Foto: http://www.catholicherald.co.uk/
Je tomu už vyše 2 týždňov, čo sa v Ríme skončila zrejme najsledovanejšia biskupská synoda v histórii. Záverečný dokument bol schválený, účastníci synody sa rozišli domov… V takmer každom mienkotvornom médiu (nielen katolíckom) sa aspoň čiastočne reflektovali hlavné výsledky synody…
Synoda priniesla výsledky vo viacerých (niekedy paralelných) oblastiach, tento článok sa venuje trom z nich.
- Aká synoda bola a ako (potenciálne) zmenila rozhodovací proces v cirkvi
- Aké rozloženie síl vo vedení cirkvi naznačila
- Čo konkrétne priniesla tým, ktorých sa najviac týkala – zraneným ľuďom žijúcich v “nie štandardných” vzťahoch – rozvedeným, homosexuálom,….
Väčšia kolektívna zodpovednosť biskupov
Jedným z menej očakávaných výsledkov je samotný priebeh a formát synody, resp. prísľub zmeny spôsobu rozhodovania v cirkvi do budúcnosti. Mnohí účastníci sa veľmi pochvalne vyjadrovali o slobode prejavu a skutočnej “synodalite”. Pápež František v úvodnej reči pri otvorení synody vyzval k otvorenej diskusii, kde žiadna téma nemala byť tabu. Synoda bola verejnosti a médiám uzatvorená a aj to malo pomôcť k slobodnej výmene názorov jej účastníkov. Práve opravdivá diskusia, pestrosť názorov a zážitok univerzálnej cirkvi niektorých účastníkov viedla k vyjadreniam, že na synode bolo skutočne “citeľné vanutie Ducha Svätého”. Táto synoda bola špecifická aj tým, že jej výsledok bol otvorený a záverečný dokument bol vytvorený (podľa vyjadrenia viacerých účastníkov) transparentne na základe výsledkov slobodnej diskusie.
Arcibiskup Coleridge (Sydney) po synode uviedol, že práve zážitok synodality, teda výrazne väčšej kolektívnej zodpovednosti biskupov, bol jeho kľúčovým zážitok synody a synodalita ako taká sa má stať trvalou vlastnosťou cirkvi.
Nechajme bokom otázku, ako vyzeralo predchádzajúcich pätnásť biskupských synod, keď slobodná a otvorená diskusia bola zavedená až za pápeža Františka.
Niektoré kritické hlasy pred aj po synode zotázňovali schopnosť biskupov (starých mužov žijúcich v celibáte) plne porozumieť výzvam, ktorým čelí súčasná rodina a špeciálne ľudia zranení predchádzajúcimi nevydarenými vzťahmi, ktorí žijú na okraji cirkvi. (A to aj napriek tomu, že na synodu boli ako hostia pozvaných niekoľko manželských párov).
Každopádne práve skončená synoda znamenala posun smerom k zvýšenej kolektívnej zodpovednosti biskupského zboru za kľúčové rozhodnutia (zatiaľ v pastorálnej oblasti).
Konzervatívna minorita?
Synoda o rodine (a celé dvojročné prípravné obdobie) sa dala čítať aj ako spor medzi progresívnymi prúdmi v cirkvi (zdôrazňujúcimi viac pastoračnú realitu a “milosrdenstvo” voči rozvedeným, homosexuálnym partnerstvám…) a konzervatívnymi kruhmi, pre ktoré “pravosť a nemennosť cirkevnej náuky” je najdôležitejšie kritérium.
Prejavy pápeža Františka aj jeho podpora teológii kardinála Kaspera (zástancu “teológie milosrdenstva”) dali tušiť, že pápež vidí budúcnosť skôr v milosrdnej ako dogmatickej cirkvi.
K sporom a (niekedy aj neférovým praktikám) dochádzalo počas celej prípravnej fázy. Tesne pred synodou dokonca významní konzervatívni kardináli napísali pápežovi list (ktorý “náhodne unikol” do médií), kde vyjadrili znepokojenie nad údajne zmanipulovaným priebehom pripravovanej synody. To, že synoda bola najtransparentnejšia v histórii však po jej skončení potvrdilo veľké množstvo účastníkov.
Celkovo sa výsledky synody prezentujú ako mierne víťazstvo progresívneho prúdu, hoci mnoho pred synodou diskutovaných tém (homosexuálne vzťahy, postavenie žien v cirkvi…) sa do záverečných textov nepremietli. Rozhodujúci spor sa viedol o možnosť prístupu rozvedených a civilne znovuzosobášených osôb k sviatostiam. Záverečné texty však rozhodnutie o tejto téme taktiež neobsahujú. Kompromisná formulácia hovorí len o nutnosti “rozlišovania” jednotlivých individuálnych situácií. Aj táto kompromisná a značne neutralizovaná formulácia však pri záverečnom hlasovaní prešla iba o jeden jediný hlas (nutnosť dvojtretinovej väčšiny z približne 270 hlasujúcich účastníkov).
Podľa kardinála Kaspera, synoda schválila “princípy”, ale nie dôsledky. Odvážnejšie formulované závery by, podľa Kaspera, nezískali potrebnú dvojtretinovú väčšinu.
Progresívne krídlo tak skôr ku koncu synody tlmilo očakávania s odkazom, že synoda rieši témy, kde uskutočnenie zmien bude vyžadovať ešte dlhé roky, ale na synode došlo k naštartovaniu týchto zmien.
Posledný bod (z celkovébo počtu 94 bodov) schváleného synodálneho textu vyzýva pápeža, aby k diskutovaným témam urobil konečné rozhodnutie a vydal nejaký (bližšie nešpecifikovaný text). Kardinál Parolin po synode uviedol, že František zrejme vydá post-synodálnu apoštolskú exhortáciu – a to veľmi skoro, pretože “železo treba kuť, kým je horúce”. Praktické vyústenie celého dvojročného úsilia a najotvorenejšej biskupskej synody v histórii je teda, paradoxne, opäť tradične v rukách jedného človeka.
Napriek veľmi jednoznačnej podpore pápeža tak zástancovia “väčšej otvorenosti cirkvi” dosiahli len veľmi tesné víťazstvo. Ukázalo sa, že konzervatívne kruhy, ktoré majú v týchto oblastiach iný názor ako pápež František, tvoria v cirkvi veľmi silnú minoritu. Berúc do úvahy, že nie všetci účastníci synody boli volení zástupcovia miestnych cirkví a pápež niektorých biskupov na synodu priamo pozval, konzervatívna časť biskupského zboru môže byť aj väčšia ako by naznačovali výsledky hlasovania. Pre Františka a celú cirkev to znamená veľké nebezpečenstvo nejednoty do budúcnosti.
Pápež po skončení synody nezvyklo ostro vystúpil na adresu tých, čo blokujú zmeny v cirkvi. František kritizoval “zatvorené srdcia tých (účastníkov synody), ktorí sa často skrývajú za niečo, čo už ani nie je učenie Cirkvi ani sa to nedá nazvať dobrý úmysel a sadajú si na Mojžišov trón, aby súdili, niekedy aj s nadradenosťou a povrchnosťou, zložité prípady a zranené rodiny“.
Rozvedení, homosexuáli, ženy…
V komentároch svetových médií panuje zhoda, že synoda otvorila dvere rozvedeným k sviatostiam. Pravdou ale je, že k riešeniu situácie ľudí v zranených vzťahoch je ešte veľmi dlhá cesta. Synoda sa navyše prakticky ani nevyjadrila k diskutovaným témam vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia, ani sa nevenovala postaveniu žien v cirkvi.
Traja nemeckí kardináli (Marx, Koch, Bode) po synode uviedli, že synoda je len začiatkom a diskusia bude prebiehať aj naďalej. Taktiež vyjadrili ľútosť, že synoda nebola o niečo odvážnejšia.
Washingtonský kardinál Donald Wuerl v rozhovore pre americký katolícky magazín “New Catholic Reporter” uviedol, že cirkev sa posúva od legalizmu smerom k milosrdenstvu. “To, čo je kľúčové už nie je to, čo o veci hovorí Kódex cirkevného práva, ale to, čo skutočne hovoria evanjeliá”.
Celý proces je však len na začiatku a má zatiaľ nejasný koniec. Ak niekto na synode “zatiaľ prehráva” sú to práve milióny bežných ľudí, ktorí sú v zložitej vzťahovej a rodinnej situácii – a ešte stále nerezignovali a na cirkvi im stále záleží. Pre rozvedených synoda dvere pootvorila, ale ešte im nedovolila vstúpiť.
Je určite platný argument, že cirkevná prax sa nikdy nemení rýchlo – a že zmeny môžu vyžadovať desaťročia, ale konkrétni ľudia majú k dispozícii len obdobie jedného ľudského života. Tým doba, kým cirkev začne skutočne reflektovať reálnu situáciu, nemusí stačiť…