Moderná technika, technológie, elektronické i vizuálne systémy nám dnes umožňujú byť v jednom čase na rôznych miestach sveta a prežívať v láskyplnom spojení so svojimi milovanými aj taký čas, akým je Advent. Spoločne prežívať každodenné radosti i starosti tak, ako ich prináša život. Rozprávať si o hodnotách, na ktoré ani v cudzom svete nezabúdame, ale ktoré práve v dotyku s iným svetom, inou kultúrou chceme a máme prehodnocovať. Nemusíme týždne či mesiace čakať na teplé slova, ktoré pohladia dušu, tak ako naši predkovia, ale hneď a zaraz sa môžeme spojiť a pohladiť dobrým slovom, keď sa cítime sami, či osamelí. Dokážeme aj v duchu prekonávať obrovské vzdialenosti a vžívať sa do situácií všedných i nevšedných, ktoré prežívajú naši blízki.
A tak i spoločné prežívanie Adventu cez moderné systémy má svoje čaro. Ani sa mi nechce veriť, že sa to dá…O čo krajšie a radostnejšie sú chvíle, keď zistíte, že „pochmúrnu situáciu“ našej krajiny charakteristickú predvolebným zápasom akýchsi „strašidiel z minulosti“, zápasom o tvár rodiacej sa spravodlivosti, či úsilia fundamentalistických, nacionalistických až nacistických snažení o presadenie svojho videnia sveta, by v iných častiach sveta vyriešili možno úplne inak…
Pár miliónov obyvateľov našej krajiny, čože je to oproti 7,5miliardám obyvateľov Zeme? A tí ostatní možno vidia znamenia doby z iného uhla pohľadu.
Kresťanstvom formovaný svet sa cíti byť často v nadradenom postavení voči iným náboženstvám. Kresťanskou Európou sa šíri vlna strachu z etablovania sa iných kultúr. Väčšina z nás cíti, že svet, Európa i naše prostredie sa však musia zmeniť. Potrebujeme novú silu, novú Božskú energiu, ktorá by bez konfliktov vyviedla ľudstvo z tejto neľahkej situácie. Je to „Advent“ celého ľudstva….
Ako pohladenie v tejto neľahkej dobe som dnes dostala správu od syna prežívajúceho tohoročný adventný i vianočný čas v moslimskej krajine:
„Dnes sme za poznávaním mesta cielene vyhľadali kresťanský (katolícky) chrám. V nemom úžase sme stáli pri komplexe chrámov. Druhý bol tiež kresťanský, zrejme anglikánskej cirkvi . Jeden svätej Trojice a druhý svätej Márie. V obidvoch bežali bohoslužby plné ľudí, ktorí spievali známe vianočné piesne. Oproti obidvom chrámom sa v jase slnka vypínala mešita…V chráme svätej Trojice bola pamätná doska s nápisom v arabčine a angličtine: „Na slávu Božiu, jeho Jasnosť Sheikh Rashid Bin Saeed Al Maktoun, vládca Dubaja, položil základný kameň 12.marca 1970.“
Uprostred priestranstva pred kostolmi stojí stromček a obrovský betlehem, symbol kresťanských Vianoc. Pohľad na symbolický základný kameň, drevený betlehem, vianočný stromček v kontrastnom pozadí, ktorým je mešita, vo mne vyvoláva smútok ale zároveň povzbudenie. Smútok nad tým, že v našej krajine a široko-ďaleko v kresťanských európskych krajinách by sme ťažko hľadali biskupa, primátora, premiéra, prezidenta, pápeža, ktorý by na slávu Božiu dovolil postaviť mešitu, dovolil oslavovať Ramadám.
A povzbudenie v tom, že práve tí Arabi, moslimovia, ktorí nás „ohrozujú“, ohrozujú naše tradičné hodnoty, našu tradičnú rodinu, náš svet, našu vieru… skryjú kresťanskú Európu do vrecka obyčajným gestom „na slávu Božiu…“
A čo prijatím takejto správy dodať? Snáď iba toľko: prežívajme všetci tento posvätný čas očakávania v pokore pred tým, čo má prísť a nech „ na slávu Božiu zajasá celá Zem…“