Začiatkom septembra tohto roka som prijal pozvanie od Zuzky Bargerovej a Soni Gyarfášovej zúčastniť sa piateho ročníka festivalu „Slovo alebo hudba“ v Banskej Štiavnici, kde sme spolu s Martinom Matuštíkom v rámci programu dostali priestor hovoriť o Charte 77, ako sme sa k nej dostali a ako sme to prežívali. Martin je tiež signatár, jeden z 38 na Slovensku, býva v Prahe neďaleko mňa, ale to som sa dozvedel až od neho, nikdy sme sa predtým nestretli a nepoznali. Otázky nám dávala Soňa v pomerne malom komornom priestore v Art Café. Počúvalo nás asi 30 ľudí, väčšinou mladých, a bolo jasné, že chcú vedieť, čo sa vtedy stalo. Dlho som nemal z auditória taký dobrý pocit a neľutoval som, že som meral dlhú cestu a mohol odpovedať i na ich otázky.
Na tento festival sú pozývaní ľudia, ktorí vo svojej dobe tvorili akési ostrovčeky „pozitívnej deviácie“, a nejakým spôsobom i napriek minulému režimu zostali slobodní a autentickí. Tento rok boli pozvaní okrem iných i chartisti, konkrétne pesničkár Jaroslav Hutka, fotograf Abbé Libánský, Jára Johnová, ktorá tam prezentovala krásnu výstavu fotografií z prostredia pražského undergroundu, a my dvaja s Martinom Matuštíkom.
Pre mňa to celé malo zvláštne čaro, lebo Banská Štiavnica bola moja prvá kaplánka, nastúpil som tam začiatkom januára 1975. No a prvá farnosť, to je ako prvá láska. Art Café je hneď naproti farskému kostolu, takže tri dni s výhľadom na „môj“ kostol. K Štiavnici sa viaže jeden smutný príbeh, spojený s dcérou vtedajšieho organistu, Ankou Hirschnerovou. Tú som poprosil v roku 1977 o šírenie textu Charty medzi mladými ľuďmi. Bol som vtedy už na fare v Pezinku a ona sa toho s kamarátkou s veľkou vervou ujala. Nedošlo mi vtedy, aké následky to bude mať, keď sa ŠtB dozvie, kto tam šíri text Charty. Pred niekoľkými rokmi adresovala na OK21 list, s veľmi nepríjemným obsahom v ktorom nevyberanými slovami píše, že som jej zničil život. Zažila si hrubé zaobchádzanie zo strany ŠtB počas výsluchov (nechali ju spať v miestnosti, kde vypočúvali ľudí, krv na stenách a pod.) a nedostala sa kvôli tejto svojej aktivite na vysokú školu. Preto som ju v priebehu festivalu navštívil, pozvala ma a všetko sme si vyrozprávali. Bolo treba sa jej ospravedlniť a som rád, že som to mohol urobiť.
V Art Café ma navštívili tri rómske dievčatá, ktoré ma poznajú cez svojich rodičov. Ich rodičia vtedy chodili za mnou na faru a ja som navštevoval ich rodiny, krstil im deti, pochovával príbuzných, bol som ich „rašaj“ (kňaz). V meste som sa potom stretol ešte s ďalšími, bolo to super. Tie vzťahy trvajú vďaka sociálnym sieťam dodnes. Čo viac si priať?
