Na tri otázky Braňa Bezáka odpovedajú autorky a autori nekázní denníka N textom aj slovom podcastu:
- V čom môže byť príbeh Veľkej noci prínosný aj pre neveriacich?
- Kľúčovou postavou Veľkej noci je Kristus, ale keby ste mali upriamiť pozornosť na niektorú z „vedľajších“ postáv, ktorá by to bola a prečo?
- Veľká noc je príbehom smrti a zmŕtvychvstania. Čo podľa vás zomrie a čo vstane z mŕtvych v spoločnosti po pandémii?
1. A kto sú neveriaci? Veľkonočný príbeh je príbehom lásky bez podmienok, plnej odpustenia. Keď sa jeden vydáva za druhého. A takú zažil, aspoň v zábleskoch, každý z nás. Nehovorím o naivite. Hovorím o dobre, ukrytom v druhom, pre ktoré ste odhodlaní veľkej obety. Každodennej. Obeta však nekončí v trápení, rodí radosť, keď je druhému ľahšie. Tak ako po kríží prichádza radosť veľkonočného rána. Veľká noc je nádejou, že tieto záblesky sú skutočné.
Ak máte chuť, nájdite si nejaké obrazy zmŕtvychvstania. Odhrňte tie gýčové a zapozerajte sa chvíľu na tie z nich, čo vyrážajú dych. Je to tak neuchopiteľné tajomstvo, smrti v kontraste so životom, trápenia a radosti, že sami veľkí majstri v nich vybočili zo svojich bežných kontúr tvorby. A to je tá láska, o ktorej hovorím. Tajomná a akosi úplná.
2. Zrejme Mária. Človek, ktorý nemá v biblickom rozprávaní takmer nijaké príhovory. Občas sa zdá, že bola potrebná len v Betleheme a potom sa na ňu zabudlo. Ježiš jej nevysvetľuje všetko tak ako učeníkom, no zdá sa, že ona to ani nepotrebuje počúvať. Nepotrebuje špeciálne pozvanie, ale vie, kedy je jej prítomnosť pre syna kľúčová, a jednoducho tam je. Aj pod krížom. Takí ľudia sú v živote vzácni.
3. Mnohí povedia, že budeme mať k sebe bližšie, budeme menej konzumní. Asi áno. Ja len túžim, nech sa život vráti k svojej obyčajnosti. K tomu, aký bol. Dnes vidím, že bol oveľa krajší, ako som si uvedomovala.
1. Prišla raz za mnou po omši staršia pani a povedala mi: „Vždy sa veľmi teším na vašu nekázeň. Ale nie na vaše myšlienky, tie sú otrasné a liberálne. Fuj. Ale ten redaktor, čo to tam číta, Braňo Bezák, ten má tak prekrásny hlas.“ Vybrala si z nekázne to, čo jej v živote pomáhalo – Braňov hlas.
Podobne je to s Veľkou nocou. Nie všetci ju uznávajú, ale každý si z nej vyberie niečo, čo má rád. Možno sviatočné chvíle s rodinou alebo atmosféru sviatkov a radosti. V každom prípade nejaký odtieň lásky. Ak Boh naozaj existuje, podľa mňa nebude mať problém s tým, že jeho posolstvo o láske a prijatí sa šíri rôznymi formami… Ak by mal, bol by bol len bohom s malým b – a takého nechceme. Chceme Boha s veľkým B: chceme Boha prijatia… chceme Boha prekvapenia… chceme Boha života, nie tradície.
2. Položil som raz túto otázku jednému malému dievčatku. Ona suverénne vyhlásila: „Ponci.“ Ponci? Aký Ponci? Tak robím doktorát z teológie, ale žiadneho Ponciho som v biblickom príbehu nestretol. Pozrela na mňa veľkými očami a dodala: „Ale čo si sprostý? Veď Ježiš bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych za vlády Ponci(a) Piláta“. Krásne. Vtedy mi to došlo.
Ponci môže byť tá veľkonočná postava, ktorá sa nespomína, ale ktorá naznačuje nás. Aj my sme súčasťou veľkonočného príbehu. Nie sme divákmi, sme účastníkmi. Pilát bol známy tým, že mu jeho manželka oznámila, aby Ježiša neodsúdil, ale nepočúvol ju. Vždy treba počúvať manželku, vždy. ☺ Ponci by ju asi počúvol a skončil by potom v dejinách pozitívnejšie ako Pilát. V tom mužskom tvrdom svete potrebujeme viac nežnosti a ženskosti. Podľa proroka Tritoizaiáša je Boh ako dobrá mama. Nie je ukrytý v búrke, ale v jemnom vánku. Ľudské dejiny sú poznačené krutosťou. Aj náboženstvo: nesmieš, nemôžeš, si hriešny, čaká ťa súd… hovoríme dosť! Čakáme jemnú veľkonočnú Božiu lásku.
3. „To nemôžeš žmurkať potichšie, ty necitlivé hovädo?“ hovorí manželka manželovi po dlhodobej karanténe. Zomrie ponorková choroba. Zomrie prílišné zvykanie si na našich drahých. Zase budú pre nás tajomstvom. Aby sme druhého milovali, nemôže byť pre nás všedný, ale mal by byť sviatočný. Budeme si vážiť viac jeden druhého. Telesne je žena pre muža paradoxne krajšia, ak má na sebe nádherné šaty a nie keď je úplne nahá.
Na strednej škole sme ako chalani z časopisu Bravo vystrihovali dievčatá. Ale tie s umeleckou spodnou bielizňou, nie tie úplne nahé… prečo? Boli pre nás atraktívnejšie, lebo mali v sebe magické tajomstvo. Nech nie sme ako prečítaná kniha. Zmysel tajomstva. Tajomstvo, čo nám milujúci Boh chcel všetkým týmto povedať. Ak by život bol dopredu vyriešený a všetky otázky zodpovedané, nebol by životom – bol by smrťou. Som rád, že kresťanstvo nie je dokázané ako úplne neomylný systém. Stratilo by potom prvok očakávania. Stratilo by prvok radostnej viery. Stratilo by rozmer dialógu. Srdce čaká lásku. Večnú. A ja verím, že sa dočká bozku…
1. Blízko jedného pólu je úplne veriaci, ktorý verne verí skoro čokoľvek, čo sa mu na verenie predkladá. Nájdu sa aj ľudia, ktorí veria, že nad Bratislavou preletela kvapka naozajstnej Ježišovej krvi. Ale do sto percent aj im dačo chýba, lebo nie každý verí pápežovi, že kostoly majú teraz ostať prázdne. Blízko opačného pólu sú tí, ktorým náboženské témy nehovoria vôbec nič. A predsa mnohí z nich veria, že tento rok budú zas Viaánoce.
Riešenie nie je v extrémoch. Ani v tom, aby sme seba utvrdzovali v jedinej pravde a ostatných presvedčili o tej našej. Ani v tom, aby sme boli ľahostajní k najťažším otázkam ľudského života a jeho zmyslu. Ježiš hovorí, že vlažných vypľúva.
Mali by sme sa usilovať brať svoju vieru/nevieru vážne, zápasiť s ňou, hoci by nás vyzliekla až na holú kožu. Keď budeme mať zrelú a dospelú vieru, budeme mať aj viac porozumenia pre zrelú vieru/nevieru ostatných. Znamením, že sme už tam, by mohla byť dokonca dychtivosť, že sa od tých druhých chceme viere učiť.
2. Biblia je preplnená vedľajšími postavami a Ježiš hovorí, že prišiel kvôli nim. Myslím na ženy apoštolov. Ony si vypočuli úplne prvú zvesť o Ježišovom príbehu a hlavne o tom, ako neslávne sa skončil. Apoštoli sa ako zbití psi rozišli spod kríža a celou cestou rozmýšľali: „Čo ja teraz poviem doma žene!“ O tomto prvom evanjeliu sa nám nezachoval žiaden zápis. Je to zvláštne, ale všetky ženy všetkých čias o ňom vedia.
3. Nie sme vo vojne. Zažívame pandémiu, ale nezápasíme s ňou tak, ako vie bojovať len človek s človekom, ako sa bojuje v ozajstnej vojne. COVID-19 je len nákazlivá choroba a prírodný živel bez zodpovednosti a mimo morálky. Vyzval nás obyčajný vírus, len pár písmeniek RNA. A preto sa nás svojím spôsobom pýta to isté, čo povodne, víchrice, požiare a zemetrasenia. Pýta sa, či to zvládneme ako ľudia bez toho, že by sme medzi sebou vyvolali nepriateľstvo a riešili ho vojnou.
Len dosť slabo pripravení sme sa ocitli v situácii, keď spravodlivosť, milosrdenstvo a solidaritu skúšame až nad naše sily. Pritom musíme chcieť všetko naraz. Aj milosrdenstvo, ktoré vidí potreby všetkých a žičí aj tým, čo nevládzu a nemajú. Aj spravodlivosť, ktorá meria „padni, komu padni“. Aj solidaritu a toleranciu, ktoré hľadajú východiská a miernia napätie.
Všetky obmedzenia slobodného pohybu a podnikania, kontrola miesta pobytu a kontaktov, vynútené strpenie administratívnych, protiepidemických a zdravotníckych úkonov, vyvlastnenie práce a príjmu – to všetko sa musí skončiť, ako len najskôr sa dá. Od toho závisí, ako dlho bude spoločnosť vstávať z mŕtvych. Aby to nebolo tak, že sa bude šíriť len vírus, ale bratstvo/rovnosť/sloboda uviaznu na hraniciach všetkých tých „opatrení“.
1. Nerozdeľujem ľudí na veriacich a neveriacich, hoci sa tak jedni aj druhí označujú sami. Posolstvo veľkonočného príbehu je prínosným pre každého. Pripomína, že ak nestojíme v mainstreame, nemusí byť problém v nás – a naopak: ak sme súčasťou väčšiny, nemali by sme si byť istí, že stojíme na strane pravdy. V kritických situáciách vychádza najavo všetko, čo je v nás skryté, čo si nevieme a nechceme pripustiť, čo popierame.
Zdá sa, že ľudia, ktorí zápasia o pravdu, prejavujú solidaritu a záleží im na cti, momentálne prehrávajú. Ale niekedy treba len vydržať. Nevzdať sa. Hľadať podporu v tom, kto alebo čo nám pomôže neprijať, že podvod, farizejstvo a hrubá sila zvíťazí.
Sú situácie, v ktorých je dôležité, aby sme prejavovali to, čo cítime. Keby sme niekedy dokázali nekalkulovať a urobili niečo, čo urobí iného človeka šťastným. Možno len na moment. A… možno naposledy.
Vždy totiž prichádza k prekvapivým obratom, ktoré nestoja na našej dobrej vôli, našich výkonoch. A v nich je nádej v dobré zmeny.
2. Žena, ktorá Ježiša krátko pred smrťou pomazala drahou masťou. Ruší genderové stereotypy. Je solventná a veľkorysá, má guráž prekračovať‘ hranice. Spoločnosť mužov ju kritizuje, s jej konaním prejavuje nespokojnosť. S peniazmi – jej peniazmi – by, hovoria, naložili efektívnejšie, rozdali by ich chudobným. Ale ona sa nenechá znechutiť.
Sú situácie, v ktorých je dôležité, aby sme prejavovali to, čo cítime. Keby sme niekedy dokázali nekalkulovať a urobili niečo, čo urobí iného človeka šťastným. Možno len na moment. A… možno naposledy.
3. Väčšina zmien je v našom živote sprevádzaná neistotami. Bolesťou. Preto z nich máme strach. Bránime sa im. A napriek všetkým stratám, ktoré z celosvetovej pandémie plynú a budú plynúť, nás v mnohom uviedla do „kontaktu s realitou“.
Priala by som si, aby sme dokázali opustiť, „nechať zomrieť“ to, čo sme si vo svojej naivite, namyslenosti, pohodlí a strachu namýšľali – naše ilúzie, pomýlené predstavy o sebe, o Bohu aj o cirkvi. Bolo by potrebné nechať zomrieť aroganciu, ktorá sa prejavuje v ničení Božieho stvorenstva – prírody, alebo v pohŕdaní ľuďmi, ktorí sú iní ako väčšina. Priala by som si, aby sme porozumeli Božiemu „Neboj sa“. Aby sme prejavili viac ochoty vidieť v človeku Boží obraz, viac odvahy objavovať Boha v konaní ľudí, ktoré prináša medzi nás spravodlivosť‘ a lásku. Hľadanie toho, čo je pravdivé, správne, bude spojené s rizikami, že sa budeme mýliť a zlyháme, s konfrontáciou s tým, že všetkým nevyhovieme.
Priala by som si, aby naša viera a nádej bola konkrétna, zrozumiteľná v skutkoch lásky: aby unavenému, pochybujúcemu človeku prinášala povzbudenie, kriesila v ňom chuť a nadšenie meniť seba a tento svet. Aby každému z nás mal kto povedať, že nás má rád, aby sám mal odvahu prijať to.