slúži fakt, že ešte v 17. storočí bola freska zakrytá vrstvou omietky. Podobne nešťastne, z môjho pohľadu, konali pri prebúraní okna v severnej stene. Zničili fresku na vonkajšej fasáde a odniesla si to hlava svätého Krištofa…
Dolnoorešiansky kostol od minulého roka reštaurujú. Teda jeho fasádu. Mám rád, keď sa môžem pozrieť pod povrch, tentoraz doslovne. Stavba miestami očistená na tehlu od rôznych nánosov mladšej omietky umožňuje vidieť pozostatky vonkajšej, pôvodnej gotickej výmaľby.
Najviac ma upútali vonkajšie oporné piliere chrámu. Vždy som si predstavoval, že sú postavené z veľkých a pevných opracovaných kameňov alebo kvádrov. A tu, pri pohľade pod kožu kostola, vidím, že je to mix väčších, nepravidelných kameňov, až po celkom drobné. Pokladám za kumšt gotických majstrov vedieť ich nielen poukladať na seba a vedľa seba, ale dobre namiešať aj ich spojivo, maltu. Tá spája kamene do jedného celku.
Tento celok, oporný pilier, má veľmi dôležitú úlohu. Spolu s rebrami vo vnútri kostola tvorí nosný systém celej stavby kostola. Nie je to ľahká úloha. Tehly či kamene medzi rebrami tvoria klenbu, ktorá má svoju váhu a tlačí na steny. Steny tak potrebujú oporu v podobe vonkajších pilierov, ináč by sa pod váhou klenby zrútili. Naproti pilieru je z vnútornej strany presbytéria kostola zapustené rebro, ktoré plynulo pokračuje k vrcholu klenby. Svoj začiatok má v jej strede.
Vonkajšie piliere sú spojnicou medzi svorníkom na vrchole klenby a základmi kostola v zemi. Vyvažujú bočným tlakom vertikálne sily, vznikajúce váhou muriva klenby. Keďže rebrá v chráme a vonkajšie oporné piliere sú opreté o seba z dvoch strán, sú v protitlaku a navzájom udržujú tlaky klenby v rovnováhe, čím zabezpečujú statiku chrámu.
Oporný pilier, ktorý tvoria dômyselne poskladané kamene rôzneho tvaru i veľkosti a spolu ich drží kvalitné spojivo, je pre mňa obrazom pre našu spoločnosť v dvadsiatom treťom roku dvadsiateho prvého storočia.
Aj my sme rozliční, veľkí i malí, šikovní i nemotorní, konáme rôzne, ukážkovo, kostrbato i nesprávne. Hľadáme svoje miesto aj úlohu, ale hľadáme i to spojivo.
Čo to je? Čo ním má byť? Čo nás môže držať pospolu? Čo pre to robíme?
Fotil som v auguste 2022 a v júli 2023.
