Je skľučujúce stretávať sa v týchto predvolebných dňoch s ďalšou dávkou toxických emócií, ktoré by tak strašne rady polarizovali a existovali na spôsob windsurfingu, keď je na jazere víchrica. Zdá sa, že v ostatnom čase kulminujú. Akoby temných a prskajúcich emócií nebolo už za všetky tie roky dosť: od rozčarovaného vytriezvenia zo zimnej eufórie z prelomu rokov 1989/1990, keď „sľúbili sme si lásku“, cez mečiarimus, ktorý sa neskôr vrátil pod spôsobom ficizmu covid, škôlkarské riadenie nášho štátu, vojna u spriatelených susedov až po nedávnu udalosť tenisky bývalého premiéra na brade bývalého ministra vnútra, ktorá de facto zotrela rozdiel medzi týmito dvomi spoluobčanmi. Zdá sa, že veľká časť spoločnosti a veľká časť cirkvi sa v tomto období akosi zvláštne stretávajú a prekonávajú cca 200-ročný rozdiel medzi aktuálnym oficiálnym cirkevným a spoločenským sebavnímaním (kardinál Carlo Martini vo svojom poslednom interview v roku 2012 indikuje, že cirkev zaostala 200 rokov za spoločnosťou). Na pozadí našich spoločenských zápasov prebieha ďalší príbeh wrestlingu medzi zástancami dávnej liturgie „ad orientem“ (chrbtom k ľudu, obrátení k východu) a druhovatikánskej „versus populum“ (čelom k ľudu). Alebo zápas medzi reprezentantmi hľadania nových cirkevných paradigiem a vyznávačmi toho, že dobre už bolo. Blízkosť s vyhláseniami politikov, ktorí sľubujú návrat ku starému dobrému svetu bez imigrantov, bez občianskej spoločnosti, Európskej únie, demokracie a pluralizmu nie je zaiste podobnosťou čisto náhodnou. Podľa týchto nadšencov sa treba spoločnosti, cirkvi, svetu, vesmíru a tuším aj Pánu Bohu vrátiť o niekoľko storočí nazad (by pozerali, keby nás to šuplo napr. do Tridsaťročnej vojny alebo ešte ďalej do prenasledovaní kresťanov počas Rímskej ríše…).
Chcel by som k tejto liturgickej a predvolebnej téme ponúknuť niekoľko poznámok:
1. Každá liturgia má význam vtedy, ak sa v nej stretáva človek a živý Boh, nie človek a ideológia. Kresťanský Boh je Láska ku všetkým (ešte raz a pomaly, pán farár Kuffa: L Á S K A bez ohľadu na to, kto akým spôsobom používa svoje pohlavné orgány, ktoré, verím, nie sú najpodstatnejším vyjadrením človeka. Či?).
2. Kostolná liturgia nie je cennejšia než nekostolná. Litánie ku sv. Jánovi Pavlovi II. spievané pred vyloženou Najsvätejšou Oltárnou Sviatosťou nemajú väčšiu cenu než modlitba Anjelíčku môj strážničku, ktorú sa modlia rodičia spolu so svojimi deťmi pred spaním a potom sa všetci tuho objímu, dajú si krížik na čelo a idú spať. Neviem, čo sa deje počas litánií v kostole, možno niečo podstatné, ale podstatnejšia je skúsenosť rodiny, istoty, intimity, ktorú zažívajú rodičia a ich deti s poukázaním na silu silnejšiu, väčšiu a tajomnejšiu, než je naša ľudská.
3. Eucharistia, sv. omša, Večera Pánova, Svjataja Liturgija je natoľko vrcholom kresťanského všetkého, nakoľko sa v nej komunikuje viera, nádej a láska medzi Bohom a ľuďmi. Je posilou na ceste k lepšiemu človeku a lepšiemu svetu. Je prameňom a cieľom všeobecného prijatia. Ak z omše odchádzame utvrdení vo „svojej pravde“ a „svojej viere“ a namyslene odstrkujeme pravdy a viery ostatných, načo sme boli v kostole?
4. Dôležité: spása príde z východu (porov. Iz 41,2). S týmto teraz opatrne. Veľmi opatrne. Je zarážajúce, ako my Slováci zatvrdilo očakávame, že niekto príde a zachráni nás. Lebo sme večné deti, ktoré nemali kedy dospieť, lebo šak Tatári, Turci, Maďari, Česi, liberáli, teplí, komunisti, kapitalisti, utečenci, Ukrajinci, Cigáni, Američania, Európska únia, slobodomurári, Soros atď. atď. A tak sa niektorí z nás utekajú schovať pred týmito hrozbami pod plášť Sedembolestnej, nech to nejako zaonačí ona, aby bolo dobre. Iní by najradšej pozvali „spásu z východu“, aby premašírovala Slovenskom od Košíc až po Prezidentský palác a zastavila zlo zo západu (resp. z Pezinka). Neviem, ako by sa nadchýnali, ak by im táto „spása“ začala znásilňovať mamy, manželky a dcéry, unášať deti a zabíjať synov, manželov a otcov a za sebou by zanechala to, čo sa našlo po odsune sovietskych vojsk z územia vtedajšej ČSFR. A čo s nami, ktorí sa snažíme ako (veriaci) ľudia dozrievať, snažíme sa slušne komunikovať a ktorí dokážeme na rôzne mudrovanie o oprávnenosti vojny zareagovať otázkou: „Čia armáda je na čom území?“ Nuž, požijeme, uvidíme… Napadlo mi, či by Sedembolestná nebola radšej, ak by sme sa namiesto horekovania rozhodli zbratať napr. s archanjelom Michalom, vodcom vojska nebeského, alebo rytierom veľkomučeníkom sv. Jurajom či bohatierom a kyjevským mníchom Iljom Muromcom? Možno by sme mohli s ich inšpiráciou zastať pevne vo svojej identite, mohli by sme sa od nich učiť, ako bojovať nie s inak mysliacimi ľuďmi ale so svojimi egami a mlátiť okolo seba nie (svojou) pravdou, ale buntošiť láskou. Nie, spása nepríde z východu, ak sa tým myslí svetová strana (porov Iz 41,25). Príde z iného východu: tam, kde vychádzame zo svojej sebastrednosti a necitlivosti, ktoré majú radšej neslušnosť, agresivitu a zlobu než prajnosť a konštruktívne hľadanie všeobecného dobra. Lebo je ľahšie viesť dialóg typu „Vlado, boha, nesklam!“ „A, boha, sklamal sem niekedy?“ resp. ubezpečiť fandov a fanynky ako nedávno v Rimavskej Sobote: „Boha, vyženieme ich tak, že po nich ani mastný fľak nezostane.“, než viesť kultivovaný, slušný a áno, pokojný dialóg v snahe nájsť najlepšie riešenie zložitej situácie. Tak, ako to robila Sedembolestná (porov. svadba v Káne).
5. K problému medzi zástancami liturgie „ad orientem“ a „versus populum (oproti/čelom k ľudu)“ navrhujem liturgickú variáciu „lakťom k ľudu“. Vysvetlím: bolo to pred omšou v sakristii nášho starého jacovského kostola krátko po novembri 1989, keď som sa odhodlal ako stredoškolák prvýkrát sa obliecť do miništrantského mundúru. Bolo to tuším v piatok. Okolo mňa stáli miništranti chalani z tradične katolíckych rodín už po generácie oddaných cirkvi a ja, syn komunistu, po prvýkrát (a nie poslednýkrát) s nevhodným cv, som sa odvážil ísť inak, než sa očakávalo. Nohy sa mi podlamovali, krvi by sa mi nedorezal, no chcel som to skúsiť: predstúpiť pred ľudí so svojím presvedčením a vierou. Vtedajší jacovský farár (a neskorší mukačenský biskup) Milan Šášik zrejme vypozoroval moje rozpaky a pot na vyrážkovom čele, mentorsky ma šťuchol pod rebrá a dôrazne mi zašepkal: „Juraj, odvahu!“ Cinkol zvonec oznamujúci začiatok omše, ujo Frici Mišík šliapol na pedále organu a sprievod sa pohol k oltáru. Už nebolo cesty späť. Vykročil som. Vtedy v jacovskej sakristii uprostred pokašliavajúcich chlapov a z nohy na nohu prešľapujúcich miništrantov mi otec Milan udelil prostredníctvom šťuchanca a dvoch slov prvú z mojich životných vysviacok. Každý dobrý a zmysluplný rítus, spoločenský aj náboženský, či už je po latinsky alebo po slovensky, má pohýnať človeka a ľudí z miesta, kde stojíme, k miestu, kde máme byť, ak chceme byť lepšími, múdrejšími, láskavejšími a pokornejšími.
V sobotu 30. septembra sa budeme môcť všetci zúčastniť celoslovenskej občianskej liturgie „lakťom k ľudu“. Jej súčasťou sú slová: „odvahu!“ Večerné sčítanie hlasov ukáže, či máme dosť odvahy k tomu, aby sme zostali ako spoločnosť slušnými ľuďmi, aby sme sa opäť pokúsili spomenúť si na melódiu „sľúbili sme si lásku“. Nebude to hlasovanie o tom, kto sú oni, ľudia z billboardov, ale kto sme my.