Ilustračný obrázok z archívu Vladimíra Leksu.
S cenzúrou prichádza nesloboda a ja sa obávam, že aj tá sa k nám spoza Rysov nasťahuje.
Na protest proti stiahnutiu piesne z hitparády poľského verejnoprávneho rádia dal redaktor Marek Niedźwiecki, ktorý ju moderoval počas jej takmer 40-ročnej histórie, výpoveď. Tú pieseň napísal spevák menom Kazik a stretá sa v nej niečo z irónie pesničiek Karla Kryla a krčmových popevkov Petra Hapku.
Kazik spieva: „Twój ból jest lepszy niż mój!“ (Tvoja bolesť je lepšia ako moja!) Urobil si žarty z farizejov v nablýskaných vládnych limuzínach. Jaroslawa Kaczyńského, predsedu vládnej strany Právo a spravodlivosť, sa ten slogan dotkol asi najviac. Zobral to očividne osobne. Títo ľudia totiž už majú všetko, na čo si spomenú, okrem zmyslu pre humor. Pieseň z večera do rána zmizla z rádia.
Možno si poviete – nevídali, nejaký moderátor dal výpoveď, no a čo?! Lenže pre nás, čo sme v čase cenzurovaného reálneho socializmu vyrastali pod Tatrami, bolo poľské rádio oknom či skôr slúchadlom do slobodného sveta. V ňom totiž cenzúra neexistovala. A Marek Niedźwiecki so svojou Listou przebojów na Trójke bol už vtedy jeho najjasnejšou stálicou.
Každú sobotu večer sme s mojím starším bratom, ktorý zmajstroval anténu z garniže, zapínali rádio, na ktorom bol naladený Tretí program poľského rozhlasového vysielania, a zapisovali si najnovšie hity do zošita. Jeho odchod z rádia je, ako keby z Tatier z večera do rána zmizol Gerlach.
Mám tu teraz pred sebou otvorený vlastnoručne zaplnený zošit z roku 1987. Na vrchole rebríčka zo začiatku júna 1987, teda práve pred 33 rokmi, sa ocitla poľská skupina Kult, ktorá tam po mnohých týždňoch vystriedala Madonnu.
Skupina Kult to vo svojich piesňach videla dosť pesimisticky. O svojej krajine ponúkla nasledovnú metaforu: „Mój dom murem podzielony…” (Môj dom rozdelený múrom…) Ešte v černejších farbách si všímala stav vecí skupina AYA RL: „To jest jeden dzień z kraju czarnej dziury…“ (Je to jeden deň v krajine čiernej diery…) A Lech Janerka, čo je taký poľský Sting, glosoval: „Historia podwodna naucza wytrwałych jak tu żyć żeby zgnić…“ (Podvodný dejepis učí vytrvalých, ako tu žiť, žeby zhniť…)
Všetko im to prešlo. Poľskí komunisti nič nezakázali. Možno to už vtedy zabalili. Sloboda bola na dohľad. Totalita bez cenzúry totiž nemôže vydržať. A spoza Tatier sa sloboda rýchlo rozšírila aj k nám. Prípadne mali tí komunisti azda viac zmyslu pre humor ako ich dnešní nohsledi okolo Kaczyńského, lebo až teraz, po prvý raz v celej histórii Listy przebojów bola nejaká pieseň zakázaná.
S cenzúrou však prichádza nesloboda a ja sa obávam, že aj tá sa k nám spoza Rysov nasťahuje. Možno nie tak rýchlo ako sloboda, ale zato nadlho. Už rozoznávam prvé jasné príznaky toho studeného frontu prinášajúceho novú totalitu.
Príznak prvý: Siedma veľmoc
Novinár napísal svoj vlastný kritický posudok o štruktúre osobnosti jedného neznášanlivého kňaza. Nespravil to formou pesničky, ako Kazik, ale v článku, a je za to teraz vláčený po súdoch.
Iný novinár zasa nevidí žiadny problém v tom, že o právach a zdraví žien debatuje iba s mužmi. Demagógia spojená s farizejstvom. Napokon možno bude stačiť aj jeden muž, ktorý o tých ženách rozhodne, ako kedysi rozhodoval Torquemada z Toleda, podnikateľ so životmi.
Príznak druhý: Zákonodarná moc
Poslankyňa Národnej rady chce obmedziť prístup k umelému oplodneniu, čím siaha na práva už nielen žien, ale aj mužov. Na tento svoj názor má, samozrejme, tiež právo. Legislatívnym obmedzením prístupu k umelému oplodneniu by však zabránila šťastiu tých manželov, ktorí tento jej názor nezdieľajú a ktorí sa s tým stavom, že dieťa mať nemôžu, nezmierili a chcú proti tomu spraviť, čo im súčasná medicína umožňuje.
Treba tej poslankyni pripomenúť, že umelé oplodnenie je podľa vedeckých ukazovateľov pre čoraz viac párov jedinou šancou. A áno, aj kresťanských párov. Možnože nie je ďaleko ten čas, keď budeme mať pápeža narodeného zo skúmavky.
Kto videl slávny nemý veľkofilm Intolerancia, isto si spomenie na úderku starších bigotných ženušiek, ktoré si osvojili právo brať iným ženám deti z dôvodu ich údajnej morálnej nespôsobilosti – We have a warrant to take your baby! bolo ich heslom. Trochu mi tú paniu poslankyňu pripomínajú. Tiež si maľovali obočie, aj keď proroci a evanjelisti, mimochodom, napospol muži, pred takýmito praktikami ženy vyslovene vystríhali.
Príznak tretí: Výkonná moc
Minister novej vlády vyhlásil, že mal zjavenie, a potom vyháňal z tela okultistického kamaráta diabla a jogu. Tiež má na takúto skúsenosť, samozrejme, právo. Viera bez zjavenia nie je pevná a nevydrží.
V prvom rade však treba tomu ministrovi pripomenúť, že po tom, ako mal zjavenie žid Šavol a zmenil sa na kresťana Pavla, stal sa z neho tolerantný človek – prestal prenasledovať kresťanov, ale nezačal ubližovať židom. Napokon, v jeho spore s Petrom v Antiochii práve vynikol jeho tolerantný prístup, a nie pokrytecké správanie Petrovo.
Pánovi ministrovi treba pripomenúť aj to, že joga nie je iba východné náboženstvo, ktorého sa tak bojí. Spájajú sa s ňou rôzne telesné a dychové cvičenia, omnoho staršie ako kresťanstvo. O ich pozitívnych účinkoch na zdravie človeka prináša dôkazy v medicínskych časopisoch množstvo vedeckých štúdií.
Bol som na omši aj na joge. Rozdiel bol v tom, že za jogu som si zaplatil, za čo som dostal aj potvrdenku, lebo tí inštruktori z toho žijú, cvičili sme tam, ale nemodlili sme sa. Za omšu som neplatil nič, ak nerátam peniaz do kasičky bez potvrdenky, modlili sme sa tam a jediným cvičením bolo pravidelné kľakanie a vstávanie. A na joge sa mi nikto nevyhrážal, že spácham smrteľný hriech, ak budem voliť našu prezidentku.
Na zdravotnú starostlivosť majú rovnaké právo jogín, ateista aj arcibiskup. A možnože zdravo žijúci jogín by azda mohol byť aj zvýhodnený pred obéznym arcibiskupom. Ba dokonca je to tak, že na zdravotnú starostlivosť má rovnaké právo aj okultista, z ktorého by minister zdravotníctva najradšej vyháňal diabla. Lebo zdravotníctvo je tu pre všetkých. Ak si toho faktu nie je vedomý, tak Boh chráň náš zdravotný systém. To mal radšej ísť za miništranta, nie za ministra.
No a predseda novej vlády je príznakom sám osebe. Vláda pre neho nie je službou, ale prezentáciou vlastnej osoby prostredníctvom sociálnych sietí. Keď ho tak sledujem, s úľavou si uvedomujem, ako je dobre, že Facebook ešte nebol v čase Mečiara.
Ktorou cestou ísť?
Ale skutočne som spozornel, či to s tou našou demokraciou nezačína byť naozaj povážlivé, pri sledovaní jednej televíznej šou, v ktorej si statoční glosátori už roky robia žarty z členov vládnucich garnitúr. Vždy z tých aktuálnych. Všimol som si totiž, že po posledných voľbách glosátor zo všetkých najostrejší, ten, ktorý sa nebál ani komunistov, ani Mečiara, ani vlamačov, prestal byť vtipný. Otupel. A zdá sa mi, že nie je sám. Po voľbách sme akosi otupeli viacerí. Zvlášť liberáli, ktorí ostali bez zastúpenia v parlamente. A to je nebezpečné, lebo úderka netolerantných neotupie nikdy.
Čo s tým? Ktorou cestou ísť?
Nachádzam inšpiráciu a odpoveď v imunológii. Náš imunitný systém má dve hlavné zložky. Prvou zložkou je takzvaná vrodená imunita, v učebniciach sa aj uvádza, že nešpecifická, aj keď je špecifická až-až, ktorá bojuje s patogénmi od prvých sekúnd infekcie. Druhá zložka, takzvaná špecifická imunita alebo nazývaná aj získaná, aj keď je tiež vrodená, je plne pripravená až po pár dňoch od nákazy, zato je oveľa silnejšia a účinnejšia.
Tá druhá je evolučne oveľa mladšia, objavuje sa po prvý raz až u žralokov, z tej prvej sa vyvinula a závisí od nej. Človek bez tej druhej prežije veľmi ťažko – musel by žiť v sterilnej bubline. Bez tej prvej by však zomrel rýchlo po narodení aj v bubline.
Nuž a vo verejnom živote a v politike je to podobné. Parlamentná demokracia je ten evolučne mladší a účinnejší nástroj na udržanie života v slobode – to je tá získaná imunita. Taktiež však vznikla z niečoho omnoho staršieho a podstatnejšieho. A závisí od toho. Od každodennej činnosti ľudí prirodzene túžiacich po živote v slobode. To je tá vrodená imunita.
Keď teraz po prehratých parlamentných voľbách otupieme, zasa o tú slobodu prídeme. Umrie rýchlo po narodení. A ako dnes v Poľsku – začne sa to cenzúrou. Existujú predsa aj významnejšie nástroje, ako je sedenie v parlamente – rozprávanie, písanie, stretávania, petície, demonštrácie, štrajk či pesničky ako tá Kazikova. To všetko máme v rukách. Iba tak môžeme zabrániť nástupu vždy pripravenej úderky Intolerancie.
Jednoducho treba byť, ako vravieval Carter, nie Jimmy, ale Nick, – „Vždy ve střehu“.
Text sme prevzali z Denníka N so súhlasom autora.
Autor je vedec, Ústav molekulárnej biológie SAV