ilustračné foto Juraj Skala
Článok sme prevzali so súhlasom autora a denníka N.
Čo s veľkými dielami veľkých mien, ktoré sa ale často správali vyslovene úboho, hulvátsky a odporne a ich názory a konanie by dnes boli vyslovene na hranici alebo mnohokrát až za hranicou trestného práva?
Francúzsky filozof a publicista Roland Barthes publikoval kratučkú esej (necelé tri strany) s názvom Smrť autora. V nej sa okrem iného snaží v maximálnej možnej miere oddeliť autora od diela. Inými slovami, autor diela by mal ísť čím viac do úzadia, neinterpretovať a nekomentovať viac svoje dielo, ktoré sa už narodilo, a nechať na čitateľoch, aby sa oni stali vykladačmi jeho diela až do takej miery, že sa stanú de facto spoluautormi diela. Ak treba vysvetlenie autora, dielo zlyhalo.
Toto zatiaľ v skratke stačí. Táto téza (vonkoncom nie nová) má však svoje nečakané dôsledky.
Čo s Rusmi, Blahom a Rupnikom?
Pravdepodobne ste mnohí čítali román amerického autora Forresta Cartera (pseudonym, jeho skutočné meno je Asa Earl Carter) Malý strom z vydavateľstva Artforum.
Alebo poznáte dielo hudobného skladateľa Richarda Wagnera, maliara Pabla Picassa, básnika Ezru Pounda či talianskeho maliara Caravaggia.
Čo majú spoločné? Nuž nazvať ich kontroverznými osobami je len eufemisticky povedané, že mali podobné názory ako náš „Cicero z Očovej“.
Asa Earl Carter založil paramilitantnú skupinu odtrhnutú od Ku Klux Klanu a otvorene zastával nadradenosť bielej rasy.
Pablo Picasso bol mizogýn, ktorý sa veľmi hrubo a znevažujúco správal k ženám.
Ezra Pound otvorene podporoval fašizmus a bol silný antisemita.
Richard Wagner detto silný antisemita.
Caravaggio bol násilník a vrah, zomrel na úteku.
A mohli by sme pokračovať ďalšími veľkými menami.
Čo s tým? Čo s veľkými dielami veľkých mien, ktoré sa ale často správali vyslovene úboho, hulvátsky a odporne a ich názory a konanie by dnes boli vyslovene na hranici alebo mnohokrát až za hranicou trestného práva?
Cartera vydalo renomované vydavateľstvo Artforum, Pound sa stále vydáva, takisto aj Picassove a Caravaggiove diela sú verejne vystavované a majú byť.
Woke hnutie na Západe (hlavne na univerzitách) razí cestu kultúrneho revizionizmu – v skratke, ak nespĺňa autor naše prísne morálne kritériá (pričom arbitrom sme my), preč s ním aj s jeho dielom. Padajú tak busty a sochy Krištofa Kolumba, amerických zakladateľov, dokonca i Winstona Churchilla. Neboli dosť woke. Ak sa však naša spoločnosť nechce vydať touto cestou (a my na Slovensku máme niečo veľmi podobné, len v opačnom garde – všetko „neslove(a)nské“ a „nekresťanské“ preč), mali by sme sa vážne zamýšľať, čo robí veľké dielo veľkým a čo v takom prípade, ak autor veľkého diela zosobňuje morálnu malosť.
Prípadová štúdia – kauza Rupnik
Marko Ivan Rupnik je jezuitský kňaz (bol, minulý rok ho z rehole vylúčili). Okrem toho je však jedným z najznámejších a najkvalitnejších žijúcich kresťanských umelcov sveta. Je autorom množstva umeleckých diel, napríklad mozaiky v Lurdoch, vo Fatime, vo Vatikáne a na mnohých posvätných miestach vo svete. Dokonca i tu na Slovensku máme viacero jeho diel, mozaika v kaplnke kňazského seminára v Badíne, mozaika v kostole na Klokočine v Nitre alebo v kaplnke saleziánskeho domu v Poprade. Popritom napísal množstvo diel, väčšinou teologickej a spirituálnej povahy.
Minulý rok sa však prevalila na svetlo šokujúca správa. Marko Rupnik roky sexuálne zneužíval rehoľné sestry. Nebudem sa teraz dopodrobna venovať tejto kauze, je komplikovaná, šokujúca a bolestivá. Jeho činy sú odsúdeniahodné a správal sa ako „prasák“. Otázka ale zostáva, čo so všetkými jeho dielami roztrúsenými po svete? S jeho freskami, oceňovanými i laickou spoločnosťou? A čo so všetkými jeho knihami? Všetko spáliť a fresky zničiť?
Autor tohto textu to má ľahké, nie je jeho obeťou a nikdy nebol „rupnikovec“ na rozdiel od viacerých svojich známych, ktorí doslova hltali jeho knihy. Ak by mala platiť téza „smrti autora“, potom by všetky jeho diela mali byť ponechané. Ale čo s obeťami? Čo s nenapraviteľnými morálnymi škodami? Môj skromný názor je tento.
Čo sa týka Rupnikových maliarskych prác, tie všetky ponechať. I Caravaggiove diela sme predsa nezničili. Avšak prihliadnuc na morálny profil autora (katolícky kňaz, ktorý s pomáhajúcou profesiou mal ľuďom pomáhať), by pri všetkých jeho freskách mala stáť veľká tabula odsudzujúca jeho ohavné činy a vysvetľujúca celé jeho dielo vo svetle toho, akým farizejom v skutočnosti bol, a to napriek veľkým dielam, ktoré stvoril. Ani Piláta cirkev nevyhodila z Kréda, hoci to bol on, kto odsúdil Krista.
Potom je tu otázka jeho kníh. A tu sa to začína komplikovať. Jeho literárne dielo je v drvivej väčšine o umení, o teológii a o spiritualite. Jeho nosná myšlienka je dávať ľuďom cez umenie, krásno a vieru slobodu. Teda opak toho, čo on sám robil zneužitým rehoľným sestrám. Rozhodne som ďaleko od toho, aby sa mali jeho knihy páliť. Ale so znovuvydávaním je to už zložitejšie. Ak by Rupnik písal i kvalitnú beletriu (poéziu či prózu), potom by bolo možné postupovať ako s Rupnikovými freskami. Na začiatok i záver knihy dať podrobný výklad jeho zlyhania a odsúdiť jeho činy.
Ruskí autori a vojna na Ukrajine
Plne chápem zákaz ruských autorov na Ukrajine. Preklady Puškina či Gogoľa do ukrajinčiny. Úplné odmietnutie všetkého ruského vrátane ruskej kultúry. To nie na moju hlavu padajú ruské bomby a nie je nivočená moja krajina. Z pohľadu Ukrajiny, ktorá je v tomto konflikte obeťou a nie agresorom, ako si myslí veľká časť slovenského národa, je pochopiteľný akýkoľvek zákaz, dištanc a odmietnutie všetkého ruského. Áno, mnohí ruskí umelci, žijúci i mŕtvi, boli a sú šovinisti a teraz už to možno povedať, ruskí fašisti. Ale existuje nemalá časť ruských umelcov, dokonca silná väčšina, ktorá bola najprv cárskym, potom sovietskym a teraz putinovským režimom vraždená, väznená, vyháňaná a perzekvovaná.
Zoznam je extrémne dlhý, ale faktom zostáva, že sú prekliati dvakrát. Najprv ich prekliala matička Rus, potom i okolitý civilizovaný západný svet. Možno byť viac prekliaty ako ruský umelec a intelektuál?
Sám ako kníhkupec vidím, ako po ruskej invázii klesol záujem o ruskú beletriu. Brutálne. Náš svet až na výnimky nechce vidieť ani počuť nič ruské. A „tí druhí“, tak v nej je časť čítajúca Gogoľa a Platonova, povedzme to takto, marginálna. Sme to my, kto prestal čítať Rusov, oni ešte nezačali. Sám nedokážem od invázie chytiť do ruky svojich milovaných autorov: Florenského, Sergeja Bulgakova (nie Michaila, autora Majstra a Margaréty), o ruských klasikoch a básnikoch nehovoriac. Jednoducho to neviem, hoci som to viackrát skúšal. Žiadnu knihu nevyhadzujem, dúfajúc, že až sa raz ruské zverstvá skončia, nájdem si cestu k tým, ktorí boli prekliati dvakrát.
Blaha, Banáš, Podmanický a ďalší
A tu sa oblúkom dostávame na začiatok textu. Pokiaľ mi je známe, Blaha nenapísal žiadnu beletriu, len literatúru faktu. A tú čítať nebudem ako ani už nikdy viac Rupnika. Koniec koncov Rupnik nie je jediný schopný teológ pod slnkom. Spisovatelia Banáš a Podmanický píšu beletriu, Banáš komerčne veľmi úspešné bestsellery, zbeletrizované životopisy veľkých Slovákov. Podmanický už radikálne menej úspešné romány z rurálneho prostredia Slovenska. Ako kníhkupec nemám žiadny problém ponúkať spomenuté tituly týchto dvoch spisovateľov, hoci sa ich pohľady na svet a život asi v máločom pretínajú s tým mojím. Ale je to beletria, teda fikcia. Nie sú to politologické, filozofické alebo psychologické knihy, teda knihy o tom, aký je svet a ako v ňom máme žiť.
Teraz možno osobnejšie hodnotenie. Čítam dosť veľa a je kvantum kvalitných kníh, ktoré by som chcel prečítať a nikdy neprečítam, či už z beletrie, alebo literatúry faktu. Na rady oveľa múdrejších a sčítanejších ľudí som si vytvoril tri kritériá, trojnožku, na základe ktorej sa rozhodujem, minimálne čo sa beletrie týka.
Aby som prečítal titul z beletrie, tento titul musí spĺňať nasledujúce kritériá:
- dobrý príbeh, ktorý nenudí;
- kvalitnú formu – estetický zážitok, krása jazyka a pekný štýl;
- zaujímavé alebo hodnotné myšlienky.
V drvivej väčšine čítam beletristické tituly s týmito vnútornými kritériami, avšak chápem, že mnoho súčasných bestsellerov spĺňa len dve alebo jedno kritérium, čo je úplne v poriadku, a diela spisovateľa Banáša spadajú do tejto skupiny. Problém je, že vzniká čoraz viac literárnych bestsellerov, ktoré nespĺňajú ani jedno z troch kritérií, napriek tomu sú čitateľmi vysoko hodnotené a masívne kupované. To je však iný problém. Takisto v tomto texte nebudem rozoberať dovysvetľujúce zásahy autorov do vlastného diela (Rowlingová) ani vysvetľujúce obrany (často útočné) už vydaného textu. Spisovateľ píše, čitateľ číta a hodnotí text. Aspoň tak by to malo byť v ideálnom svete, kde by skutočne platila literárna smrť autora.
Ale vráťme sa na začiatok. K Blahovi. Je vysoko pravdepodobné, že nebudem nikdy čítať žiadnu Blahovu literatúru faktu. Ak by ale napísal ozaj hodnotnú poéziu alebo román, ktorý by svojimi parametrami spĺňal vyššie spomenuté kritériá, bol by som prvý, kto by stál v rade na knihu. Čo sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nestane a túto dilemu nebude treba nikdy riešiť. Našťastie alebo nanešťastie pre literatúru.
Na záver literárne stále na škodu literatúry platí: Autor je mŕtvy. Nech žije autor!