Nad hrobom biskupa Felixa Maria Davídka

Obdobie krízy je výzvou na nové hľadanie

Erwin Koller pri odovzdávaní ceny Herberta Haaga vo Viedni 2011 (Foto: Ľubo Bechný, POLIS)

Pred desiatimi rokmi som sa intenzívne zaoberal Felixom Maria Davídkom, keď som v mene Nadácie Herberta Haaga za slobodu v cirkvi smel pripomenúť jeho osobnosť a dielo a venovať mu knihu „Zradené proroctvo“.

Davídek patrí k veľkému počtu odmietnutých prorokov. Časy „krisis“, rozporov a rozhodnutí, nás vyzývajú, aby sme takýchto prorokov znovuobjavili. Dnešná kríza nemá nič spoločné s Prahou alebo Moskvou, nie je to studená vojna medzi východom a západom alebo roztržka medzi Severom a Juhom. Kríza zasiahla samotné srdce cirkvi. Staré odpovede už neplatia. Musíme hľadať nové, a ak ich nájdeme, trvať na nich podľa vzoru biskupa Felixa Maria Davídka.

Spomeniem tri témy, pre ktoré je Davídek stále aktuálny.

  1. Cirkev budúcnosti nie je cirkev klerikov, ale ľudí.

Aby mohol Davídek uskutočniť svoju víziu kresťanského, musel spojiť a aj dokázal spojiť žitú cirkev s prevratnými myšlienkami, ktoré sú výzvou aj pre budúcnosť netotalitných spoločností. Každej tradícii hrozí, že raz stuhne.

Ak sú však podstatné idey a nie forma ich šírenia, tak si posolstvo hľadá cestu k ľuďom bez ohľadu na platné konvencie a mimo všetkého, čo je len dočasné. Takéto hľadanie nie je útek ani sektárstvo. Stojí pri ľuďoch so všetkými ich ťažkosťami. Je mu cudzia klerikálna nadradenosť tých, čo všetko vedia najlepšie. Ak sú kresťanky a kresťania k niečomu povolaní, tak to nie je povolanie do nadradenej stavovskej pozície, ale je povolanie do služby a ku láske.

  1. Cirkev nežije minulosti, ale dnešku a zajtrajšku.

Davídek sa vášnivo zaujímal o najnovšie poznatky modernej vedy, nemal predsudky voči osvietenstvu a nezľakol sa právd, ktoré prekračovali hranice cirkevných dogiem. Otvoril okná a dvere tým, ktorí majú iné zmýšľanie alebo inú vieru. Žil v božom dnešku a viere otváral budúcnosť.

Davídek sa chopil otvoreného postoja Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý bol prívetivý aj k svetu. Katolícka cirkev vykročila fatálne chybnou cestou, keď sa vymedzila najprv voči reformácii a následne aj voči osvietenstvu a velebila zatuchnuté a tradičné, čo tu bolo od nepamäti. Ešte aj dnes vystupuje často nepriateľsky voči modernému a osvietenskému. Litera je pre nich dôležitejšia ako duch, podobne ako keď farizeji protirečili Ježišovi.

Je neuveriteľné, že práve kresťan, ktorý žil v najtvrdších podmienkach totalitnej diktatúry, jasnozrivo porozumel znameniam časov, rozpoznal pôsobenie Ducha Svätého v súčasnosti a otváral tak šancu budúcnosti.

  1. Cirkev v Ježišovskom duchu nie je mužská, ale ľudská, ako spoločný projekt mužov a žien.

Davídek už na začiatku zvolal synodu svojich kňazov, na ktorej sa rokovalo o kňazstve žien a napokon sa o ňom aj rozhodlo. Potom vysvätil kňažky a jednu z nich, Ludmilu Javorovú, vymenoval za generálnu vikárku. Davídek sa tak vydal v Ježišových stopách. Aj keď Ježiš určite nebol feminista, mal ku ženám veľmi otvorený postoj a Mária Magdaléna je toho žiarivým príkladom. Lenže už o sto rokov, najpozdejšie od konštantínovského obratu, pohltil kresťanstvo starorímsky patriarchát a tak veľmi poznačil jeho dejiny, že dnes si mnohí mýlia tento patriarchát s vierou. To je možno historicky pochopiteľné, ale nie je to ježišovské. Nazaretský postavil človeka do centra pozornosti, v jeho skupine žili muži a ženy ako rovnoprávni ľudia a v podobenstvách vystihol útrapy žien. Cirkev, v ktorej majú slovo iba muži, je nielen staromódna, ale je aj zradou Ježišovho ducha.

Erwin Koller (nar. 1940) vyštudoval katolícku a protestantskú teológiu a žurnalistiku. V rokoch 1979 až 2002 bol šéfredaktorom náboženských, spoločensko-politických a kultúrnych projektov a moderátorom filozofických diskusných programov švajčiarskej televízie (Schweizer Fernsehen). V rokoch 2013 až 2020 bol prezidentom Nadácie Herberta Haaga za slobodu v cirkvi. V roku 2011 udelila vo Viedni Nadácia svoju cenu Skrytej cirkvi Československa.

Uster, 21. februára 2021