Uprostred ohybu rieky Nitry sa v rovnomennom meste nachádza vrchol kopca, ktorý pre bývalých obrancov pevnosti a neskôr hradu umožňoval prirodzenú ochranu z troch svetových strán. O južnú časť vrchu sa museli postarať oni.
V prvej polovici deviateho storočia stála na vrchole kopca stavba, ktorej reprezentatívnosť zodpovedala vtedajšej nobilite. Do tohto obdobia kladieme vládu nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Na hodinách dejepisu sme sa učili, že okolo roku 828 dal tento vládca okolia Nitry, vtedajšej Nitravy, postaviť chrám, prvý murovaný kresťanský kostol na našom území. Vysvätil ho salzburský biskup Adalram a zasvätil svätému Emerámovi, ktorý bol v tom čase populárnym svätcom na hornom toku Dunaja, v bavorskom Regensburgu a jeho okolí. Rozšírené je tvrdenie, že tento najstarší písomne doložený kresťanský kostol v naddunajskom priestore v stredovýchodnej Európe dal postaviť pre svoju manželku knieža Pribina. Urobil tak aj napriek tomu, že sám nebol pokrstený.
Vzhľadom na nedostatok písomných prameňov z tohto obdobia si dovolím predpokladať, že za výberom patrocínia kostola, resp. kostolíka v novej domovine mohla byť Pribinova nevesta – kresťanka, ktorá pochádzala z urodzeného bavorského rodu. V stredoveku totiž kroniky písali pisári, muži, pre mocných mužov. Aj preto o pôsobení manželky nitrianskeho vládcu vieme veľmi málo.
A nielen o nej. Nepochybne však mala svoje poslanie a vplyv na dianie v kniežatstve. Do Nitry s ňou prišiel jej sprievod, družina, v ktorej popri služobníctve, poradcoch a duchovných, boli i majstri rôznych remesiel a stavebníci, ktorí priniesli svoje majstrovstvo, fortieľ do Pribinovho územia. Prítomnosť patróna z domoviny mohla mladej panej uľahčovať adaptáciu na nové prostredie, do ktorého prišla z nepochybne rozvinutejšieho a kultúrnejšieho prostredia. Určite bola aj laickou ambasádorkou kresťanstva v ešte pohanskom prostredí Pribinovho kniežatstva, na základe čoho by sme mohli povedať, že jednou z aktívnych šíriteliek kresťanstva v našom prostredí bola žena a cudzinka.
Stavebný vývoj na vrchole dnešného hradného kopca bol v nasledujúcich stáročiach dynamický. Bol dôsledkom požiarov, poškodenia vyčíňajúcimi vojskami či prestavbou už zastaralej alebo nevyhovujúcej architektúry.
Počas gotickej prestavby v druhej tretine štrnásteho storočia upravili i neskororománsku kaplnku, pôvodne svätyňu staršieho chrámu, v ktorej v severnej i v južnej stene vybudovali po deväť sedílií. Dnes z ich zostalo už iba osem. Uprostred piatej sedílie postavili pri neskoršej prestavbe stenu, na ktorej sa nachádza jedinečná freska v širšom okolí Slovenska – Smrť a korunovanie Panny Márie.
Sedília (sedadlo, latinsky sedes), výklenok s klenbou (nika, francúzsky niche) v stene stredovekého chrámu slúžila ako lavica. Bývali jednoduché, zdobené, jeden až tri výklenky, ale nie sú nezvyčajné aj viaceré vedľa seba. Nachádzajú sa v sakrálnych i profánnych objektoch – podjazdoch do radníc, v bránach do meštianskych budov, v hradoch. V stredovekých chrámoch to bolo miesto v presbytériu, kde predovšetkým v sedíliách južnej steny chrámu sedel kňaz a jeho pomocníci, asistenti.
Sedílie v nitrianskom Dolnom kostole majú polvalcový tvar, štyri v neskororománskej kaplnke majú jednoduchú úpravu, sú bez ozdôb a ďalšie štyri, ktoré sa nachádzajú v chóre bývalého gotického dolného chrámu, sú zvýraznené ozdobným trojuholníkovým štítom, vimperkom. Stredná piata sedília je odhalená úzkou špárou v stene, ktorá delí dnešnú kaplnku od chóru gotického chrámu. Možno do nej nahliadnuť a hľadať a identifikovať „ukrytú“, zamurovanú sedíliu.
Sedílie v Nitre majú „jedinečné akustické vlastnosti, ktoré spočívajú v spôsobe, akým sa zvuk šíri z oblasti ich klenby. Charakterizuje ho mohutný dozvuk predovšetkým v oblasti nízkych frekvencií, čo dodávalo spevu mníchov istý špecifický pátos. Ide o jedinečný zvukový úkaz kaplnky, doposiaľ bližšie neskúmaný.“ Text objasňujúci akustické vlastnosti nitrianskych sedílií som prevzal od Pavla Brezinu.
O objasnenie zvukovej funkcionality sedílií v kaplnke Katedrály svätého Emeráma v Nitre som poprosil Gabriellu Szabó Tömöl, ktorá je dirigentkou na Gemeri. Ďakujem za priblíženie jej zážitku zo zvukov.
„Zvýrazniť hlboké frekvencie je najväčšou výzvou. Ľudské ucho je na ne najmenej citlivé. Ak strácame sluch, nízke frekvencie odchádzajú ako prvé. Aj na záznamoch zostávajú v pozadí – ich prítomnosť je indikátorom kvality.
A pritom sa nám tak žiadajú!
Sú pevným základom akejkoľvek hudby. Sú bodom istoty, ktorému sa každý prispôsobuje. Platí to od počiatkov jej tvorby až po populárnu hudbu súčasnosti.
Spev mníchov v sedíliách určite vyžaroval pokoj a bezpečie. Predstavujem si ho ako teplý mäkký, koberec rozprestretý v kaplnke, na ktorý opatrne ukladáme svoje najhlbšie myšlienky a tajné modlitby.“