Keď návštevník zavíta do malebného kraja menom Šariš, územia bývalých sopiek, plného pahorkov a neveľmi vysokých pohorí, môže si plnými dúškami užívať jeho prírodné krásy a bohatosť kultúrneho dedičstva. Popri známom Prešove, Bardejove či Stropkove si začína pamätať aj mestečká a dediny, v ktorých nájde pôvodné gotické námestie, renesančný palác alebo drevený kostolík.
Rieka Torysa spájala a spája tri mestá – Sabinov, Veľký Šariš a Prešov. Aj v týchto mestách sa zhruba od 13. storočia usádzali hostia z nemecky hovoriacich krajín. Skúsení a šikovní novousadlíci mali postupne vplyv na chod miest. Zo svojej domoviny si so sebou prinášali to, čo pre svoj každodenný život považovali za najdôležitejšie. Predpokladám, že medzi nimi boli aj malé sochy Panny Márie či krucifixy, čo boli vtedy najrozšírenejšie skulptúry, pri ktorých sa modlili.
Sochy na rôznych miestach kostola, na stenách, podstavcoch či oltároch tak, ako ich dnes poznáme, neboli v ranom stredoveku rozšírené.
Od rozpadu Rímskej ríše v piatom storočí stáli voľné plastiky, sochy v sakrálnom umení približne pol tisícročia na okraji záujmu. Takéto zobrazenia biblických postáv či svätých pripomínali oslavu rôznych božstiev, teda modloslužobníctvo. Zároveň v ôsmom a deviatom storočí prebiehal spor medzi teológmi v Konštantínopole a Ríme o ne/možnosti a ne/prípustnosti tvorby, vytvárania obrazov Boha alebo svätých – obrazoborectvo (ikonoklazmus).
V prvých storočiach stredoveku aj obraz Ukrižovaného, dnes tak známe a časté zobrazenie, zohrával minimálnu žiadnu úlohu. V nasledujúcich storočiach prichádzalo k postupnej zmene. Môžeme preto predpokladať, že v predrománskych a románskych chrámoch aj na našom území sa nachádzali aj drobné drevené sošky, tie sa však nezachovali. Jednak drevo nie je trvanlivý materiál, a k zániku drevených sôch prispeli prepady, vojny, požiare… Taktiež prirodzená túžba človeka po novom, modernom odsúvala do zabudnutia pôvodné zariadenia kostolov. Na našom území sa aj kamenné plastiky z tohto obdobia zachovali iba vo veľmi obmedzenom počte, najčastejšie len vo fragmentoch. V neskorom stredoveku už boli drevené sochy neoddeliteľnou súčasťou výzdoby chrámov, ako súčasť oltárnych skríň, retabulí. Z nich sa nám zachovalo najviac sôch.
Drevo na sochy bolo z kmeňa stromu, u nás často lipového. Vždy sa starostlivo vybralo a dlhodobo vysúšalo. Keď sa pozrieme na drevené sochy zozadu, všimneme si, že sú vydlabané. Dôvodom je, že drevo sušením mení svoj tvar a praská. Preto sa z kmeňa vybralo jadro, aby drevo ďalej nepracovalo a zabránilo sa poškodeniu hotovej sochy.
Sabinov bol počtom obyvateľov i rozlohou vždy malým mestečkom. Jeho obyvatelia boli predovšetkým remeselníci, roľníci a obchodníci, časť z nich obchodovala s vínom z tokajskej oblasti, kde vlastnili vinice. Dôkazom, že sa mestu v čase vrcholného stredoveku darilo, je aj veľkosť a výzdoba farského kostola na námestí. Jeho súčasná podoba pochádza z 15. a 16. storočia, kedy starší objekt z 13. storočia prestavali po veľkom požiari aj vďaka dotácii kráľa Mateja Korvína. V chráme zaujme rovnaká výška lode i kaplniek a ich rebrová výzdoba. Moju pozornosť zvlášť upútali tri hviezdicové polia klenby hlavnej lode.
V prvom oblúku do južnej kaplnky od oltára je umiestnená socha svätého Jána apoštola. Podobne ako ďalšie dve voľne umiestnené sochy sv. Jakuba a sv. Ondreja, aj táto pochádza z obdobia okolo roku 1510. Všetky boli vyhotovené v dielni Majstra Pavla z Levoče. Svätý Ján drží v rukách kalich. Podľa legendy z neho vypil jed, ktorým ho chceli otráviť, a nič sa mu nestalo. Popri ďalších atribútoch sv. Jána apoštola býva aj had ako zdroj jedu.
Stredoveké drevené sochy ma inšpirujú k niečomu, čo nie je vôbec jednoduché. Na to, aby zvládli pnutie dreva a neboli poškodené či až zničené, z nich bolo treba vybrať vnútro kmeňa, to, čo to napätie a následnú deštrukciu vyvolávalo.
Prajem nám, zvlášť v týchto týždňoch, aby sme dokázali zo seba vylupnúť to, čo je deštruktívne, ničiace, aby pokoj vychádzal z nášho vnútra. A ak sa nám to podarí, možno sa stane, čo hovorí legenda o svätom Jánovi – ani jed nám neublíži.
Ďalšie zdroje (popri odkazoch v texte):
Buran D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia, SNG, Bratislava 2003
Kapitoly: Počiatky gotickej skulptúry; Skulptúra a tabuľové maliarstvo 1400 – 1470; Zlatý vek oltárneho umenia. Ikonografia maliarstva a sochárstva neskorého 15. storočia; Skulptúra a tabuľové maliarstvo raného 16. storočia
Kresánek P.: Slovensko – Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. Simplicissimus, Bratislava 2009
